6. decembra 2017
Čítaní: 77
KN 49/2017 | Duchovná obnova
Byť učeníkom vteleného Slova
Každú nedeľu prichádzame do chrámov, aby sme sa tam stretli so živým Bohom okolo stola Božieho slova a Božieho tela. Prichádzame s túžbou po živote, po obnove života, po načerpaní síl. Jedným z prameňov je Božie slovo. Preto nám prívlastok „Biblická“ pre dnešnú nedeľu môže znieť divne a vyvolávať otázku, či biblickou nie je každá nedeľa – pravdaže je.

 Predsa je však na mieste, aby sme si z času na čas uvedomili dôležitosť Božieho slova pre náš život práve tým, že ho necháme vyniknúť a vytvoríme slávnostnejší priestor a čas pre udalosť stretnutia s ním. Istú podobnosť nachádzame aj v živote. Ľudia, ktorí sú nám blízki a vzácni, sú pre nás darom aj v najobyčajnejšom dni. Počas roka sú však dni, keď im to chceme vyjadriť zvláštnym spôsobom. Prežívame to vedomejšie a v slávnostnej atmosfére – práve preto, lebo všednosť nám môže túto hodnotu prikryť. Z tohto dôvodu má Sväté písmo v dnešnú nedeľu zvláštne miesto v našom liturgickom aj rodinnom slávení.

V minulom čísle KN bola anketa, v ktorej rôzni ľudia vypovedali o hodnote Božieho slova v ich živote. Vo viacerých odpovediach zaznelo, že čítanie Božieho slova predstavuje možnosť spoznávať Ježiša, mať kontakt so živým Bohom, počúvať, ako sa Ježiš cez text Písma prihovára do konkrétnej životnej situácie, ako nás učí svojmu pohľadu, ukazuje smer, dáva silu k zmene myslenia a života. Tieto výpovede majú spoločného menovateľa: ide o život s Bohom, ktorý sa stal človekom. Vtelené Slovo – Ježiš – pozýval k nasledovaniu ľudí v okolí Genezaretského jazera, a potom ďalších, ktorí mu uverili prostredníctvom ohlasovania apoštolov a skrze napísané slovo. Evanjeliá a listy sú miesto, kde môžeme poznávať, aké pochopenie mala o Ježišovi prvotná Cirkev a kde sa s ním môžeme aj my osobne stretnúť. Vo svojom slove Ježiš pozýva aj nás, aby sme za ním vykročili.

Formácia učeníka, formácia pre tajomstvo

Pozrime sa spoločne na to, čo znamená byť učeníkom Ježiša, Božieho Syna, ako nám to ponúka evanjelista Marek, ktorého evanjelium budeme v liturgickom roku B počas obdobia Cez rok počúvať. Skúsme si obuť sandále prvých učeníkov a kráčať s nimi. Akú mentalitu v nich Ježiš nachádza, k čomu ich pozýva, aké postoje si vyžadujú jeho slová, na čo orientuje ich pohľad?

Markovo evanjelium je najstarším a najkratším evanjeliom. Napriek tomu ukrýva hlbokú teológiu. Môžeme ho nazvať evanjeliom katechumena. Od katechumena a od každého, kto sa začíta do evanjelia, sa očakáva postoj otvorenosti, ochoty nastúpiť na neznámu cestu; postoj počúvajúceho, ktorý sa nechá voviesť do tajomstva života s Bohom. Zaujať takýto postoj nie je jednoduché: keď človek začína niečo nové, má isté predstavy a očakávania. Jeho vnútro je naplnené aj neistotou. Na ceste nasledovania Ježiša prechádza učeník od svojej vlastnej predstavy, ktorú si o Bohu vytvoril; k Bohu, ktorý je živý a neuchopiteľný. Znamená to odovzdať sa tajomstvu, ktoré nás presahuje, a otvoriť sa tajomnej novosti, ktorá vstupuje do nášho života.

