4. novembra 2015
Čítaní: 5 114
KN 45/2015 | Z domova
Nastal čas môjho odchodu
„Dobrý boj som bojoval, vieru som zachoval a už mám pripravený veniec spravodlivosti.“ Dňa 24. októbra zomrel kardinál Ján Chryzostom Korec. Pri spomienke na túto významnú osobnosť slovenských dejín prinášame jeho príhovor, ktorý predniesol pri poslednej rozlúčke s biskupom Pavlom Hnilicom.

Vposvätnej chvíli, keď sa v modlitbách lúčime s odchodom otca biskupa Hnilicu do večnosti a sme zhromaždení okolo rakvy s jeho mŕtvym telom, zamyslime sa nad údelom človeka, každého človeka, nad údelom dnešných ľudí a osobitne aj nad údelom nás veriacich ľudí.
Smrť je údelom každého človeka. Je aj údelom tých, ktorí na smrť nikdy nemyslia a žijú, akoby sa ich smrť netýkala a je aj údelom tých, ktorí ako veriaci aj na smrť hľadia ako na nezvratnú skutočnosť, ale hľadia na ňu v dôvere a s hlbokou nádejou vo večný život.
Ako sa stavajú k smrti mnohí naši súčasníci? V celku sa stavajú k smrti ľahostajne. Do istej chvíle... Prečo len do istej chvíle?

 

Na zemi máme vymedzený čas
Bez ohľadu na to, kto a čím každý z nás je, či uznával pravého a živého Boha, alebo sa klaňal každý deň iným modlám vlastnej výroby, ako je kariéra, peniaze, honba za pôžitkom, každý človek v náhlej alebo zdĺhavej chorobe, najsilnejšie možno v zážitku infarktu, každý človek akoby precitne pri myšlienke na hroziacu smrť, pochytí každého človeka čosi úplne nové, čomu sa predtým vzpieral, na čo nemyslel, čo možno popieral a čomu sa možno i smial. Pochytí ho úzkosť stvoreného človeka, ktorý nemá v moci tlkot svojho srdca, ktorý nemá v moci svoj život, na ktorý bol až dovtedy taký hrdý.
Každého pochytí v takej chvíli istá úzkosť: Už je to tu! Úzkosť pred zánikom, vyvolaná prenikavou neistotou, lokalizovaná kdesi v centre jeho srdca. Aj keby sa choroba blížila len pomaly, neexistuje človek, ktorý by sa nezhrozil, keď ho napadne vážna choroba; keď jeho telo už nevládze reagovať a brániť sa. Kým je človek zdravý, prechádza popri myšlienke na smrť bezstarostne a možno aj pohŕdavo. Žije v presvedčení, že tu bude večne. Choroba mu však pripomenie vymedzený čas, ktorý má každý človek ako konečná bytosť na tejto zemi k dispozícii.

 

Smrť je zaručená istota
Smrť chodí okolo nás. Zatiaľ sa týka iných. Preto zostávame chladní, keď o nej počúvame. Oznam v poludňajších správach rozhlasu bol krátky: Pri San Franciscu sa zrútilo lietadlo Boeing 727. Stosedemdesiatpäť mŕtvych. Príčina nešťastia nie je známa. V Iraku vybuchla nálož útočníka, zahynulo 70 ľudí, v Afganistane pri podobnom výbuchu zahynulo 100 ľudí a 200 ranených je v nemocniciach. Takto počúvame napoludnie medzi jedlom správu za správou, oznam o smrti vedľa oznamu o narodení či o výhre v športe.
Takto raz ľudia dostanú správu aj o mojej smrti. Pre mojich blízkych to nebude jednoduché. Niekedy sa nás smrť dotkne bližšie a osobnejšie, keď nám zomrie nie­kto blízky, niekto, koho sme mali radi. Máme zvláštny pocit neistoty, azda žiaľu a zaplačeme. A prichádzajú na myseľ nezvyklé myšlienky... Smrť nás stavia pred otázky omnoho závratnejšie, než sme zvyknutí.
Spisovateľ Boris Pasternak ešte za komunizmu napísal vo svojom románe Doktor Živago, ako jeden z jeho hrdinov prežíval smrť blízkeho človeka: „Teraz to bolo celkom iné. Celých tých dvanásť rokov školy, strednej i vysokej, sa Jura zaoberal antikou a Bibliou, legendami a básnikmi, vedou o minulosti a o prírode. V ateistickom prostredí bez Boha sa zaoberal prírodou ako rodinnou kronikou, ako evolúciou bez Boha, ako vlastným rodokmeňom. No teraz počúval zádušnú omšu ako oznámenie, adresované jemu osobne a týkajúce sa jeho osobne. Pozorne počúval všetky slová prastarých modlitieb, ktoré boli také plné zmyslu a ľudskosti...“
No ľudia zomierajú nielen v Amerike, nielen v Iraku a nielen v Rusku. Aj na Slovensku sa zomiera, i tu je smrť prekvapením a starosťou a problémom. Náš veľký básnik sa nad tým zamýšľa hlbšie a ponára sa do tajomstva človeka: „Ono to raz na každého príde. Príde k nám a príde za vami. Vlastnú hlavu v náh­lom osamení poťažká si človek na dlani. Verné veci mlčia. Zem i lesy. Všetko si ťa ticho spomína. A ty sám v tom tichu spoznáš, že si hl­bina.“

