3. novembra 2017
Čítaní: 53
KN 44/2017 | Vatikán
Raj je cieľom našej nádeje
Generálna audiencia Svätého Otca Františka sa už tradične konala na Svätopeterskom námestí. Obsahom katechézy, ktorou pápež ukončil sériu príhovorov na tému kresťanskej nádeje bol raj, ako cieľ našej nádeje.

 V úvode zaznelo čítanie z Lukášovho evanjelia:

Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Nad ním bol nápis: ,Toto je židovský kráľ. ‘ A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: ,Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás! ‘ Ale druhý ho zahriakol: ,Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé. ‘ Potom povedal: ,Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. ‘ On mu odpovedal: ,Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.‘“ (Lk 23,33. 38–43)

 

Boh nás očakáva

„Toto je posledná katechéza na tému kresťanskej nádeje, ktorá nás sprevádzala od začiatku tohto liturgického roka. A uzavriem ju hovoriac o raji, ako cieli našej nádeje.

,Raj‘ je jedným z posledných slov vyslovených Ježišom na kríži, adresovaných dobrému lotrovi. Pristavme sa na chvíľku pri tejto scéne. Na kríži Ježiš nie je sám. Po jeho boku, napravo a naľavo, sú dvaja zločinci. Niekto, prechádzajúc popred tie tri kríže vztýčené na Golgote, si možno s úľavou vydýchol, pomysliac si, že konečne bola vykonaná spravodlivosť, keď takto vydali ľudí na smrť.

Vedľa Ježiša je aj kajúci vinník: ten, kto uznáva, že si zaslúžil tento strašný trest. Nazývame ho ,dobrý lotor‘, ktorý, oponujúc tomu druhému, hovorí: My dostávame to, čo sme si našimi skutkami zaslúžili (porov. Lk 23,41).

Na Kalvárii, v ten tragický a svätý piatok, Ježiš speje až k extrému svojho vtelenia, svojej solidarity s nami hriešnikmi. Tam sa uskutočňuje to, čo prorok Izaiáš povedal o trpiacom Služobníkovi: ,pripočítali ho k hriešnikom‘ (Iz 53,12; porov. Lk 22,37).

Tam, na Kalvárii, má Ježiš posledné stretnutie s hriešnikom, aby aj jemu široko roztvoril dvere svojho kráľovstva. Toto je zaujímavé: je to jediný raz, keď sa slovo ,raj‘ objavuje v evanjeliách. Ježiš ho sľubuje tomu ,úbohému zloduchovi‘, ktorý mal na dreve kríža odvahu obrátiť sa naňho s tou najpokornejšou z prosieb: ,Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva‘ (Lk 23,42). Nemal dobré skutky, čo by zavážili, nemal nič, no zveruje sa Ježišovi, ktorého uznáva ako nevinného, dobrého, tak odlišného od seba samého (v. 41). Stačilo to slovo pokornej kajúcnosti, aby sa dotkol Ježišovho srdca.

Kajúci lotor nám pripomína náš pravý stav pred Bohom: že my sme jeho deti, že on voči nám zakusuje súcit, že je odzbrojený zakaždým, keď mu prejavíme túžbu po jeho láske.“

 

Raj nie je miestom rozprávok

„V izbách mnohých nemocníc či v celách väzníc sa tento zázrak opakuje nespočetnekrát: niet takej osoby, akokoľvek zle by žila, ktorej by zostávalo len zúfalstvo a bola by jej zakázaná milosť. Pred Boha všetci predstupujeme s prázdnymi rukami, tak trochu ako mýtnik z podobenstva, ktorý sa pristavil na modlitbu v chráme celkom vzadu (porov. Lk 18,13). A zakaždým, keď človek, ktorý si poslednýkrát spytuje svedomie svojho života, zistí, že nedostatky omnoho prevažujú nad jeho dobrými skutkami, nemá zmalomyseľnieť, ale má sa zveriť Božiemu milosrdenstvu. A toto nám dáva nádej, toto nám otvára srdce!

Boh je Otcom a až do poslednej chvíle očakáva náš návrat. A navrátenému márnotratnému synovi, ktorý začína vyznávať svoje viny, otec zatvára ústa objatím (porov. Lk 15,20). Toto je Boh: takto nás miluje!

Raj nie je miestom z rozprávok, a ani začarovanou záhradou. Raj je objatím sa s Bohom, nekonečnou Láskou a vstupujeme doň vďaka Ježišovi, ktorý za nás zomrel na kríži. Tam, kde je Ježiš, je milosrdenstvo a šťastie; bez neho je chlad a temnota. V hodine smrti kresťan Ježišovi opakuje: ,Spomeň si na mňa.‘ A keby aj nebol viac nik, kto by si na nás spomenul, Ježiš je tam, po našom boku. Chce nás priviesť na to najkrajšie miesto, aké existuje. Chce nás tam vziať s tým málom či množstvom dobra, ktoré bolo v našom živote, aby sa nič nestratilo z toho, čo on už vykúpil. A do Otcovho domu privedie aj všetko to, čo v nás ešte potrebuje vykúpenie: nedostatky a pochybenia celého života. Toto je cieľ našej existencie: aby sa všetko naplnilo a bolo premenené v láske.

Ak tomuto veríme, smrť nám viac nebude naháňať strach a môžeme tiež dúfať, že z tohto sveta odídeme pokojným spôsobom, s množstvom dôvery. Ten, kto spoznal Ježiša, sa už viac ničoho nebojí. A aj my budeme môcť opakovať slová starého Simeona – ,ktorý bol tiež požehnaný stretnutím s Kristom – po celom živote strávenom v očakávaní: ,Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu‘ (Lk 2,29-30).

A v tom momente konečne nebudeme viac nič potrebovať, nebudeme viac vidieť nejasným spôsobom. Nebudeme viac zbytočne plakať, lebo všetko pominulo; aj proroctvá, aj poznanie. Avšak láska nie, tá zostane. Lebo ,láska nikdy nezanikne‘ (porov. 1 Kor 13,8).“

 

Slováci na generálnej audiencii

Medzi veriacimi na Námestí sv. Petra boli prítomné viaceré slovenské skupiny. Ďakovnú púť dominikánskej rodiny z Bratislavy a Košíc sprevádzali rožňavský biskup Stanislav Stolárik a viacerí dominikáni: P. Konštanc Adam, P. Chryzostom Kryštof, P. Matúš Kušnír a ďalší. Vyše 40 účastníkov tejto púte sa prišlo poďakovať za pripojenie svojich chrámov k Pápežskej Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme. Do Ríma prišlo aj farské spoločenstvo z Tepličky nad Váhom, z Považskej Bystrice a z okolia Žiliny.

-VRSK-, snímka: profimedia.sk
Páčilo sa :
0