26. októbra 2017
Čítaní: 56
KN 43/2017 | Vatikán
Blahoslavení tí, ktorí zomierajú v Pánovi
Svätý Otec František v katechéze na generálnej audiencii 18. októbra na Námestí sv. Petra pokračoval vo svojom cykle o čnosti kresťanskej nádeje.

 Dnes by som chcel uviesť do konfrontácie kresťanskú nádej so skutočnosťou smrti - tou realitou, ktorú má naša moderná civilizácia tendenciu čoraz viac vymazávať. A tak, keď sa smrť priblíži k našim blízkym alebo k nám samotným, sme nepripravení, dokonca nám chýba vhodná ‚abeceda‘, aby sme zmysluplnými slovami vyjadrili to, čo sa týka jej tajomstva, ktoré v každom prípade zostáva tajomstvom. A predsa prvé znaky ľudskej civilizácie viedli práve cez kontakt s touto záhadou.“

 

Hľadať múdrosť srdca

„Iné civilizácie, ktoré predišli tú našu, mali odvahu pozerať sa smrti do očí. Bola udalosťou, o ktorej starší rozprávali novým generáciám ako o nevyhnutnej skutočnosti nútiacej človeka žiť pre niečo absolútne. Žalm 90 hovorí: ‚Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca (Ž 91, 12). Rátať vlastné dni dáva srdcu nadobudnúť múdrosť! Sú to slová, ktoré nás vedú k zdravému realizmu, vyháňajúc ilúziu všemohúcnosti.

Takto smrť obnažuje náš život. Dáva nám odhaliť, že naše skutky pýchy, hnevu a nenávisti boli márnosťou: čírou márnosťou. S poľutovaním si uvedomujeme, že sme dosť nemilovali, a že sme nehľadali to, čo bolo podstatné. A naopak, vidíme to, čo skutočne dobré sme zasiali: vzťahy lásky, kvôli ktorým sme sa obetovali, a ktoré nás teraz držia za ruku.“   

 

Ja som vzkriesenie a život

„Ježiš osvietil tajomstvo našej smrti. Svojím počínaním nám dáva oprávnenie pociťovať žiaľ, keď nás opustí nejaká drahá osoba. On bol hlboko dotknutý pred hrobom priateľa Lazára a zaplakal (porov. Jn 11,35). Pri tomto jeho postoji vnímame Ježiša ako veľmi blízkeho, ako nášho brata. Plakal kvôli svojmu priateľovi Lazárovi.

A vtedy Ježiš prosí Otca, zdroj života, a prikazuje Lazárovi vyjsť z hrobu. A tak sa aj stane. Kresťanská nádej čerpá z tohto postoja, ktorý Ježiš zaujíma voči ľudskej smrti: ak je aj prítomná vo stvorení, je znetvorením, ktoré mrzačí plán Božej lásky a Spasiteľ nás z toho chce uzdraviť.

Na inom mieste evanjeliá rozprávajú o otcovi, ktorý mal veľmi chorú dcéru a s vierou sa obracia na Ježiša, aby ju zachránil (porov. Mk 5,21-24.35-43). Niet dojímavejšej postavy, než je postava otca či matky s chorým dieťaťom. A Ježiš hneď ide s tým mužom, ktorý sa volal Jairus. V istej chvíli prichádza niekto z Jairovho domu a hovorí mu, že dievča umrelo a netreba viac vyrušovať Učiteľa. Ježiš však Jairovi hovorí: ‚Neboj sa, len ver!‘ (Mk 5,36). Ježiš vie, že tento muž je v pokušení reagovať s hnevom a zúfalstvom, pretože dievčatko umrelo, a odporúča mu uchovávať plamienok, ktorý horí v jeho srdci: vieru. Neboj sa, len ver! Neboj sa, len naďalej udržuj tento plamienok zapálený! A potom, po príchode do domu, prebudí dievča zo smrti a živé ho prinavráti jeho drahým. 

Ježiš nás vovádza na toto úskalie viery. Marte plačúcej nad úmrtím brata Lazára oponuje svetlom dogmy: ‚Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu? (Jn 11,25-26). Toto Ježiš opakuje každému z nás zakaždým, keď smrť prichádza pretrhnúť tkanivo života a citových prejavov. Tu vstupuje do hry celý náš život. Tu, medzi svahom viery a priepasťou strachu Ježiš hovorí: ‚Ja nie som smrť, ja som vzkriesenie a život, veríš tomu? ‘ My, ktorí sme dnes tu na námestí, veríme tomu?“

 

Ježiš čaká na každého osobne

„Všetci sme maličkí a bezbranní zoči-voči tajomstvu smrti. No aká je to milosť, ak si v tej chvíli udržiavame v srdci plamienok viery! Ježiš nás chytí za ruku, tak, ako chytil za ruku Jairovu dcéru, a opäť povie: ‚Talitha kum! Dievča, hovorím ti, vstaň!‘ (Mk 5,41). Toto povie každému z nás: ‚Zdvihni sa, vstaň z mŕtvych!

Ja vás teraz pozývam zavrieť oči a myslieť na tú chvíľu, na chvíľu našej smrti. Každý z nás pomyslime na vlastnú smrť a predstavme si ten moment, ktorý nastane, keď nás Ježiš vezme za ruku a povie nám: ‚Poď, poď so mnou, vstaň!‘ Tam sa ukončí nádej a bude to skutočnosť, skutočnosť života. Ježiš sám príde ku každému z nás a vezme nás za ruku so svojou nehou, s vľúdnosťou, láskou. A každý si v srdci opakujme Ježišove slová: ‚Vstávaj, vstaň z mŕtvych!‘

Toto je naša nádej zočo-voči smrti. Pre toho, kto verí, je bránou, ktorá sa úplne roztvorí; pre toho, kto pochybuje, je škárou svetla, ktoré preniká cez priechod, ktorý sa celkom neuzavrel. No pre nás všetkých to bude milosťou, keď nás toto svetlo stretnutia s Ježišom ožiari.“

-VRSK-
Páčilo sa :
0