 

Bez Boha je smrť
temná a bolestná
Smrť. Čo ako je bolestná a temná, veriaci človek i na ňu smie hľadieť v nádeji. Ak by nebolo Boha a jeho svätej večnosti, potom by smrť človeka bola zúfalstvom. Ak jestvuje Boh a jeho svätá večnosť a človek to neuznáva a neprijíma, lež to popiera, potom je jeho smrť dvojnásobným zúfalstvom, aj keď možno nepriznaným. Kto verí v Boha a prijíma ho celým srdcom, čo by aj bol býval v živote slabý a krehký, v pokornej ľútosti a dôvere v Božie milosrdenstvo smie zomrieť vo veriacej láske a nádeji. A tak buď človek zomiera osamelo, smrťou, ktorá naháňa hrôzu, alebo zomiera spojený s Kristom, ktorý tiež zomrel, ale vstal z mŕtvych, je večne živý a povedal nám: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11, 25).
Francúzsky katolícky spisovateľ François Mauriac, sedemdesiat­sedemročný, napísal knihu V čo verím, kde má krásnu, osobnú modlitbu: „Bože, daj mi milosť zbožného pokoja v tvojej prítomnosti, aby som v poslednú hodinu mohol prejsť takmer nebadane od teba k tebe – od teba, živý chlieb, chlieb nebies pre ľudí, k tebe, živá láska, ktorú už požívajú tí z mojich najdrahších, ktorí ma predišli, keď zosnuli v tvojej láske...“

 

Pamätať na smrť s nádejou
Kto zomiera, nevyhnutne zhrnuje celý svoj život. Vidí dobro, ktoré vykonal. Stretá sa naposledy aj so svojimi krehkosťami a vinou. Ale previnenia ľutuje. Prežíva zodpovednosť za svoj život, za svoje činy. Musí prijímať celú pravdu svojho života. Ale prijíma ju v dôvere v Božiu lásku a v Božie milosrdenstvo.
Aké šťastie, keď veriaci človek pamätal na smrť už dávno a je preniknutý nádejou. Nezomiera sám, ani nezomiera vo tme. Všetko smie v dôvere predložiť Bohu. Smrť nie je pre veriaceho človeka hrôza a vlastná starosť. Veriaci človek cíti blízkosť svojho ukrižovaného a vzkrieseného Pána, ktorý prišiel zachrániť, čo bolo stratené, a ktorý prišiel viac pre chorých, než pre tých, čo nepotrebujú lekára. Veriaci človek preto zomiera v hlbokej dôvere a v nádeji, že aj on môže mať účasť na zázraku Kristovej lás­ky, ktorá nás premieňa, ktorá odpúšťa a zachraňuje a ktorá vie aj z kajúcej smrti urobiť nový začiatok – prechod do Božej večnosti. Kristus, ukrižovaný a vzkriesený Pán, nás zachraňoval nielen v živote, zachraňuje nás aj v smrti.
V smrti sa ako veriaci naposledy smieme odvážiť stáť po Kristovom boku a s ním vstúpiť tam, kde nás čaká jeho veľký prísľub, daný pri Poslednej večeri: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Idem vám pripraviť miesto“ (Jn 14, 2). Vo všetkej tiesni zomierania, vo všetkej ľudskej úbohosti pred smrťou nám presvitá vo viere Kristov kríž a presvitá nám v nádeji aj druhá strana kríža, a tá sa volá vzkriesenie a večný život. Preto sa veriaci človek modlí pokorne slovami žalmu a vyznáva krehkosť života a jeho bohatstiev a vyprosuje si dar múdrosti: Daj mi poznať, Pane, môj koniec. A aký je ešte počet mojich dní. Nech si uvedomím, aký je krátky môj život.

 

