28. januára 2015
Čítaní: 583
KN 5/2015 | Kultúra
Intímna celoslovenská premiéra Lúčov otcovstva
Je dobré, ak sa na Slovensku uvádzajú doposiaľ neuvedené dramatické diela. Ešte lepšie je, ak sú to diela hlbo­ko prežiarené svetlom poznania Boha. Medzi takéto diela patria aj dramatické texty Karola Wojtyłu. Jeho divadelnú hru Lúče otcovstva uviedlo 17. decembra 2014 v celoslovenskej premiére Teatro Colorato v priestoroch bratislavského Arteatra.

Divadelnú činnosť Karola Woj­­tyłu ako herca, dramatika i kritika v jednej osobe výrazne zatienilo jeho neskoršie povolanie „Kristovho námestníka“ – mimoriadne obľúbeného pápeža Jána Pavla II. Jeho odkaz v súčasnosti spätne inšpiruje k návratom k jeho divadelným zamysleniam, ktoré však rozhodne nepatria ku kla­sickým dramatickým textom.
Karol Wojtyła ich napísal šesť. V prvých troch, spätých s príbehmi Starého zákona – ako vyplýva aj z ich názvov (Dávid, Jób a Jeremiáš), sa zaoberá predovšetkým podobami vzájomného vzťahu medzi človekom a Bohom. V ďalších troch, ktoré vznikli o niečo neskôr, sa zrkadlí prehĺbená citlivosť a vnímanie tohto vzťahu. Boh už nestojí „mimo“ človeka, ale preniká ho – ako svetlo, ktoré ho zjednocuje s inými ľuďmi. Divadelné hry Brat nášho Boha, Pred obchodom klenotníka a Lúče otcovstva ukazujú kresťan­skú lásku pôsobiacu rôznymi smermi (láska k blížnemu, láska v manželstve). Jej obraz však myš­lienkovo vrcholí práve v hre Lúče otcovstva. Wojtyła v nej ukazuje otcovstvo ako lásku, kde láska nie je cit, ale fakt. Človek ho môže, no nemusí prijať. Ani odmietnutie však nič nezmení na tom, že exis­tuje.

 

Intimita
Azda najdôležitejšie slovo, ktoré sa spája s touto divadelnou hrou, ale i divadelným dielom režiséra Petra Weincillera, je intimita. Divadelné hry Karola Wojtyłu sú intímne. Jedným z dôvodov sú dobové súvislosti ich vzniku. Prvé z nich napísal pre tzv. Rapsodické divadlo, ktoré vzniklo a pôsobilo tajne v čase druhej svetovej vojny, pričom Wojtyła patril k jeho výrazným osobnostiam. Stiesnený priestor v bytoch, ktoré im poskytli zázemie, ale i vzdelanie tvorcov sa podieľali na formovaní nevšednej poetiky. Rapsodické divadlo nekladie dôraz na dej a jeho napodobnenie, ale na slovo a jeho stelesnenie, na umelecký prednes a schopnosť zviditeľniť myšlienku. Wojtyła mal aj v súvislosti s divadlom na pamäti „Slovo, ktoré sa stalo telom“. Wojtyłove texty predpokladajú divadlo, ktoré je navonok statické, ale vnútri dynamické. Prednášané slová vytvárajú obrazy, ktoré sa pomyselne zrkadlia na hladine ľudskej duše. A ak ich divák nechá preniknúť pod hladinu – „čľupnúť“ či pomaly klesnúť do hĺbky, hladina sa rozvíri a už sa nezastaví.

 

Adam
Predpokladom tohto účinku je vhodné obsadenie. A Peter Weinciller mal v tomto prípade mimoriadne šťastnú ruku. V hlavnej úlohe Adama môžu diváci obdivovať výkon známeho herca a recitátora Štefana Bučka. Jeho Adam, presne tak ako Wojtyłov text, rozkrýva množstvo rovín (antropologickú – v rovine ľudského, teologickú – v rovine vzťahu k Bohu i filozofickú – akým spôsobom o týchto veciach uvažuje). Príbeh o stretnutí muža a ženy, ktorí splodia nový život, je iba pozadím pre drámu vyplývajúcu z hlbokého viacvrstvového konfliktu v Adamovej duši. Lúče otcovstva sú vnútorným príbehom otca, ktorý nechce, nevie alebo sa len obáva prijať otcovstvo – otcovstvo Boha, otcovstvo človeka, otcovstvo prítomné v srdci dieťaťa.  Štefan Bučko v tesnej blízkosti divákov musí zvládnuť (okrem rozsiahlych textových pasáží) „vysloviť“ Adamovo vnútro a súčasne stvárniť Adamov strach zo straty osobnej intimity. Nedokončené vety, zmeny intonácie a tempa, pauzy, pohľady, striedanie veľkých dynamických i celkom drobných gest vytvárajú Bučkov pozoruhodný herecký výkon.

