8. novembra 2017
Čítaní: 11
KN 45/2017 | Téma
V sobotu večer sme si mohli otvoriť víno
Časopis Náboženstvo a súčasnosť bol „prvolezcom“ medzi slovenskými katolíckymi samizdatmi. O jeho vzniku, redakčnej práci v utajení a sile presvedčenia sme sa rozprávali s jeho niekdajším redaktorom a organizátorom MARTINOM LAUKOM (66).

Vedeli by ste si predstaviť, že vo svojich obľúbených novinách nájdete dva-tri mesiace staré „aktuality“ a ešte za ne budete vďační? Tí starší si určite spomenú, že kedysi to bolo tak. Pravdivé správy sa dali nájsť len v samizdatoch, ktoré vychádzali v nízkom náklade a iba párkrát do roka. O to však boli vzácnejšie a v spoločenstvách ľudí, ktorí si mohli dôverovať, išli z ruky do ruky.

Spišskí kňazi vydávali svoj samizdat Orientácia už od roku 1973. Sieť kresťanských spoločenstiev sa však v sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov rozširovala; dozrel čas na celoslovenský katolícky samizdatový titul. Prvým takýmto médiom tajnej Cirkvi sa stal časopis Náboženstvo a súčasnosť, ktorý vychádzal od roku 1982. „Keďže bol jediný svojho druhu na Slovensku, chcel svojou existenciou vyprovokovať väčšiu a priamo programovú samizdatovú činnosť v oblasti náboženstva a ak to bude možné, tak aj iných oblastí - kultúry, histórie a podobne,“ píše historik Ján Šimulčík na webstránke www.samizdat.sk a pokračuje:Bolo snahou ukázať, že Cirkev nemôže zostať upriamená iba na samu seba, ale že je tu pre svet, a, naopak, že aj tento svet jej má čo povedať. Preto sa časopis Náboženstvo a súčasnosť vždy otvorene zastával prenasledovaných, poukazoval na problémy ekológie, cirkevnej architektúry.“

Redakcia v byte

Členom prvého redakčného kolektívu bol i Martin Lauko. K myšlienke vydávať samizdat sa dostal začiatkom 80. rokov. „V tom čase sme boli taká partia, ľudia z prostredia kolakovičovskej Rodiny. Stretávali sme sa už od vydania Charty 77, po sobotách sme mávali večery na rôzne témy,“ hovorí a pokračuje: „Raz prišiel Fero Mikloško s tým, že či by sme nevedeli aj my vydávať samizdatový časopis.“ V Česku v tom čase už totiž vychádzali Informace o Církvi a na Slovensko sa dostávali podobné diela aj z Poľska či Litvy. Bolo prirodzené, že i vzrastajúca tajná Cirkev na Slovensku chcela mať svoj komunikačný kanál.

Od idey k vytlačenému a čítanému časopisu však bola dlhá cesta. „Nevzniklo to zo dňa na deň; trvalo to aj rok, rok a pol,“ spomína Martin Lauko na vznik časopisu. Okrem náplne časopisu bolo totiž treba premyslieť a zorganizovať tlač a distribúciu – a to všetko v tajnosti.  „Bol som právnik, takže som vedel, o čo ide,“ usmieva sa dnes bývalý redaktor a organizátor samizdatu, ktorý dobre vedel, čo by im v prípade odhalenia hrozilo. Prvé číslo Náboženstva a súčasnosti tak vyšlo v roku 1982.

