13. novembra 2012
Čítaní: 10 246
KN 46/2012 | Duchovná obnova
Pozvanie cirkevnej rodiny za okrúhly stôl
Duchovná obnova. Viacerí ju majú možnosť absolvovať niekoľko ráz do roka. Väčšina z nás si pod ňou predstaví osvieženie ducha, dosiahnutie vnútornej rovnováhy a načerpanie fyzických síl. V skutočnosti však v duchovnej oblasti treba byť vždy pripravený na Božie prekvapenia.

Táto duchovná obnova nevznikla z pokojných meditácií v prírode či večerných chvál pri západe slnka, ale z nezodpovedaných otázok. Z nevyriešených tráum a skrytých bolestí „vo vlastnej rodine“ – v Cirkvi, na ktorej nám tak záleží. Zdá sa, že mlčanie nie je vždy v záujme veci, ale môže situáciu zhoršovať.

 

Dobrý vzťah
je založený na vzájomnosti
Vždy je veľkým rizikom otvorene klásť otázky. Ale ešte väčším rizikom je prenechať priestor niekomu, kto to mimo „rodiny“ zneužije a zvráti neželaným smerom. A predsa iba odvaha pýtať sa a hľadať odpovede je skutočným pohybom ducha.
Vo všetkých kritických situáciách sa považuje za najinteligentnejšie riešenie viesť dialóg. Znova a neúnavne, úprimne a s dobrým úmyslom. Svätá stolica to osobitne zdôrazňuje v stanoviskách k politickým konfliktom, pri medzináboženských nedorozumeniach, roztržkách národov či etnických skupín. Dialóg je nenahraditeľný v partnerskom vzťahu, vo vzťahu Boha a človeka, v duchovnom priestore vlastného srdca a tiež v Cirkvi. Každý trvalejší spravodlivý vzťah alebo súdržnosť spoločenstva závisí od intenzity obojstranného úprimného zverovania sa a spoločnej túžby po pravde. Aj dobré manželstvo sa zakladá na vzájomnosti, ktorá predpokladá odlišnosť typov, no zároveň ich rovnocennosť. Ten, kto zdôrazňuje iba moc a autoritu, podrobuje si druhého, posluhuje si ním a odvoláva sa na neho, iba keď mu to vyhovuje, dokazuje svoju nepripravenosť na vzťah či spoločenstvo. Autorita je v prvom rade službou človeku. Určite však nie službou sebe, svojmu postaveniu a svojim záujmom. No ani službou neosobnej inštitúcii, nedefinovanému pojmu spoločného dobra, ktoré sa nedá bližšie špecifikovať, ale ktoré zakrýva a ospravedlňuje akékoľvek konanie. Keďže sa spoločné dobro nedá zmerať, nemožno ho ani napadnúť, ani obhájiť. Má byť preto dobrom konkrétnych ľudí, službou blížnemu a nesmie žiadneho človeka v mene čohosi nad­ľudského obetovať. Benedikt XVI. zdôrazňuje prvenstvo osoby vo všetkých svojich encyklikách a príhovoroch, verný svojmu predchodcovi Jánovi Pavlovi II. Práca, umenie, poli­tika, podnikanie i autorita majú svoj cieľ a zmysel iba pre človeka.

 