 

Žena
Žena v podaní Jany Valockej je výstižným a významovo naplneným kontrastom k postave Adama. Nielen výraznými červenými šatami, ale i svojou otvorenosťou, ktorú doslova „stelesňuje“ jej mäkko a ladne pôsobiaci hlas. Žena v jej podaní nemá súkromie, pretože ho nepotrebuje. Láska v nej je silnejšia ako samota. Na druhej strane vie rešpektovať súkromie iných. Jana Valocká akoby na javisku hlasom i gestami „maľovala obraz“ jemnej, ale všemocnej lásky, nenápadne prítomnej v každej žene. Obraz krásnej ženy – nevesty, ale i obetujúcej sa a milujúcej matky. V porovnaní s Adamom táto postava vyniká vyrovnanosťou. Kým Bučkov Adam bojuje, ona prijíma. Adam a Žena tak vytvárajú obraz muža a ženy s ich rozdielnosťou i jednotou.

 

Dieťa
Pomyselným ohnivkom medzi týmito dvomi svetmi je Dieťa v pôvabnom podaní Moniky Potokárovej. Mladá herečka zaujala už v predchádzajúcej inscenácii (Ó SLÁVA HVIEZD Ó SLÁVA) čistým prednesom so schopnosťou presne tlmočiť význam slov, ale i talentom stvárniť rôzne postavy v krátkom slede za sebou. Schopnosť hereckej skratky a flexibility využil režisér aj v tejto inscenácii – Monika stvárňuje na jednej strane malé dieťa, ktoré vystrája na dvore, na druhej strane nezadržateľne ras­túce dieťa, hľadajúce svoju identitu aj cez otcovstvo, hlboko zakorenené v jeho srdci.

 

Vizuálnosť
Čaro inscenácie spočíva aj v jej vizuálnej jednoduchosti. Odohráva sa doslova na dvoch-troch stoličkách a jednom pozadí. Weinciller ju však umocňuje a dynamizuje mizanscénami s jemným humorom. Situácie Adamových výpovedí a myšlienok, ale i stretnutie so Ženou situuje (najmä na začiatku inscenácie) do konkrétneho prostredia. Vytvára takto kontrast medzi banalitou každodenných rituálov s bohatstvom a hĺbkou vnútorného sveta človeka. Inscená­cia tak zviditeľňuje „neviditeľné“. Slovo/myšlienka sa vďaka tomuto úvodu (vizuálne pripomínajúcemu nenáročné herecké etudy) nenápadne stáva „hmatateľnou“ realitou. Ďalším výrazným vkladom inscenačného tímu, ktorý ozvláštňuje Wojtyłov text, je používanie farebného svietenia na biele pozadie a tieňohra. Premenlivá farebnosť vytvára v jednotlivých častiach inscenácie rôznu atmosféru a intuitívne pripomína ročné obdobia – metaforicky prítomné i v živo­te človeka. Na druhej strane tieňo­hra odľahčuje náročné a emocionálne nasýtené textové pasáže. V spojení s niektorými rekvizitami – kvet v rukách dieťaťa či album z jesenných suchých listov – evokuje prirýchle plynutie času a jeho ohraničenosť v našom pozemskom bytí.
Intimita inscenácie, ktorá je jej veľkou devízou, môže byť však aj jej najväčším úskalím. Niekedy je obraz alebo slovo také silné, že divák sa nevdojak „utopí“ vo vl­nách vlastných myšlienkových hlbín. Možno to však bude motivá­ciou, aby sa Lúčmi otcovstva nechal prežiariť ešte raz.

 

 

Lúče otcovstva

Raggi di paternità / Promieniowanie ojcostwa  (misterium)
Autor: Karol Wojtyła
Preklad z poľského originálu: Lucia Selepová
Dramaturgia: Juraj Fotul
Réžia: Peter Weinciller
Účinkujú: Štefan Bučko,
Jana Valocká, Monika Potokárová
Viac na: www.colorato.sk

NajbliŽšie predstavenia:
15. 2. o 17.00 Divadlo Alexandra Duchnoviča Prešov
16. 2. o 19.00 Bábkové divadlo
Košice
22. 2. o 17.00 Divadlo Arteatro Bratislava
26. 2. o 19.00 Divadlo Arteatro Bratislava

 

Zdenka Pašuthová
SNÍMKY: ZUZANA MOLČANOVÁ
Páčilo sa :
4