29. novembra 2017
Čítaní: 82
KN 48/2017 | Duchovná obnova
Buďme závislí, ale iba od Boha
Advent je časom útlmu. Ročné obdobie, prostredie, príroda i liturgia nám pomáhajú, aby sme prešli do pokojnejšieho rytmu.

 Isteže, Boh nás volá k aktivite; k tomu, aby sme spoznávali, rozvíjali a využili všetky svoje schopnosti a používali ich na službu blížnym. Čo však Ježiš urobil skôr, ako rozposlal apoštolov do sveta? Na začiatku ich pozval – „Poďte za mnou“ – a venoval sa im na verejnosti i v ústraní tri roky.

Evanjelizácia, to nie je len vonkajšia aktivita, ale aj celkový útlm. Boh nechce, aby sme kvôli nemu spomalili svoj rytmus. On to nepotrebuje – máme sa stíšiť kvôli sebe.

Stíšenie

Ak budeme neustále zdôrazňovať iba aktivitu, podnikanie, prácu, môže sa stať, že náš život bude jednodimenzionálny. Že budeme ako vták, ktorý má odrezané jedno krídlo a preto nemôže dobre lietať. Stíšenie, vstúpenie do seba je dôležité. Nie však monologické stíšenie – také, pri ktorom sa stiahneme zo sveta, odídeme od ľudí a oddáme sa čomusi ako nirvána. Práve naopak: potrebujeme stíšenie, pri ktorom sa otvárame pre svet, pre načúvanie. V Advente sme pozvaní učiť sa umeniu počúvať Boha i blížnych.

Pri stíšení vytvárame v centre svojej bytosti priestor pre Boha. Tento priestor je nesmierne dôležitý – zasa zdôrazňujem – nie pre Pána Boha, ale pre nás samých.

Psychoterapeut Gerald Gordon May sa venoval liečeniu závislých ľudí. Bol ateistom, dokonca aj jeho rodičia i starí rodičia boli ateisti. Pri svojej terapii závislých sa snažil postupovať podľa prísne vedeckých zásad. Doslova píše: „Keď som prijal na klinike drogovo závislých pozíciu riaditeľa, všetku energiu a najlepšie psychiatrické metódy som používal na liečbu závislostí. Žiadna z nich však nefungovala. Vedel som im pomôcť v emocionálnych a spoločenských problémoch, zostávali však závislí od chemických látok.“ Keď začal skúmať prípady ľudí, ktorým sa podarilo vyliečiť sa zo závislostí, prišiel k zaujímavému výsledku. Všetci mali počas liečenia určité spojenie s duchovným svetom, s nadprirodzenom.

Začal sa tomuto javu odborne venovať, stal sa veriacim a vo svojich vedeckých štúdiách prišiel k veľmi dôležitým poznatkom. Totiž, že človek je od prírody bytosť náboženská a potrebuje mať Boha v centre svojho života. Lenže človek veľmi často vníma Boha ako svojho rivala. Ako toho, kto mu chce zobrať blaženosť, šťastie a radosť zo života. Preto sa veľmi často stáva, že Pána Boha začne odsúvať z centra svojej bytosti a vytláča ho mimo svojho priestoru. Začne ho vytláčať, často nevedome, von.

Závislosť

Čo sa však stane? Vnútro človeka nezostáva prázdne. Človek si tam ihneď ukladá veci, o ktorých si myslí, že od nich sa mu dostane plnosti život a že zaplnia jeho prázdnotu. Tieto veci sa veľmi často môžu stať jeho závislosťami. A tak môžeme byť závislí nielen od drog a alkoholu. Aj nikotín, kofeín, cukor, čokoláda, práca, nadmerné výkony, priveľa zodpovednosti, blízkosť, potreba obľúbenosti, bezhraničná pomoc iným, perfekcionalizmus, emocionálna naviazansť alebo pornografia môžu byť v centre našej bytosti ako náhrada Boha.

Väčšina spomenutých skutočností je dobrá, ak ich užívame s mierou a podľa noriem, ktoré nám dal ich autor – Boh.

Napríklad: treba rozlišovať medzi láskou k blížnemu a emocionálnou závislosťou od druhej osoby. Opravdivá láska človeka upevňuje, uzdravuje, kým závislosť človeka vyčerpáva. Je to akoby psychický zhubný nádor, ktorý vyciciava našu životnú energiu obsesiou či nutkaním. Výsledkom je strata energie pre druhých a pre iné aktivity. Je to hlboko zakorenená modloslužba, pretože presúva a vytláča Božiu lásku ako pôvod a cieľ našich opravdivých a najhlbších túžob. Je to, ako napísal istý súčasný duchovný autor, „falzifikát náboženskej prítomnosti“.

Cesta k slobode

V septembri tohto roku som istý čas žil v talianskej Comunite in Dialogo, ktorú založil pred dvadsiatimi piatimi rokmi náš rehoľný spolubrat vincentín, páter Matteo Tagliaferri. Je to spoločenstvo, ktoré pomáha ľuďom, čo sú drogovo závislí, alkoholici, osoby so sociálnymi a psychickými problémami a s problémami so správaním. Ľudia, ktorí sú odsunutí na okraj spoločnosti, ktorí bojujú za to, aby boli sami sebou, aby opäť nadobudli svoju dôstojnosť, ktorá robí každého z nich veľkým. Nech má jedinec za sebou akýkoľvek životný príbeh, nech sú akokoľvek veľké jeho zranenia a utrpenia, Comunità in Dialogo mu poskytuje možnosť rastu v spoločenstve.

