8. novembra 2017
Čítaní: 25
KN 45/2017 | Liturgia
Svetlo v srdci

Nepochybným znakom katolíckeho kostola je večné svetlo v blízkosti svätostánku. Jeho nežne blikajúci plamienok označuje reálnu prítomnosť Ježiša Krista v sviatostných spôsoboch. V nich prijímame eucharistické telo Božieho Syna pri svätej omši, ktorá je zároveň slávnosťou jeho zasnúbenia sa s nevestou Cirkvou. Tá sa skrze Eucharistiu stáva tiež jeho telom, tak ako sa nevesta so ženíchom stávajú jedným telom uzavretím manželstva. Každá svätá omša je pre nás zmluvným obradom potvrdzujúcim vzájomné vydanie a sebadarovanie Krista Cirkvi a nás Ježišovi.

Židovská nevesta udržiavala po zasnúbení v okne svojej izby plameň lampy ako znamenie bdelého a starostlivého očakávania ženícha, až kým neprišiel pre ňu, aby si ju priviedol do svojho domu. Aj my v lampe svojho srdca opatrujeme plameň Božej lásky, ktorý sme prijali krstom. Až do dňa, kým nepríde Pán, aby nás voviedol do večného domu, ktorý pre nás pripravil.

Vo výročný deň krstu si možno zažneme svoju krstnú sviecu ako znamenie toho, že patríme Pánovi. Opatrovať krstnú sviecu nie je náročné. Ak by sme však mali od svojho krstného narodenia pre nebo udržiavať doma plamienok krstnej sviece, museli by sme vynaložiť oveľa viac úsilia a starostlivosti než si vyžaduje starostlivosť o kvitnúcu orchideu či o akvárium.

Potrebujeme častú návštevu „čerpacej stanice“, aby sme si doplnili olej milosti do lampy svojho srdca. Bohu na nej nesmierne záleží. Práve Eucharistia je pre nás zdrojom oleja, ktorý nám dáva schopnosť vydávať svetlo a vyžarovať zo srdca Kristovu lásku. Lampa nášho srdca je krehkou nádobou. Vďaka sviatostnému servisu pokánia a revíznym kontrolám nášho svedomia však vieme chrániť jej funkčnosť. Svetlo, ktorým Boh zažal naše srdce, je on sám. Jeho svetlo je večné ako jeho láska k nám. Podľa toho, čím horí naše srdce, svet pozná, s kým sme sa zasnúbili. 

Aurel Halajčík
Páčilo sa :
0