21. novembra 2017
Čítaní: 155
KN 47/2017 | Duchovná obnova
Spytovanie svedomia nie je iba bilancia hriechov
Koľko je ľudí úprimne túžiacich po Bohu, toľko je aj dobrých foriem spytovaní svedomia. Otázkou je len, či sú spôsoby, ktoré máme, pre nás dostačujúce, a tiež do akej miery sme schopní vždy nanovo započuť vôľu Boha.

 Z praxe viem, že ak sviatostne nežijem svoju vieru, moje srdce môže na Božiu blízkosť znecitlivieť. Postupne preberám kontrolu nad všetkým, čo si myslím, prežívam a konám. „Najlepšie“ na tom je, že to všetko robím s dobrým úmyslom. Efekt je však neraz trpký. Chcel som dobré veci, dokonca som sa za ne aj modlil, no nevychádza to. Prežívam frustráciu a sebaodmietnutie. Všetko sa zdá zbytočné. Bolí to do hĺbky duše. Nastáva zlomová situácia, keď cítim, že si mám očistiť srdce.

Jediné, čo mám, je môj hriech

Spytovanie svedomia nie je o tom, ako veľmi som zhrešil, ale ako veľmi mi v mojom živote chýba Ježiš. Dobré úmysly často predkladáme Bohu, aby ich požehnal, no nepýtame sa ho, či to aj on sám chce. Neraz žijeme v presvedčení, že konaním dobra vlastne plníme Božiu vôľu. Hovorím vám: nemusí to vždy byť celkom pravda, ak Boh práve to dobro „nechce“.

V pozadí nášho konania je túžba zapáčiť sa Bohu. Boh však nepotrebuje našu snahu po dokonalosti, ale schopnosť vytvárať priestor na vzťah s ním, ktorý je dokonalý. Áno, máme byť dokonalí ako je náš nebeský Otec. Naša dokonalosť však spočíva v milosrdenstve, ktoré nám chýba. Milosrdnými môžeme byť iba vtedy, ak ho prijímame. Veď žijeme a dávame len z toho, čo sme dostali, a nie z toho, čo máme. Jediné, čo je moje, je môj hriech, ktorý mám včas odovzdať Kristovi. Vidíme teda, že to Boh polepšuje môj život, a nie ja so svojimi dobrými túžbami. Podobať sa Bohu môžeme len vtedy, keď on sám je vo všetkom na prvom mieste.

Jeden starší jezuita sa ráno o pol deviatej pýta mladšieho spolubrata: „Koľkokrát si si už dnes spytoval svedomie?“ Mladý odpovedá, že až sedemkrát. Starší zosmutnie a poznamenáva: „Len sedemkrát?“ Nejde o akési škrupule, ale o sprítomňovanie si Boha vo všetkom, čo žijem. Ak stratíme vedomie Boha, môžeme sa neraz proti nemu aj postaviť. Často o tom ani netušíme; do momentu, keď príde sklamanie a bolesť.

Pýtam sa: do akej miery mi naozaj chýba Ježiš? Prežívam blaženú opustenosť po Kristovi? Modlím sa preto, lebo to umenšuje moju bolesť túžby po ňom? Si to naozaj ty, môj Pane, po ktorom prahne moja duša? Pozerám očami Boha, teda s láskou, na seba a blížneho? A preto si spytujem svedomie ako optimista, lebo viem, že ma miluješ, aj keď sa neviem polepšiť? Potrebujem milosrdenstvo? Myslím si, že nemám problém ani tak so svojimi hriechmi, ako s láskou Boha voči mne samotnému. Tak veľmi by som chcel, aby Boh rešpektoval moju spravodlivosť a nemiloval ma tam, kde seba samého nenávidím. Ako ma môže mať rád, keď som nepolepšiteľný hriešnik? Či to nie je obmedzenie slobody, keď ma miluje takého, aký som? Je nespravodlivé, že nemá nado mnou zľutovanie a stále mi dáva milosrdenstvo! Pokoruje ma jeho láska. Nemôžem sľúbiť, že sa polepším a ani sa mu neviem zavďačiť za toľkú trpezlivú lásku so mnou. Je to choré!

Ježišova odpoveď: Nechci sa spasiť! Nechaj sa spasiť! Ja som Spasiteľ!

Prijať Božiu lásku

Poľský biskup Grzegorz Ryś vo svojej knihe Škandál milosrdenstva píše: „Milosrdenstvo je láska, ktorá presahuje ľudskú spravodlivosť. Milosrdenstvo je neopätovaná láska. Hoci by si seba samého považoval za nič, Boh pozná tvoju hodnotu a pozýva ťa do vzťahu s ním. Spravodlivosť bez milosrdenstva je bezcitnosť. Poslaním milosrdenstva je dať človeku šancu na zmenu. Spravodlivosť je vyúčtovaním minulosti, milosrdenstvo je kresťanskou nádejou na budúcnosť. Milosrdenstvo znamená zveriť človeku Božie veci aj keď ho premáha slabosť. Priznanie vlastných hriechov sa nerovná obvineniu, ale oslobodeniu. Milosrdenstvo je kerygmou kresťanstva v treťom tisícročí.“ 

Možno som vám ešte stále nedal návod na dobré spytovanie svedomia. Verte však, že skôr ako by sme si to svedomie začali spytovať, potrebujeme prijať Božiu lásku. Boh sa k nám nesklonil v Kristovi preto, že sme tak veľmi zhrešili, ale preto, že nás miluje. Nehľadajme za tým nič viac! Ak nechceme prijať túto lásku, staviame sa do pozície ľudskej spravodlivosti. Poviem vám, ľudská spravodlivosť je ukrižovaný Kristus. Božia spravodlivosť je milosrdenstvo. Ktorú spravodlivosť chceš?