Začiatok evanjelia nám opisuje krst Ježiša v Jordáne, keď sa hneď roztrhli nebesá a zaznel hlas: „Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1, 11). V Ježišovi Boh definitívne vstúpil do dejín človeka. Len čo Ježiš vyšiel z vody „hneď ho Duch viedol na púšť“ a tam bol Ježiš štyridsať dní pokúšaný (porov. Mk 1, 12 – 13). Na rozdiel od Matúša a Lukáša, Marek nepodáva správu o konkrétnych pokušeniach Ježiša. Opakovaním spojenia „a hneď“ (verše 10 a 12), ktoré je charakteristické pre Markovo rozprávanie, sú tieto dve udalosti úzko prepojené. Ježiš je pokúšaný v tom, čo sa práve odohralo. Pokušenie sa týka jeho identity a poslania, ktoré Otec potvrdil vo chvíli krstu.

Pozornosť učeníka sa teda od začiatku upriamuje na to, že súčasťou Ježišovej – a teda aj učeníkovej – cesty je boj s pokušením ísť vlastnou cestou. Ježiš sa v závere naplnenia svojho poslania v Getsemanskej záhrade modlí: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty“ (Mk 14, 36). Evanjelista neprináša Ježišovu modlitbu na púšti. Môžeme si však predstaviť, že aj na začiatku svojho poslania sa Ježiš v pokušení modlil podobne.

Na našej ceste za Ježišom a s ním nebudú chýbať pokušenia žiť podľa vlastných predstáv a plánov, hodnotiť udalosti podľa našich kritérií. Je dobré pozrieť sa na pokušenia z novej perspektívy. Pre učeníka sa stávajú príležitosťou na zjednotenie vlastného pohľadu na život s Božím pohľadom.

Povolanie učeníka

Marek odkrýva povolanie učeníka v dvoch fázach. V prvom momente nás necháva vidieť povolanie pri jazere (porov. Mk 1, 16 – 20), na mýtnici (porov. Mk 2, 13 – 14) a potom vyvolenie Dvanástich (porov. Mk 3, 13 – 19).

V prvom momente sme konfrontovaní s povolaním v najobyčajnejšom momente. Miesta, z ktorých Ježiš volá prvých učeníkov, sú miestami každodenného života. Ježiš nepovoláva Šimona, Andreja, Jakuba, Jána, Léviho vo výnimočných chvíľach, ale v konkrétnej situácii každodennej práce. V ich bežnom prostredí. Osobné pozvanie „Poď za mnou“ tu nie je nijako bližšie opísané. Viera a kresťanstvo nie sú povolaním pre niečo, ale pre niekoho. A hoci je nasledovanie veľmi osobné, odohráva sa v spoločenstve ostatných povolaných.

Neskôr, keď Ježiš uzdravoval a učil, vystúpil na vrch a povolal k sebe Dvanástich. Aj toto povolanie sa udeje v plnej aktivite, keď za Ježišom prichádzajú zástupy (porov. Mk 3, 7 – 12). Marek udáva dôvod a cieľ povolania. Prvý a najdôležitejší je „aby (Dvanásti) boli s ním“ a ďalší „aby ich posielal ohlasovať“ (porov. Mk 3, 14). Napriek tomu, že plná aktivita naznačuje apoštolský a ekleziologický rozmer povolania, intimita učeníka so svojím Majstrom predsa zostáva prvoradá. Ona je základom poslania.

Kríza poslania

Evanjelista Marek nám ďalej podáva správu o Ježišovom učení cez podobenstvá. Je dobré si pripomenúť, že učeníci boli účastní na Ježišovom úspechu, keď ho mnohí hľadali a prichádzali za ním (porov. Mk 1, 37 – 38; 3, 7 – 12). Čitateľ evanjelia však už vie aj to, že farizeji a herodiáni ho chcú zabiť (porov. Mk 3, 6). Popri úspechu je tu už náznak odporu a nenávisti. Evanjelium nám postupne začína odkrývať aj tento nový aspekt učeníctva.

