8. novembra 2017
Čítaní: 28
KN 45/2017 | Misie
Prichádza baba wa Bambuti-otec trpazlíkov
Tento rok uplynulo 130 rokov od narodenia a 50 rokov od smrti českého misionára, etnografa, antropológa a lingvistu PAVLA JÁCHYMA ŠEBESTU SVD.

 Pavel Jáchym Šebesta sa narodil 20. marca 1887 v dnešnom poľskom Sliezsku. Ako osemnásťročný vstúpil do Spoločnosti Božieho Slova a v Misijnom dome sv. Gabriela v rakúskom Mödlingu študoval filozofiu a teológiu. Na Viedenskej univerzite sa venoval aj antropológii, archeológii a egyptológii.

V roku 1911 bol vysvätený za kňaza a rok nato bol ako misionár vyslaný do Mozambiku, kde pôsobil v oblasti rieky Zambezi. Územie bolo v tom čase portugalskou kolóniou a po vstupe Portugalska do prvej svetovej vojny bol Pavel Jáchym Šebesta ako rakúsko-uhorský občan zatknutý. Neskôr bol deportovaný do Portugalska a čas, ktorý tam prežil, využil na štúdium etnografie a afrických jazykov. Po vojne bolo jeho rodné mesto Pietrowice Wielkie pri Racibórze ponechané Weimarskej republike, preto prijal československé štátne občianstvo.

Od roku 1920 študoval vo Viedni jazykovedu a národopis, získal doktorát filozofie a pôsobil ako profesor týchto odborov. Ovládal sedem európskych jazykov a množstvo nárečí afrických a ázijských kmeňov.

Kam nevkročila noha Európana

Prešiel som končinami, ktorých sa doteraz nedotkla noha Európana, navštívil som kmene, ktoré ešte nikdy nevideli belocha. Chybný krok v hornatých priepastiach vnútrozemia, nehoda pri početných plavbách na plti v strašných vodopádoch divokých horských riek, prepadnutie tigrom v temnej noci, kým malá karavána kempovala voľne v prírode, útok zlodejskej chásky, záchvaty mnohých tropických chorôb – ako často ma to mohlo stáť život!“ napísal Pavel Jáchym Šebesta o svojich výpravách.

V rokoch 1924 – 1955 podnikol päť študijných ciest do Afriky a Ázie, kde spoznával príslušníkov domorodých kmeňov. V juhovýchodnej Ázii skúmal negritské skupiny Semangov, Senojov a Jakuťanov, na Sumatre príslušníkov kmeňa Kubu. Zaujali ho predovšetkým trpasličí obyvatelia tropických pralesov, ktorých počas svojich ciest študoval hlavne na území Afriky.

Na svojich bádateľských cestách získal množstvo nových poznatkov. Putoval desiatky tisíc kilometrov, väčšinou pešo, často po chodníkoch vyšliapaných len divokou zverou. Svoje skúsenosti po návrate spracoval a mnohé z nich publikoval v početných prácach. Jeho najvýznamnejším a svetovo uznávaným dielom historického významu je Antropológia stredoafrických Pygmejov v Belgickom Kongu, ktorú vydal so svojím viedenským kolegom Viktorom Lebzelterom v roku 1933. „Je to dielo jedinečné a úplne pôvodné, obsahujúce množstvo vedeckého materiálu a dát, ktoré dlho zostane dielom základným a vyčerpávajúcim,“ napísal o jeho knihe v roku 1948 český antropológ Jiří Malý.

Semang je dieťaťom pralesa

O jeho skúmaní Pygmejov rozpráva popularizačná kniha Medzi najmenšími ľuďmi sveta, odkrývajúca negritské kmene v Malajzii a kmeň bambuckých Pygmejov v africkom Kongu. Kniha je napísaná formou cestopisu a autor v nej približuje svoje pozorovania. V malajzijskom pralese napríklad sledoval, ako sa negritskí trpaslíci usilujú vycvičiť slona. Najskôr ho chytia a zviažu mu nohy, potom ho uväznia do bambusovej klietky, kde sa nemôže ani pohnúť. Po dvadsiatich dňoch státia je slon síce vycvičený, no tejto náročnej skúške väčšinou podľahne.

Pavel Jáchym Šebesta postupne spoznával zvyklosti jednotlivých kmeňov – ako si stavajú obydlia, ako sa liečia, aké svadobné či pohrebné rituály dodržiavajú. Napríklad medzi Semangami dostáva každý novorodenec meno podľa stromu, rastliny, kvetiny alebo vrchu, v ktorého blízkosti sa narodil. Semangovia deti nikdy netrestajú. Bádateľa prekvapilo, že medzi nimi nie je mnohoženstvo, no zároveň nie sú medzi nimi ničím nezvyčajným rozchody a uzatváranie nových manželstiev. Zaujímavé tiež je, že po svadbe sa zať ani nevesta nesmú stretnúť so svojimi svokrovcami. Na margo toho sa Pavel Jáchym Šebesta jedného domorodca opýtal, či by zachránil svoju svokru, keby sa topila. Odpoveď znela jednoznačne: „Nie, musel by som ju nechať utopiť sa, nesmiem sa jej totiž ani len dotknúť!“

Po dlhšom pobyte medzi Semangami misionár Šebesta konštatuje: „Prečo Semang miluje svoj prales, prečo doň vždy znovu uteká? Prečo sa tak ostýcha pred cudzincom a vyhýba sa mu? Pretože mu prales zaručuje duševný pokoj, o ktorý ho biely človek oberá svojimi kultúrnymi taľafatkami. Negrito sa nepachtí za svetským pohodlím, radšej, tisíckrát radšej živorí v núdzi v pralese v tichom mieri, než by ho zamenil za starosti a znepokojujúce statky civilizácie. Semang nie je otrokom, ale dieťaťom pralesa, ktorému je vďačný a ktorý si hlboko ctí.

Misionár i vedec

Prínos Pavla Jáchyma Šebestu nespočíva iba v jeho vedeckej práci, ale aj v popularizácii témy neľahkého života obyvateľov tropických dažďových pralesov, ktorý dokázal priblížiť širokému spektru čitateľov. Upozorniť treba aj na významný misionársky rozmer jeho činnosti, pretože svojím neúnavným úsilím vyšliapal cestu ďalším misionárov, ktorí v týchto oblastiach pôsobili. Môže byť príkladom v tom, ako si dokázal získať dôveru i náklonnosť miestnych obyvateľov, ktorí vždy, keď prichádzal do ich dediny, radostne kričali: „Prichádza baba wa Bambuti – otec trpaslíkov!“ Tento titul, ktorý je udeľovaný iba výnimočne, získal na jednej z prestížnych univerzít uprostred dažďového pralesa.

Pavel Jáchym Šebesta zomrel 17. septembra 1967 v Mödlingu ako 80-ročný.

Martina Grochálová
Páčilo sa :
2