27. októbra 2010
Čítaní: 29
KN 43/2010 | Kultúra
Vzťah k Bohu bol u Petra Ebena niečo také zásadné, že s tým ani ten Parkinson nič nezmohol

Petr Eben patril k neprehliadnu­teľ­ným osobnostiam duchovnej hudby nielen na českej, ale i svetovej scéne. Jeho srdce dotĺklo 24. októbra 2007. Pri príležitosti Medzinárodnej organovej súťaže Petra Ebena v Opave sa Katolícke noviny porozprávali s prostredným synom tohto významného českého skladateľa, známym hercom, moderátorom a členom hudobnej skupiny Bratři Ebenové Markom Ebenom (52).

 

 

Medzinárodná organová súťaž v Opave nesie meno vášho otca. S akými pocitmi prijal váš otec túto poctu?
S veľkou radosťou aj vďačnosťou, tieto veci si otec vždy veľmi vážil.

 

Každý účastník súťaže musí zahrať jednu skladbu Petra Ebena. Boli ste sa niekedy pozrieť, ako sa súťažiacim darí interpretovať jeho diela?
Priamo na súťaži som nikdy nebol, ale mal som príležitosť spolupracovať s celým radom organistov, ktorí interpretovali otcove skladby, ako napríklad s Tomášom Thonom alebo Irenou Chřibkovou, a bolo zaujímavé sledovať, koľko možností skladby každému interpretovi dávajú a ako rozdielne sa k nim dá pristupovať.

 

V akých súvislostiach vnímate v súčasnosti vzťah chrámovej a koncertantnej hudby vášho otca?
Keď otec začal písať pre organ, bolo to niekedy v päťdesiatych rokoch a jeho kolegovia si mysleli, že zošalel. V čase, keď sa hrali častuš­ky a budovateľské piesne, vyzeralo písanie duchovnej hudby pre organ naozaj ako bláznovstvo. Čas ukázal, že umelec má písať to, k čomu ho ťahá srdce, a neočakávať uznanie okolitého sveta. Pretože – absurdne – to, čo vyzeralo ako plnenie zásuvky, si nakoniec našlo cestu k poslucháčom aj interpretom. A myslím si, že ak nakoniec niečo prinieslo otcovi medzinárodné renomé, boli to jeho organové skladby. Asi by ste dnes ťažko našli vo svete organistu, ktorý by sa s jeho tvorbou nestretol, a veľké množstvo z nich aj nejakú otcovu skladbu niekedy hralo.

 

Súťaž v Opave sa začne deň po treťom výročí úmrtia vášho otca a skončí sa dva dni pred sviatkom Všetkých svätých a Dušičkami. Obdobie na prelome októbra a novembra vnímame všetci, ktorí sme prišli o niekoho blízkeho, veľmi intenzívne. Na čo zo svojho otca (úsmev, rozhovor, práca ...) si vtedy najčastešie spomeniete?
Na ocka sa spomína pekne, pretože to bol taký extrémne dobrý človek, že myšlienke na neho chýba akákoľvek príchuť trpkosti, ako to občas pri iných ľuďoch býva. Aj to, ako niesol svoju chorobu, bolo obdivuhodné, tento druh postihnutia väčšinou obnaží človeka až na kosť a to, čo prv dokázal zastierať, vypláva na povrch. U otca nevyplávalo nič, bol stále, konštantne dobrý a vďačný za čokoľvek, čo mu život priniesol.

 

Po vlaňajšom koncerte v pražskom Rudolfíne pri príležitosti nedožitých 80. narodenín Petra Ebena – na ktorom hrala na organe Irena Chřibková a vy ste recitovali – biskup Malý povedal, že to boli nádherné exercície. Môže sa skladateľ – hoci po smrti – dočkať podľa vás krajšej poklony?
Asi ťažko, určite by mal radosť, keby to počul.

 

Ktoré diela vášho otca sú vášmu srdcu najbližšie? Pri ktorých vy sám absolvujete exercície?
Najbližší vzťah mám určite k Labyrintu, pretože sme ho mnoho rokov s ockom hrali, a to bola vždy radosť, a tiež som sa tešil, čo zase začujem. Otec to vtedy ešte hral ako improvizáciu, takže každé predstavenie bolo iné. A takisto mal nevídaný talent na registráciu, občas našiel na organe také bizarné kombinácie farieb, že som mal čo robiť, aby som sa nesmial, keď sa to ozvalo. Ľahké predstavenie to však nebolo, zvlášť ten záver je taký emotívny a dojemný, že s tým mám aj dnes plné ruky práce, zvlášť, keď mi tá muzika otca tak silno evokuje.