Tri z podobenstiev o Božom kráľovstve sú z roľníckeho prostredia: o rozsievačovi (porov. Mk 4, 3 – 9), o zasiatom semene, ktoré rastie samo (porov. Mk 4, 26 – 29) a o horčičnom semene (porov. Mk 4, 30 – 32). Všetky majú spoločného menovateľa, ktorým je rast Božieho kráľovstva aj uprostred omeškaní, fiaska či prehier. Rozsievač rozsieva semená Božieho slova a ide v ústrety neúspechu a odmietnutiu. Aj tam však semeno rastie a prináša úrodu. Rozsievač, ako hovorí ďalšie podobenstvo, má siať a potom čakať. Výsledok vôbec nezáleží na ňom. Je pozvaný k trpezlivosti, kým zem vydá úrodu a kým si Božie kráľovstvo urobí cestu medzi ľuďmi.

Posledné podobenstvo hovorí o nepatrnosti. Tak sa môže učeníkom javiť rast Božieho slova. Prekážky, pocit nedostatočnosti a bezvýznamnosti vyvoláva krízu. Ježiš však učeníkom ponúka nový pohľad na ňu. Kráľovstvo rastie pomaly, nebadane, tajomne. Jednoduché slová a obrazy z bežného života ukrývajú Božiu pravdu, a to provokatívnou silou, ktorá má moc meniť ľudské srdcia. Učeník je pozvaný veriť, že Slovo má svoju vnútornú silu a k nádeji, že ono rastie aj napriek neúspechu. Viera vie odovzdať rast do Božích rúk a neuzavrieť situáciu ohlasovania a rastu do našich úzkych obzorov.

Nasledujúci príbeh utíšenia búrky na mori poukazuje na to, že nepochopenie sa netýka len farizejov, zákonníkov či zástupu, ale aj samotných učeníkov. Tí, ktorým je dané poznať tajomstvo Božieho kráľovstva (porov. Mk 4, 11), sú uzavretí. Nedokážu vidieť a porozumieť tajomstvu. Ježiš sa ich pýta: „Prečo sa bojíte? Ešte stále nemáte vieru?“ Ešte dôležitejšia je však otázka, ktorú si kladú samotní učeníci. S Ježišom už prešli istú cestu, no teraz sa pýtajú, akoby ho nepoznali: Kto je to, že ho i vietor, i more poslúchajú?” (Mk 4, 41).

Nepochopenie

Učeníci nepoznajú a nechápu. Keď sa Dvanásti vrátili z ohlasovania, Ježiš ich pozval do samoty. No ľudia sa tam zišli skôr ako oni, a tak ich Ježiš začal opäť učiť. Večer rozmnožil chleby, za asistencie apoštolov nasýtil zástupy a potom ich poslal na druhý breh jazera. Keď nadránom kráča okolo ich loďky, naľakali sa, lebo ho nespoznali. Evanjelista zakončí celý príbeh slovami: „A boli celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené.(Mk 6, 51 – 52). Zdá sa, že „nepochopenie“ je charakteristickou črtou učeníka. Čo vlastne učeníci nepochopili? Zastavili sa pri zázraku a nepochopili tajomstvo samého Ježiša, jeho identitu a zmysel chlebov?