Na začiatku spytovania svedomia je dobré Boha chváliť. Ďakovať mu. Uvedomiť si, že som najšťastnejší človek na svete. Boh mi zjavil svoje meno. V mene Ježiš mám vykúpenie!

Teraz dobre pochopte moje riadky: v nejakom zmysle môžeme hrešiť! Chudáci ľudia bez Boha, lebo oni nemôžu hrešiť, pretože nespoznali v Kristovi spásu. Naša skutočná sloboda je v tom, že aj keď môžeme hrešiť, nikdy nechceme hrešiť do takej miery, do akej sme spoznali, ako veľmi sme Bohom milovaní. Je to Božia láska, ktorá nás pohýna k tomu, aby sme nehrešili; a nie naša túžba neubližovať si či nezraňovať blízkych, a to najhoršie – nezrádzať Boha. V podstate sú to len súcitné klamstvá, ktoré si nahovárame, nič pritom nevieme zmeniť a následne sa hneváme na samých seba.

Pred každým naším dobrým predsavzatím niečo zmeniť potrebujeme Bohu dovoliť, aby bol tvorcom toho všetkého. Bez neho nič nezmôžeme. Ak sme už začali chváliť Pána, tak po takomto uvedomení si jeho blízkosti prichádza stav ľútosti. Vždy pozerajme na svoje slabosti cez Ježišov kríž. Neostávajme len vo svojom sklamaní, ale vo všetkom adorujme Kristovu tvár. Ak sa príliš pozastavíme nad tým, čo nevieme zmeniť, môže sa stať, že na nás doľahne kríž života. Často trpíme na našich ľudských krížoch, lebo na nich nevisí Kristus, Spasiteľ. Spomínaný biskup Grzegorz Ryś hovorí: „Aby sme nikdy nešli k svojmu krížu bez Krista, lebo nás môže zabiť. Pretože iba Ježiš zvíťazil nad našou smrťou!

Ochutnať nebo už na zemi

Máme veci vidieť, do dvoch minút pochopiť a vyhodiť. Viem, že sa usmejete a poviete si – ako sa to všetko dá do dvoch minút pochopiť?! Ide práve o to, aby sme myšlienku čo najskôr dali Pánovi, lebo ak tak neurobíme, vstúpi do nášho srdca a začneme zakúšať smutné stavy. Emócie sa liečia veľmi ťažko. Môže to trvať niekedy aj roky zviazanosti. Ľahšie je do dvoch minút sa zrieknuť myšlienky, ako potom mať dlhodobú bolesť srdca. Naučme sa raz odprosiť Boha a dva razy mu poďakovať, že nám odpustil. Ak sú tvoje modlitby viac prosebného charakteru, je možné, že je to výsledok tvojej vlastnej nedôvery voči Bohu, že ti odpustil. Kto chváli, ten aj verí v Božie milosrdenstvo. Kto chváli, emocionálne sa uzdravuje z minulosti. Kto chváli Pána, od toho zlo uteká, pretože zlo nenávidí chválu Boha. Na konci nášho života bude už len chvála Boha. Takto sa učíme „pred-chuti“ neba už tu na zemi.

Takže v krátkosti: máme veľa spovedných zrkadiel a odporúčaní svätých, ktorí nám vydávajú svedectvo, ako postupovať pri spytovaní svedomia. Nechcel som preferovať niektoré bohumilé praktiky, ale skôr poukázať na srdce človeka, aby sme boli schopní započuť Boží hlas v nás. Spytovanie je skúsenosť toho druhého. Svedomie je autonómne, teda úplne slobodné od nášho konania. Nech by sme boli neviem ako inteligentní, svedomie je indiferentné, lebo Boh nezávisí od nás. Teda, ak on hovorí, tak vždy nezávisle od nášho konania. Boh nám neukazuje len to, akí sme, ale aj aký vzťah má on k nám. Svedomie je vnútorná norma, morálny zákon v nás. Vďaka svedomiu objavujeme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme.

On pozná tvoj nádych i výdych. Každý úder tvojho srdca má pod dohľadom. Skôr ako by si chcel seba milovať, on ťa už miloval. Ty nepatríš sebe samému. Si jeho milovaným synom, už spaseným; si dedič. Tvoje meno je zapísané v nebi. Si darom pre samého seba. Boh je ticho, v ktorom sa rodí Slovo. To Slovo sa stáva telom a to Slovo je Syn, Ježiš. Duch Svätý, Láska medzi Otcom a Synom, nám zjavuje v tichu, že sme synovia Boží. A tak sa zviditeľňuje jeho obraz v nás. Cez svedomie nám Boh pripomína, kto sme v jeho očiach.

Prajem vám a žehnám nevinnosť srdca pri pohľade na Krista! Hľadajte ticho ako poľnú kaplnku v teréne vášho života. Nebojte sa veriť Božiemu milosrdenstvu. Opovážlivosťou je pochybovať o jeho moci nad nami. Chráňte si svoje zmysly. Majte pôst očí, uší a úst. Všetci potrebujeme svedectvo zachránených. Radosť v Pánovi nech prebýva vo vás! Zverujem sa do vašich modlitieb. Odovzdávam vás na oltár Kristovho Srdca. Ježiš je tu! Amen.

Damián Szulowski OFMCap
Páčilo sa :
3