Bojíme sa nepochopenia?
Rovnako Cirkev, hoci sa odlišuje od bežného typu organizácie nadprirodzenou podstatou svojho Zakladateľa, bola ustanovená pre človeka a má jediný zmysel – budovať spoločenstvo slobodných osôb v Božej láske. Cirkev je v skutočnosti priestorom dialógu Boha s človekom, ale aj dialógu ľudí navzájom.
Uvažujme, ako sa realizuje tento dialóg v Cirkvi medzi Božím ľudom a hierarchiou. Nemyslíme na dialóg Cirkvi s okolitým svetom či inými náboženstvami, máme na mysli vnút­ro-cirkevné vzťahy. Existuje dosť prie­s­toru, kde laici alebo aj kňazi môžu slobodne klásť otázky bez toho, aby vzbudzovali podozrenie z neposlušnosti autorite, z pochybovania vo viere, z úchylky na stranu libe­ralizmu či konzervativizmu? Často sa zdôrazňuje povinnosť „počúvať slovo“, no ak z neho vzniknú ďalšie otázky či pochybnosti, tie sa odporú­ča „uchovávať v sebe“. Bojíme sa vzájomného nepochopenia. Ukrývame svoje bolestné skúsenosti s Cirkvou, až kým sa nenaplní nádoba až po okraj. Len málo odvážnych vysloví nahlas to, čo iní skryto cítia. Ostatní sa prizerajú, ako „odvážlivci“ dopadnú a či budú odstavení. Kto na naše otázky odpovie? Má niekto z predstaviteľov Cirkvi trpezlivosť viesť s veria­cimi úprimnú diskusiu o vnútrocirkevných otázkach? Nebolo by to vhodnejšie, ako vybíjať sa na internetových fórach, ktoré mnohokrát skĺznu do nekontrolovaných emócií? Kto zodpovedá pred veriacimi za problémy vnútri Cirkvi a kto na ne pravdivo odpovedá? Či pre prílišný evanjelizačný zápal niet času riešiť vnútorné vzťahy? Alebo chý­ba­jú pádne argumenty na vyvrátenie kritiky? A tak sa mlčí a diskutu­je iba v kuloároch, často na hranici objektivity faktov. Na konferenciách, seminároch a cirkevných podujatiach zaznejú vopred pripravené príspev­ky, očistené od všetkých pochybností. Diskusie zahltia iba chronickí rozprávači, ktorí opakujú svoj refrén. Aj to naznačuje dlhodobú absenciu obojstranného dialógu. Človek má sklon rozprávať sa sám so sebou. Ako v tom vtipe o jehovistoch, ktorí zazvonili pri dverách katolíka a chceli s ním hovoriť o Biblii. „Koľ­ko vás je?“ pýtal sa katolík. „Dvaja.“ „Tak sa porozprávajte,“ odpovedal. Aj dnes existujú komorné združenia laikov či kňazov, ktorí sa posťažujú medzi sebou.

 

Nepohodlní otvárači problémov
Nie každý azda volá po dialógu v Cir-kvi. Je tu predsa cirkevné učenie, ktoré treba veriť, pokora a poslušnosť hierarchii. Zaiste, v dejinách sa pokora a poslušnosť osvedčili, ale koľ­ko ráz boli zneužité! Skúsenosti nás naučili, ako často šlo o falošnú pokoru, ktorá skrývala strach pred pravdou, ospravedlňovala vlastné výhody a banalizovala prečiny. Po­cho­piteľne, existujú hranice zverejnenia tajomstva, ktoré treba rešpektovať, ale ako povedala Terézia z Lisieux: „Jestvuje taký milý spôsob odmietnuť veci, ktoré nemožno dať, že odmietnutie spôsobuje takú istú radosť ako dávanie.“ A to platí aj v úspešnom dialógu. 
Áno, svetské médiá sú príliš kritické k Cirkvi. No často práve ony narušia hrubú škrupinu problému. Obviňovať médiá, kritických laikov, „neposlušných“ kňazov je veľmi zjednodušenou reakciou na neduhy, ktoré kvasia v Cirkvi. Najpresvedčivejšiu cestu pokory nám ukázal pá­pež Ján Pavol II., ktorý sa nebál ospravedlniť za chyby členov Cirkvi, hádam aj tie, ktoré neboli zapríčinené iba katolíkmi. Vyslúžil si kritiku z vlastných radov. No práve tým vzal vietor z plachiet všetkým útočníkom na Cirkev zvonka. Aké prorocké gesto! Sám sa nikdy nevyhýbal médiám. Až ho verejnosť označila za „mediálneho pápeža“. On však iba dokonale využíval prostriedky ko­mu­nikácie a prorocky rozpoznal znamenia čias. Kto verí v silu Ducha v Cirkvi, nepotrebuje obhajovať neobhájiteľné a skrývať to, čo sa verej­nosť skôr či neskôr aj tak dozvie. Iba pravda očisťuje a iba pravda je láskou. Patrí sa poďakovať médiám a novinárom, ktorí dôsledne a s dobrým úmyslom idú za odhalením problémov. Ľudia sú dnes citliví na zahmlievanie, nejasnú hru a vyhýbavé odpovede.