Boh nám dal Ducha sily a lásky
Toto všetko mal na mysli a toto všetko prežíval od svojho detstva až po posledný výdych ten, ktorého si Pán Boh povolal k sebe do večnosti a pri ktorého telesných pozostatkoch sme sa dnes zišli – otec biskup Pavol Mária Hnilica. Ako mladý robotník si obetavo prekliesnil cestu do rehole jezuitov v Ružomberku, kde ho prijali roku 1941. Tam som sa s ním prvý raz stretol, keď som tam prežil už dva roky.
Potom sme spolu študovali v Tr­n­ave a v Brne, až do barbarskej noci 1950, keď ateistický režim likvidoval všetky, aj tisícročné kláštory na Slovensku. Pre seminaristu Pavla Hnilicu to nebola nijaká pohroma. Aj on sa držal slov sv. Pavla žiakovi Timotejovi: „Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy. Ty sa teda upevňuj v milosti, ktorá je v Kristovi Ježišovi. Hlásaj slovo Božie, naliehaj vhod i nevhod, povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelia, plň svoju službu“ (porov. Tim 4, 1 – 4).
Tak ako počas štúdií prejavoval hlbokú vieru, vo viere odvahu a obetavosť, keď si v Brne vybavil prístup do zberných táborov nemeckých občanov, určených na vyvezenie, tak ako všade aj popri štúdiu filozofie a teológie sa obetavo venoval deťom i robotníkom, tak aj po likvidovaní kláštorov s odvahou a obetavo, hnaný živou vierou zariadil pre seba i pre nás mnohých tajné vysviacky za kňazov v Rož­ňave a potom za pápeža Pia XII. vysvätený ako tajný biskup sám začal tajne svätiť pripravených seminaristov.
Keď ateistický režim vysliedil jeho činnosť a vydal na neho zatykač, bol nútený odísť do emigrácie a zakotvil v Ríme. Tu podal závažnú správu o prenasledovaní Cirkvi u nás nástupcovi sv. Petra Piovi XII. a začal rozvíjať novú činnosť za hranicami. Prednášal a kázal o prenasledovanej Cirkvi po celom Taliansku, Nemecku a inde, zblížil sa s mnohými biskupmi, ale najmä s pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pav­lom II. Rozvinul neslýchane rozvetvenú činnosť apoštolátu, začal vydávať časopis Pro Deo et Fratribus na podporu prenasledovanej Cir­kvi. Pomáhal hnutiu Fokolárov, zblížil sa v Indii s Matkou Terezou, teraz blahoslavenou, pomáhal jej zakladať domy po celom svete, priviedol ju i na Slovensko do Čadce. Matka Tereza napísala o ňom do jednej knihy takéto svedectvo: „S biskupom Pavlom Hnilicom som sa prvý raz stretla v roku 1964 počas eucharistického kongresu v indickom meste Bombaj. Keď 22. augusta 1968 naše misionárky kresťanskej lásky otvorili svoj prvý kláštor v Ríme, biskup Pavol Hnilica bol prvý, čo nám vyšiel v ústrety. Na začiatku tohto krátkeho príhovoru by som teda chcela s vďačnosťou zvolať: Vďaka ti, Ježišu, za biskupa Pavla Hnilicu, za všetko čím je, za všetko čo robí s tebou, za teba, pre teba a pre našu svätú matku Cirkev, tvoje mystické telo“ (Rím, 16. júna 1984).
Biskup Pavol Hnilica bol aj dušou spoločenstva „Rodina Panny Márie“, ktorého do 40 kňazov dnes pôsobí vo viacerých štátoch Európy, Ameriky a Ruska a ktorého asi 150 sestričiek rozvíja činnosť v komunitách po svete a pôsobí požehnane i na našom Slovensku v Rožňavskej diecéze a v Nitre.

 

Všetko na väčšiu slávu Božiu
Matka Tereza svojimi slovami vyjadrila nielen to, čo biskup Hnilica v duchu viery robil, ale vyjadrila aj to, čím biskup Hnilica žil a čím bol. Bol to muž viery, živej a činnej viery, muž modlitby, obetavosti a lásky. Svoju vieru oživoval hlbokou úctou k Panne Márii, najmä Panne Márii Fatimskej, ktorej posolstvá neúnavne celé roky šíril. Fatimu navštevoval často, a to s pápežom Pavlom VI. a Jánom Pav­lom II. Biskup Pavol Hnilica celou svojou činnosťou a životom, celou svojou vierou a obetavosťou uskutočňoval to, čo sa naučil a čo si osvojil od zakladateľa jezuitov – Spoločnosti Ježišovej, v ktorej sa naučil žiť, pracovať a tvoriť všetko „Ad maiorem Dei gloriam – Na väčšiu slávu Božiu“. Nič nerobil pre seba, nič pre seba nepotreboval. Bol jedným z najnezištnejších ľudí, kňazov i biskupov. Takto oddane vo viere žil a takto sa vrátil aj do otcovského domu ako verný služobník Boží. Aj o ňom platia slová sv. Pavla z toho istého Listu Timotejovi: „Dobrý boj som bojoval, vieru zachoval“ (2 Tim 4, 7).
Máme čo ďakovať Pánu Bohu za život tohto nášho veľkého rodáka, za ktorého sa dnes, v tejto chvíli úprimne modlíme. Keďže som ho poznal 65 rokov, jeho život a jeho pôsobenie vo svätej Cirkvi, aspoň za seba vyslovujem ešte jednu pros­bu: Otec biskup Pavol, oroduj aj ty za nás!

Kardinál Ján Chryzostom Korec
Homília odznela 18. októbra 2006 v Trnave
Pripravila: –EM–, snímky: Peter Zimen
Páčilo sa :
11