Plodom tohto spolužitia je to, že človeku umožní, aby objavil v sebe najkrajšiu časť svojho vlastného ja. Tú časť, ktorá nás robí úprimnými, čestnými, autentickými a slobodnými. Je to radikálna zmena vnímania svojho vlastného bytia. Zmena, ktorá pretvára srdce. Táto skúsenosť vedie k tomu, že každý môže svoj vlastný život žiť v plnosti. Nemusí byť otrokom a obeťou drog a iných závislostí.

Nato, aby člen komunity mohol bojovať s problémami, aby sa v ňom aktivovali dobré stránky a mohol vytvárať dobré vzťahy, ktoré prežíva s citovou zrelosťou, sa jeho pozornosť orientuje na poriadok, presnosť, načúvanie a dôveru voči sebe aj voči iným. Krok za krokom sa skrze vlastnú aktivitu učí prijímať svoju skutočnosť. Bez toho, aby z nej musel unikať, alebo aby si neuvedomoval jej hranice.

Toto všetko sa deje cestou zodpovednosti, schopnosti čeliť ťažkostiam a cvičením, ako si nevybrať vždy len tú najľahšiu a najpríťažlivejšiu cestu. Toto sú kanály, ktorými každý člen komunity postupne prechádza preto, aby na seba mohol zobrať zodpovednosť ako dospelý a zrelý človek. Aby mohol prijímať realitu svojho vlastného života; bez toho, aby žil tak, ako to od neho očakáva dnešná spoločnosť. Aby vedel ovládať seba samého.

Počas niektorých dní bol s nami celé hodiny Riccardo Sasso. Pôvodným povolaním advokát, ktorý bol desať rokov závislý od drog, prešiel programom v Comunite in Dialogo. Objavil tu dar viery i vincentínske povolanie. Dnes je kňazom a pravou rukou pátra Mattea.

Vysvetľoval nám mnohé detaily a spôsoby konania v Comunite in Dialogo, ktoré počas mnohých rokov dotvárali tí, ktorí prešli terapeutickým programom a svoje skúsenosti vniesli do formačného procesu závislých. Je to veľmi zaujímavá skúsenosť, ktorá mení človeka zvnútra, cez jeho ľudské dozrievanie, a náročný a trvalý proces. Práca slúži len ako prostriedok na osobné rozhovory a na vystúpenie zo svojho ega, priblíženie a otvorenie sa inému človekovi.

Obdivujem veľkú chuť ku zmene života u bývalých väzňov (štrnásť rokov vo väzení), bývalých narkomanov (drogy brali desať či pätnásť rokov) a tých, ktorí od svojich rodičov nezažili veľa starostlivosti a napriek tomu nezostávajú iba pri sťažnostiach na svoju situáciu, na svoje zranenia, ale v procese uzdravovania postupne preberajú zodpovednosť za svoj život do svojich rúk.

Povzbudenie

Prečo na začiatku Adventu tak podrobne opisujem práve Comunitu in Dialogo? Z dvoch dôvodov: Aby nás táto komunita povzbudila na našej životnej ceste k odvahe objavovať svoje závislosti a nebáť sa ich ani žiadnych pokleskov, lebo práve ony sa môžu stať odrazovým mostíkom pre zmenu, ktorá je vždy možná.

Spomínaný terapeut Gerald Gordon May tvrdí, že všetci sme od niečoho závislí. Liečil závislých, no zistil, že on sám má plno závislostí, z ktorých sa nedokázal oslobodiť, a to ho priviedlo k potrebe Božej pomoci, Božej milosti a napokon k hlbokej viere v Boha. Čím viacej zranení a bolestí sme zažili, tým sú väčšie šance na zmenu.

Americký básnik Robert Bly napísal: „Keby tvoje zranenia boli príliš veľké, dokonca až také, že by ťa tvoj otec v detstve bil, matka odvrhla, bol by si postihnutý, ak tieto rany zdieľaš s Bohom, môžu sa stať tvojou genialitou. Žiadny človek, ktorého vychovávali ‚vo vatičke‛, nemá také predpoklady na rast a dozrievanie, ako ty.“

Mojím druhým dôvodom je presvedčenie, že túžbu po neustálej zmene a radosť z nej by sme si nemali nechať len pre seba. Preto ak máte vo svojom prostredí narkomana alebo inak závislého človeka, ktorý sa pokúšal liečiť, nepomohlo mu to a napriek tomu sa chce zmeniť k dobrému, ponúknite mu, aby sa obrátil na Comunitu in Dialogo.

Je pred nami krásny čas Adventu. Nenechajme ho prejsť naprázdno. Využime ho na svoj rast, uzdravenie. Na obnovenie vzťahu s Bohom i s našimi blížnymi, ale aj so samým sebou.

Najkrajšia závislosť je závislosť od Boha. Tá nás nebude zotročovať, ale skrášľovať a vnášať poriadok a harmóniu nielen do nášho života, ale i do sveta, v ktorom žijeme.

Augustín Slaninka CM
Páčilo sa :
0