Prvú redakciu tvorili okrem Martina Lauka a jeho ženy Sone František Mikloško a Ján Čarnogurský. Ako vyzerala príprava tohto štvrťročníka, ktorý vychádzal na približne dvadsiatich cyklostylovaných stranách? Redakciou bol byt Laukovcov v Petržalke, kde sa vždy v piatok pred plánovaným vydaním nového čísla zišli redaktori, aby časopis naplnili obsahom a vybrali, ktoré texty doň budú zaradené. „Výhodou bolo, že sme bývali v Petržalke; v betónovej džungli. Vo vchode bolo 54 bytov, čo bola istá ochrana. Neboli sme na očiach, ako keby sme žili v nejakej vilke,“ spomína Martin Lauko a pokračuje: „Niekedy sme aj do polnoci preberali, čo dáme a čo nie. Ráno som to potom zorganizoval.“

Konšpiračná reťaz

Dnes sa to už ľahko povie. Avšak v 80. rokoch, keď neboli mobilné telefóny či počítače s prístupom na internet a tlačiarňou, bolo „zorganizovanie“ vydania čísla časopisu drina. Navyše, hovoríme o samizdate, čiže všetko muselo prebiehať v utajení. „Doma som nemal písací stroj ani ďalšie veci, ktoré mohli byť dôkaznými prostriedkami,“ vysvetľuje konšpiračnú prax Martin Lauko, ktorý vždy jednu sobotu za štvrť roka strávil tým, že na starej embéčke pozvážal potrebné veci do bytu, kde následne s manželkou všetky materiály prepisovali na cyklostylové blany. Keď bolo všetko hotové, odniesol nové číslo časopisu na dohodnutú adresu, kde žil kontakt, zabezpečujúci tlač. Potom s manželkou všetko upratali, Martin Lauko materiály porozvážal do úkrytov a bolo. „Večer sme mohli otvoriť fľašu vína, v byte nebolo nič,“ spomína dnes.

Tlač a distribúcia časopisu išla mimo redakcie. „Bola jedna adresa, kam som odniesol veľkú obálku alebo tašku s novým číslom, tam som to odovzdal, pozdravili sme sa a šiel som preč,“ spomína Martin Lauko na ďalšiu z techník obrany proti prezradením – človek mohol vedieť len časť príbehu, aby po prípadnom prezradení a výsluchu nemohol „potopiť“ ďalších.

Časopis následne tlačil František Petráš v Šenkviciach a Jozef Roman v bratislavskej Trnávke. Prvé roky sa to robilo cyklostylom, čo bola namáhavá práca. Neskôr sa však na Slovensko z Holandska dostala ofsetová tlačiareň, ktorú aktivisti tajnej Cirkvi ukryli v spomínanej Trnávke, kde zriadili unikátnu tajnú tlačiareň.

Náboženstvo a súčasnosť sa potom sieťou tajnej Cirkvi, najmä vďaka bunkám kolakovičovskej Rodiny a spoločenstva Fatima rozšíril po celom Slovensku. Štátna bezpečnosť občas pár kusov zabavila, jej tvorcov, tlačiarov a distribútorov však nikdy neodhalila. „To išlo z ruky do ruky,“ vysvetľuje Martin Lauko a dodáva: „Aj na mafiu je ťažko, lebo je to uzavretá organizácia. Myslím si, že to bolo hlavné – že sa to šírilo v uzavretých moduloch, ktoré tvorili ľudia s presvedčením, ktorí by nikomu nepovolanému nič nepovedali.“

Vďaka Korcovej podpore

Vydávanie Náboženstva a súčasnosti, a najmä neskorší projekt Martina Lauka, samizdat Hlas Slovenska, výrazne podporoval vtedajší tajný biskup Ján Chryzostom Korec. Pomáhal zaisťovať financie na chod redakcie – náklady na benzín, cyklostylové blany, farby a podobne. „Bez neho by to nešlo,“ hovorí Martin Lauko, ktorý upozorňuje i na to, že budúci kardinál napísal do Hlasu Slovenska (1/1989) pod pseudonymom Ján Záhorský článok Rehoľné spoločenstvo a súčasný svet.

Časopis Náboženstvo a súčasnosť po roku 1989 prestal vychádzať. Svoju misiu však splnil – i vďaka jeho inšpirácii v roku pádu komunistického režimu na Slovensku vychádzalo trinásť katolíckych samizdatov.

Miroslav Pastorek
Páčilo sa :
0