Ježiš rozmnožil chleby ešte raz (porov. Mk 8, 1 – 9), nasledovala ďalšia plavba cez jazero (porov. Mk 8, 13 – 21). Ježiš počas nej počúva rozhovor učeníkov a položí im niekoľko naliehavých otázok: „Prečo rozprávate, že nemáte chlieb? Ešte stále nerozumiete a nechápete? Máte zatvrdnuté srdce? Nevidíte? Nepočujete? Nepamätáte sa?“ Nakoniec opäť zaznie: „Ešte stále nechápete?“

Otázky sú v živote človeka dôležitejšie ako odpovede. Stoja na začiatku procesu a predstavujú prvý krok k pravde. Možno nás prekvapí, že počiatočná odpoveď nasledovať Ježiša bez zaváhania sa v učeníkoch mení na nepochopenie. No nie je to práve to najlepšie, čo sa na ceste učeníctva môže stať? Nepochopenie sa týka všetkých. Rozpoznať vlastnú neschopnosť chápať Božie tajomstvo je skutočným učeníctvom. Ježiš má pre to pochopenie a vie, že prvotná odpoveď potrebuje čas, aby mohla dozrieť. Takto sa prebúdza a upevňuje vedomie učeníka, že ním nie je vďaka svojej bystrosti, porozumeniu a vernosti, ale vďaka vernosti Krista, ktorý ho povolal. Preto kráča ďalej, aj keď si to vyžaduje námahu.

Tajomstvo ukrižovaného Mesiáša

Ježiš v Markovom evanjeliu postupne odhaľuje učeníkom, kým je. Začne sa to opäť otázkou: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mk 8, 29). Po Petrovom vyznaní Ježiša ako Mesiáša nasleduje prvá z troch predpovedí Ježišovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Mohli by sme povedať, že v Petrovom postoji na prvé ohlásenie utrpenia sa kumuluje ľudské nazeranie učeníka (porov. Mk 8, 31 – 33). On má svoj vlastný obraz o tom, koho nasleduje. Ten sa podstatne a zjavne líši od Ježišovho, a teda Božieho. Peter dohovára Ježišovi osamote, počuje však odpoveď: „Choď mi z cesty, satan!“ (Mk 8, 32 – 33). Slová nie sú odvrhnutím učeníka kvôli jeho nepochopeniu. Peter sa má iba vrátiť na svoje miesto. Tam, kde má byť učeník: za svojho majstra. Tak môže byť s ním a nasledovať ho. Satan predstavuje antagonistu Božieho plánu a iba v tomto zmysle je Peter nazvaný týmto menom. Ježiš potom vysvetľuje, čo znamená nasledovať ho (porov. Mk 8, 34 – 38).

Aké sú reakcie učeníkov po druhej a tretej predpovedi utrpenia? Cestou sa zhovárajú a hádajú, kto z nich je väčší. Ježiš má pochopenie pre ich nechápavosť. Nič nevyčíta, ale trpezlivo vysvetľuje ďalej. Vovádza ich do tajomstva maličkých a posledných (porov. Mk 9, 30 – 37). Po tretej predpovedi prichádzajú bratia Jakub a Ján a žiadajú prvé miesta v sláve. To v ostatných vyvolá vlnu rozhorčenia. Ježišova reakcia? Opäť poučí učeníkov, že medzi nimi to má byť inak. Hovorí im o prvenstve služby a vláde cez odovzdanie života (porov. Mk 10, 32 – 45).

Odvaha kráčať a nechať sa premieňať

Ježiš má pochopenie pre slabosť učeníkov. Vie, že na svojej ceste potrebujú povzbudenie, posilnenie a uistenie. Preto k nim po svojom zmŕtvychvstaní posiela ženy s odkazom: „Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal“ (Mk 16, 7). Čo to znamená pre učeníkov? V Galilei zanechali všetko a rozhodli sa nasledovať svojho Majstra. Preto sa s nimi Ježiš chce stretnúť práve tam, kde všetko začalo.

Keď dočítame evanjelium, sme tak pozvaní na jeho začiatok: rozhodnúť sa opäť pre Ježiša, teraz s novým pochopením, kým je. Adventné dni môžu byť príležitosťou prehĺbiť pochopenie toho, čo pre nás znamená byť učeníkom vteleného Slova a môže to uskutočniť aj cez čítanie Markovho evanjelia.

Iveta Fides Strenková CJ
Páčilo sa :
1