8. novembra 2017
Čítaní: 40
KN 45/2017 | Vatikán
Nemiluj slovami, ale skutkami
Svätý Otec František na záver Mimoriadneho svätého roku milosrdenstva ustanovil v Cirkvi Svetový deň chudobných. V roku 2017 sa bude sláviť po prvý raz 19. novembra a pápež k tomuto dňu napísal osobitné posolstvo.

 Božia láska nemôže ostať bez odpovede

„Láska nepripúšťa nijaké alibi: kto chce milovať tak, ako miloval Ježiš, musí nasledovať jeho príklad. To platí predovšetkým vtedy, keď ide o chudobných. Spôsob, akým miloval Boží Syn, bol dobre známy a Ján nám ho jasne pripomína vo svojich listoch. Spočíva na dvoch nosných pilieroch: Boh nás miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4, 10.19); a miloval nás tak, že dal seba samého, položil za nás vlastný život (porov. 1 Jn 3, 16). Takáto láska nemôže ostať bez odpovede. Hoci nám bola darovaná bez nároku na akúkoľvek odplatu, predsa zapaľuje srdcia, ktoré ju túžia opätovať, napriek svojim obmedzeniam a hriechom.

Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal“ (Ž 34, 7). Cirkev oddávna chápala význam tohto volania. Svedčia o tom hneď prvé stránky Skutkov apoštolov, keď Peter žiada, aby si zvolili siedmich mužov, „plných Ducha a múdrosti“ (Sk 6, 3), ktorí by obsluhovali chudobných. To je bezpochyby jedno z prvých znamení, ktorým sa kresťanské spoločenstvo predstavilo na scéne sveta: služba tým najchudobnejším. Všetko to dokázali preto, lebo pochopili, že život Ježišových učeníkov sa musí prejavovať v bratstve a solidarite, ktoré zodpovedajú hlavnému učeniu Majstra, ktorý chudobných vyhlásil za blahoslavených a dedičov nebeského kráľovstva (porov. Mt 5, 3).

 

Vydávajme svedectvo službou najbiednejším

Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval“ (Sk 2, 45). Tieto slová jasne svedčia o úprimnej starosti prvých kresťanov. Keď evanjelista Lukáš – svätopisec, ktorý viac ako ktokoľvek iný dáva priestor milosrdenstvu – opisuje prax prvého spoločenstva, ktoré sa delilo o všetko, nejde mu len o pekné slovné zvraty. Naopak, keď o tom hovorí, chce sa prihovoriť veriacim každého pokolenia, a teda aj nám, aby  nás povzbudil vo vydávaní svedectva a konaní v prospech tých najnúdznejších.

Boli však aj chvíle, keď kresťania nenasledovali dôsledne túto výzvu a nechali sa nakaziť svetským zmýšľaním. Duch Svätý ich však neprestal vyzývať, aby svoj zrak zamerali na to, čo je podstatné. Preto vzbudil mužov a ženy, ktorí rozličným spôsobom venovali svoj život službe chudobným.

Medzi nimi vyniká príklad Františka z Assisi, ktorého počas stáročí nasledovali mnohí ďalší svätí muži a ženy. On sa neuspokojil len s tým, že by malomocných objímal a dával im almužnu, ale rozhodol sa ísť do Gubbia a žiť tam s nimi. On sám v tomto stretnutí videl zážitok svojho obrátenia: „Keď som bol v hriechoch, zdalo sa mi príliš trpké vidieť malomocných. A sám Pán ma zaviedol medzi nich a prejavil som im milosrdenstvo. A keď som od nich odišiel, zmenilo sa to, čo sa mi zdalo trpké, na sladkosť duše i tela“ (Testament 1–3: FF 110). Toto svedectvo nám ukazuje premieňajúcu silu lásky k blížnemu a ku kresťanského štýlu života.

 

Dotýkajme sa tela chudobných

Myslime teda na chudobných nielen ako na adresátov dobročinnej, raz týždenne poskytovanej dobrovoľnej služby či improvizovaných prejavov našej dobrej vôle, ktoré majú uspokojiť naše svedomie. Hoci sú takéto skutky cenné a pomáhajú zvýšiť citlivosť na potreby mnohých bratov a na nespravodlivosti, ktoré ich často zapríčiňujú, mali by viesť ku skutočnému stretnutiu s chudobnými a vytvoriť priestor pre delenie sa, ktoré sa stane životným štýlom. Totiž modlitba, cesta učeníctva a obrátenie nachádzajú potvrdenie svojej evanjeliovej pravosti v láske, ktorá je ochotná deliť sa. A z takéhoto spôsobu života pramení potom radosť a pokoj duše, lebo sa priamo dotýkame Kristovho tela. Ak chceme skutočne stretnúť Krista, tak sa v odpovedi na sviatostné spoločenstvo v Eucharistii musíme dotýkať jeho tela aj v zmučených telách chudobných. Kristovo telo lámané v Eucharistii môžeme znovu nájsť v tvárach a osobách tých najslabších bratov a sestier, keď im venujeme svoju lásku. Slová svätého biskupa Jána Zlatoústeho sú stále aktuálne: „Ak si chcete uctiť Kristovo telo, nepohŕdajte ním, keď je nahé. Neuctievajte si eucharistického Krista hodvábnymi rúchami, keď potom vonku, mimo chrámu prehliadate tohto druhého Krista, ktorý trpí chladom a nahotou“ (Hom. In Matthaeum, 50, 3: PG 58).

Sme teda povolaní podať chudobným ruku, stretnúť sa s nimi, pozrieť im do očí, objať ich, aby pocítili teplo lásky, ktorá láme začarovaný kruh osamelosti. Ich vystretá ruka je pre nás tiež pozvaním, aby sme opustili svoje istoty a svoje pohodlie, a spoznali hodnotu, ktorú má chudoba sama v sebe.

Ak v našom susedstve žijú chudobní hľadajúci ochranu a pomoc, priblížme sa k nim v túto nedeľu: to bude ten najvhodnejší okamih pre stretnutie s Bohom, ktorého hľadáme. Pozvime ich ako privilegovaných hostí k nášmu stolu, podľa učenia Písma (porov. Gn 18, 3 – 5; Hebr 13, 2); môžeme sa stať učiteľmi, ktorí im pomôžu ešte dôslednejšie prežívať ich vieru. Prostredníctvom svojej dôvery a ochoty prijať pomoc nám striedmym a často radostným spôsobom ukazujú, aké dôležité je sústrediť sa len na to, čo je podstatné, a odovzdať sa do Otcovej prozreteľnosti.“

www.kbs.sk
Páčilo sa :
1