 

Petr Eben prežil svoj život verný Bohu a Desatoru, svoje dielo zas vytvoril v kontinuite s najlepšou tradíciou hudobných dejín. Ak môžete prezradiť, akým spô-sobom vás a vašich bratov viedol k viere, hudbe a zachovávaniu hodnôt a tradícií?
Otec bol veľký demokrat a nikdy na nás v ničom netlačil, za čo som mu vďačný. Pokiaľ ide o vieru, tú sme vstrebávali od detského veku, v našej rodine to bola taká samo-zrejmosť a dieťa to tiež tak prijíma, zvlášť keď vidí, že to funguje. Podľa toho náboženstva treba tiež žiť a to pokladám za najlepší príklad. Ako deti sme mali pred očami spolu­žitie troch generácií a nepamä­tám si, že by dospelí na seba nie­kedy zvýšili hlas. Ja som si vtedy myslel, že to je normálne, že to tak je všade. Až keď som povyrástol a nahliadol do iných rodín, zistil som, aké som mal šťastie.

 

Váš otec videl a zažil v mladom veku veľa zla vyplývajúceho z druhej svetovej vojny. Myslíte si, že práve tieto desivé zážitky v ňom upevnili vieru, ku ktorej sa celý život hrdo hlásil, a umocnili vnútorný silu, vyrovnanosť a charakter?
Svoj vplyv to iste malo, aj keď si myslím, že otec by nebol o nič menej veriaci, keby vojnu neprežil. Vzťah k Bohu bol u neho niečo také zásadné, že s tým ani ten Parkinson nič nezmohol.

 

Ako dieťa so svojimi rodičmi doma muzicíroval. Pokračoval v tejto privátnej rodinnej tradícii aj s vami a vašimi bratmi?
Minimálne. Musíte si uvedomiť, že živil vlastne sedemčlennú rodinu, keď k tomu prirátame aj babičku a dedka, ktorých penzia nestála za reč. Takže otec bol buď na cestách, alebo učil na fakulte, alebo písal. Na klavíri s nami cvičila mamička a otec občas niekoho z nás sprevádzal, keď bolo treba. Keby sme boli chceli, asi by s nami hral častejšie, aj keď to si vynahradil s Kryštofom a Davidom, keď už bol chorý. S Kryštofom si zahrali ešte v deň otcovej smrti.

 

Význam Petra Ebena vo vývoji svetovej duchovnej hudby je kľúčový a miesto medzi velikánmi českej hudby zaslúžené. Napriek tomu, že ste jeho syn a dieťa vníma rodičov a ich prácu ako niečo samozrejmé, uvedomovali ste si, akým veľkým talentom obdaril Boh vášho otca?
Pochopiteľne, občas ma však doháňal do zúfalstva, keď už som začal sám trošku písať. Spomínam si, ako som v jednej pesničke potreboval modulovať z tóniny do tóniny. Trvalo mi to, kým som to vymyslel, potom som to otcovi zahral a on povedal: „No to je pekné.“ A ja hovorím: „Áno, ale moril som sa s tým pol dňa.“ A otec s takým udiveným úsmevom hovorí: „A s čím si sa moril?“ „No s tou moduláciou...“ A otec na to: „No, prosím ťa, to sa dá urobiť takto... a takto... a takto...“ A v priebe­hu minúty mi predviedol asi päť rôznych riešení, všetky lepšie ako moje. To vás potom prejde chuť na kompo­novanie. (Úsmev.)

 

V čom boli rozdiely a posuny medzi Petrom Ebenom tvorcom, Petrom Ebenom interpretom a Petrom Ebenom improvizátorom? Ktorú časť práce vášho otca ste s bratmi najviac obdivovali?
Ja som mu najviac závidel melódie. Otec vedel napísať úplne fantastické melódie, však mu to tiež ultramodernisti vyčítali, že je to staré. No ako sa dnes ukazuje, keď v súčasnej hudbe nie je kus melódie, veľmi to ľudí neosloví. A otec vedel oboje, niektoré jeho skladby sú dosť divoké, ale ten kus muziky, ten sil­ný základ, tam je vždy.

ZUZANA ARTIMOVÁ
Páčilo sa :
0