6. decembra 2017
Čítaní: 28
KN 49/2017 | Liturgia
Exodus

Ján Krstiteľ je zaujímavou osobou. Jeho slovo a príklad priťahovali ľudí. Môžeme povedať, že ich dokonca vyťahoval z domu. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci obyvatelia Jeruzalema.

Na druhej strane, v Jánovi sa ukazuje aj zrelosť, keď ľudí upriamuje nie na seba, ale na toho, kto prichádza po ňom. Ján Krstiteľ sa preto často používa ako vzor nielen múdrych a rečnícky zdatných kresťanov, ale aj ako obraz zrelosti veriacich, ktorí objavujú svoje úlohy v Cirkvi: neprevýšiť Ježiša, ale upriamovať pohľad na neho.

V šiestom storočí pred Kristom bola časť judejského obyvateľstva odvlečená do babylonského zajatia. Vo vtedajšej histórii vyvoleného národa šlo o jeden z najväčších exodov – východov – zo zasľúbenej zeme.

V dnešnom evanjeliu ľud opäť vychádza zo svojej otčiny; koná sa novodobý exodus. Prichádzajú až k rieke Jordán, ktorá je hranicou, vstupom a výstupom zo zasľúbenej zeme. Opúšťajú zem svojich predkov, aby vošli do novej krajiny, kde vládne nový kráľ – Kristus.

Hoci Ján Krstiteľ účinkuje v prítomnom „teraz“, upriamuje zhromaždený ľud na budúce „po mne“. Evanjelista Marek hneď v týchto prvých veršoch svojho spisu obracia našu pozornosť na toho, ktorý prichádza, a nás všetkých pozýva k nasledovaniu. Téma nasledovania je silne citeľná v celom evanjeliu. Spoznať Ježiša a uveriť v neho znamená nasledovať ho, ísť za ním a napodobňovať jeho spôsob života, slov a správania.

I nám dnes zaznieva pozvanie k novému exodu. Máme vyjsť z našej bezpečnej otčiny a vydať sa k hraniciam, vedení hlasom volajúceho na púšti. Na tejto ceste stretneme a budeme očakávať toho, ktorý prichádza.

Aká by mala byť naša odpoveď? – Budem ťa, Pane, nasledovať. Aj ja chcem totiž patriť do skupiny tých, ktorí kráčajú za tebou.

Ľubomír Majtán
Páčilo sa :
0