28. októbra 2015
Čítaní: 79
KN 44/2015 | Téma
Keď dobrovoľníci z Vŕby prichádzajú k chorým
Občianske zdruŽenie Vŕba utvorilo zázemie dobrovoľníckej skupine, ktorá sa venuje sprevádzaniu chorých a umierajúcich ľudí. Túto sluŽbu vykonáva v Onkologickom ústave sv. AlŽbety a Národnom onkologickom ústave v Bratislave

Ľudia v zelených vestách – od študentov po dôchodcov – s menovkou „dobrovoľník“. Títo odvážlivci prichádzajú do bratislavských nemocníc. Nepichajú injekcie, nepredpisujú lieky, nepodávajú infúzie. Sú to neobyčajne obyčajní ľudia, nezdravotníci, ktorí sa rozhodli svojou blízkosťou a službou zmierňovať bolesť a utrpenie onkologicky chorých ľudí. Ako? Na túto otázku koordinátorka dobrovoľníckej skupiny Vŕba Monika Mikulová odpovedala: „Hlavným prínosom dobrovoľ­níkov pre chorých je sama ich prítomnosť. Azda na chvíľu pomôžu pacientom zabudnúť, že sú v nemocničnom prostredí, vytrhnú ich z každodenného stereotypu a poskytnú im priestor deliť sa o svoju bolesť, o to, čo prežívajú.“
Dobrovoľníci sú teda nápomocnými sprievodcami chorých v ich ťažkej životnej situácii, neraz v záverečnej etape ich života. Riadia sa heslom Ja ťa budem sprevádzať a ty mi ukáž cestu. Čo to prakticky znamená? Koordinátorka vysvetlila: „Dobrovoľníkov usmerňujeme, aby sa riadili tým, čo chcú pacienti a nevnucovali im vlastné návrhy ani svoju prítomnosť. Niekedy to môže znamenať ich spoločné posedenie v tichu, inokedy úprimný rozhovor či veselú hru.“

 

Čo robia
Podstatou jestvovania služby Vŕba je prispieť k úcte k životu každého človeka, osobitne toho, ktorý je bezmocný, pripútaný na lôžko. Tento prejav ľudskosti si tiež vyžaduje istú formu a otvorenosť. Čo môžu dobrovoľníci v nemocnici pre chorých urobiť, Monika Mikulová vysvetlila: „Ide o návštevy hospitalizovaných pacientov, s ktorými sa dobrovoľníci rozprávajú či zahrajú stolové hry alebo im ponúkajú knihy na požičanie. Niektoré dobrovoľníčky organizujú kluby šikovných rúk, kde si pacientky spoločne vyrábajú rôzne výrobky. Ambulantným pacientom v čakárňach ponúkajú kávu a čaj a snažia sa spríjemniť atmosféru nemocničných chodieb.“
Služba Vŕba je založená na občianskom a humánnom princípe. Viacerí jej členovia sú veriaci, otázky kresťanskej viery však pacientom nepredkladajú, iba vtedy, ak by sa oni sami chceli o tom zhovárať. Táto služba sa teda podstatou svojho poslania odlišuje od pastorácie v nemocniciach, ktorá sa orientuje najmä na duchovnú starostlivosť o chorých a starých ľudí vrátane vysluhovania sviatostí.
Od prvého kontaktu
Lekári a zdravotný personál sú v nemocniciach prvoradí, dobrovoľníci preto rešpektujú ich pokyny. Nezištná pomoc, záujem o pacienta ako „o človeka“ a spolupatričnosť s ním má však obrov­skú hodnotu. Ako sa uskutočňuje cesta úplne prvých kontaktov s pacientmi a ako sa vzťah k pacientom rozvíja, koordinátorka opísala: „Zo začiatku je služba dobrovoľníkov spojená s akousi neistotou, postupne sa oboznámia s prostredím a veľmi rýchlo sa presvedčia, že pacienti sú predsa jedni z nás. Niekedy sa s nimi porozprávajú o bežných veciach, inokedy vedú dôverné rozhovory.“
Dobrovoľnícka služba v nemocniciach nie je slovenský vynález. Vo vyspelom svete sa už dlho pokladá za šľachetný čin a túto humanizáciu zdravotníctva si vážia. V tejto súvislosti Monika Mikulová vyjadrila: „Chceli by sme aj v budúcnosti prinášať kúsok ľudskosti do nemocničného prostredia. A dostať do povedomia, aby sa aj u nás dobrovoľníci stali bežnou a rešpektovanou súčasťou, nie niečím ojedinelým.“

 

Výber a školenie
Nie každý, kto by chcel „dobrovoľníčiť“, to môže urobiť. Jestvujú kritériá, ktoré musí záujemca spĺňať. Vek dospelosti, rozhodnutie darovať svoj voľný čas chorým, starým, opusteným a empatia sú zrejmé predpoklady. Čo treba ešte splniť, aby uchádzač o dobrovoľnícku službu v nemocnici uspel? Koordinátorka uviedla: „Nádejný dobrovoľník musí byť človek, ktorý netrpí a ani v minulosti netrpel onkologickým a iným chronickým ochorením, ani nikto z jeho blízkych nemá túto diagnózu. V priebehu posledného roka mu nezomrel nikto z blízkych. Kto spĺňa tieto požiadavky, toho pozývame na informačné stretnutie a pohovor, kde zisťujeme, či je vhodný na túto službu.“
Aj keď sa zdá, že dobrovoľníctvo je jednoduchá vec, nie je to celkom tak. Aj táto oblasť si vyžaduje školenia, štúdium, konzultácie s lekármi, odborníkmi, so psychológmi a najmä schopnosť deliť sa o životné skúsenosti, hľadať nové formy práce a prístupu. Koordinátorka dodala: „Hoci predstava pravidelného stretávania sa s onkologicky chorými môže pôsobiť zaťažujúco, dobrovoľníci si od pacientov odnášajú pokoj, inšpiráciu a silu žiť život naplno a zmys­luplne.“

 

 

ANKETA

Traja dobrovoľníci odpovedali na tri otázky: prečo sa rozhodli pre dobrovoľnícku službu v nemocnici, čo robia a čo im to dáva?

Dana Hanáková (55), referentka: Môžem sa rozdávať a žiť pre iných. Starám sa o požičiavanie kníh pacientom. V osobnom živote ma to posilňuje.
Gabriela DŽuganová (31), pracovníčka vo verejnej správe: Chcem darovať pacientom čas, kedy môžu zabudnúť na náročnú liečbu a tešiť sa z tvorivej činnosti. Organizujem pre nich tvorivé dielne. Z nemocnice odchádzam vnútorne obohatená.
Ľubica Poliachová (65), dôchodkyňa: Chcem zmysluplne využiť čas na dôchodku. V nemocnici rozdávam kávu a čaj pre ambulantných pacientov, ktorí čakajú na vyšetrenie či terapiu. Zadosťučinením je, keď im vyčarím úsmev na tvári a keď vidím, akí sú vďační.
 

MARTA MAJERČÁKOVÁ
Snímka: archív oz vŕba
Páčilo sa :
0