 

Odvážny pohľad do zrkadla
Existujú názory, aby sme odkrývanie chýb v Cirkvi prenechali radšej neveriacim a odporcom Cirkvi. Prečo by
sme si vraj mali „špiniť do vlastného hniezda“? Zverejnením vlastných chýb sa však od nich dištancujeme. Je to forma verejného vyznania viny a nesúhlasu so zlom. Veľmi dôležité je urobiť takúto deliacu čiaru, ktorá jediná je štartom k úprimnému obráteniu.
Klásť otázky a dožadovať sa dialógu v Cirkvi zo strany samotných veriacich, ako aj verejne vyjadriť svoj názor nie je ničím neprístojným a heretickým. Je to povinnosť, hoci by šlo aj o otázky „na telo“. Je to v úplnom súlade s magistériom Cirkvi, konkrétne s dokumentmi Druhého vatikánskeho koncilu – vieroučnou konštitúciou Lumen gentium a pastorálnou konštitúciou Gaudium et spes, ktoré zakotvujú slobodu prejavu, ako aj s pastorálnou inštrukciou Communio et progressio, ktorá definuje spôsoby dialógu v Cirkvi, a rovnako s dokumentom Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky Etika v spoločenskej komunikácii, ktorý zdôrazňuje potrebu výmeny pravdivých a otvorených informácií medzi pastiermi a veriacimi. Za túto živú výmenu názorov, ako aj za vytváranie podmienok na ňu sú zodpovední predstavení Cir-kvi. Veriaci sa majú právo pýtať na všetko, čo sa týka života Cirkvi a ich aktívnej úlohy v nej. Podľa súčasné­ho Kódexu kánonického práva majú podľa svojej odbornosti a vážnosti dokonca „... povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku vo veciach, ktoré sa vzťahujú na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich pri neporušení celistvosti viery a mravov...“ (CIC 212).
Podmienkou je zachovať patričnú úctu k človeku. Poslušnosť hierarchii však neznamená pasívne mlčanlivé prijatie, ale aktívnu odpoveď vo vzájomnom dialógu pod podmienkou primeraného vzdelania a výchovy vo viere. Dialóg sa nesmie obme-dziť iba na pochvalné a súhlasné stanoviská, ale zahŕňa aj dobre mie­nenú kritiku i opodstatnený nesúhlas.
V tomto zmysle neobstojí ani najčastejšia námietka, že Cirkev nie je demokratickou inštitúciou. Hoci zažívame málo skutočnej demokracie aj v deklarovaných demokratických inštitúciách, každé spravodlivé usporiadanie vzťahov v spoločenstve, teda aj v Cirkvi, sa buduje len v dôvere a otvorenosti. O ňu sa máme neustále usilovať. Inak dochá-dza k postupnej frustrácii členov Cirkvi, k vytváraniu skupín a platforiem, ktoré nikto nevypočuje, ktorých problémami sa nikto nezaoberá a ktoré sa ľahko stanú ohniskom budúceho odboja. Bolo by múdre poučiť sa z neblahej skúsenosti s rakúskym združením Wir sind Kirche a vyhnúť sa tomuto scenáru. Mnohí nevypočutí laici sklamaní zo služieb v Cirkvi radšej odchádzajú pracovať do svetskej sféry, kde požívajú väčšiu dôveru, samostatnosť i tvorivú slobodu. A pritom by stačilo tak málo: vytvoriť priestor na úprimný dialóg v Cirkvi.

MÁRIA RAUČINOVÁ
ilustračné snímky: profimedia.sk
Páčilo sa :
85