31. januára 2018
Čítaní: 53
KN 5/2018 | Duchovná obnova
Odkaz dona Bosca sa zrkadlí aj v osobnosti bl. Titusa
Ak chceme hlbšie preniknúť do života Titusa Zemana (1915 – 1969), musíme sa pozrieť na myšlienkové prúdy, ktoré kryštalizovali jeho osobnosť. Je ich viac. Patrí sem jeho rodina, rodný kraj, obdobie, v ktorom žil, ale aj sv. Ján Bosco (1815 – 1888) a saleziáni. A to aj preto, že základ svätosti dona Titusa bol sformovaný v saleziánskom oratóriu. Čo si teda Titus zobral od tohto svätca mladých?

 Pravda je, že Boh lieči rany svojho ľudu. Aj cez svät cov. A tak v 19. storočí – v národnooslobodzovacie vojny, láme sa starý svetový čase, keď v Európe zúriaporiadok a narastá bieda obyčajných ľudí – Boh povoláva na svet Jána Bosca 16. augusta 1815 v osade Becchi, neďaleko Turína. Boh mu stvárňuje citlivé srdce, ktoré chce pomôcť tým najchudobnejším a najzraniteľnejším: ľudovým vrstvám a najmä mládeži. V spoločnosti sa totiž spustili obrovské zmeny, vládne nezamestnanosť, otcovia zomierajú na frontoch, siroty a obyvateľstvo sa sťahujú do miest, šíri sa kriminalita, vládne nevzdelanosť i vykorisťovanie. Vo svete je chaos a mnohí sa pýtajú: Čo robiť?

 
Don Bosco a mládež
Ján Bosco už od detstva cíti, že sa má stať kňazom a pomáhať opustenej mládeži. Vďaka pomoci dobrých ľudí tento cieľ dosiahne a pre mladých sa stáva otcom a učiteľom. S geniálnou pedagogickou intuíciou vycíti, že pre ich výchovu je podstatné predchádzať hriechu. Slúži na to najmä rozum, náboženstvo i láskavosť. Pri výchove mladých používa všetko, čo majú radi. Samozrejme, okrem hriechu. Ján Bosco je presvedčený, že výchove sa najlepšie darí v rodine, a preto dbá, aby v jeho dielach vládol rodinný duch. Ba do výchovy chce zapojiť široké vrstvy ľudí. Spojením síl chce vytvoriť kultúru vhodnú na všestranný rast mladých. A aj keď v talianskych vládnych kruhoch vládne v tom čase proticirkevná nálada, predsa sa mu podarí založiť Saleziánsku spoločnosť. Tá sa stáva nositeľkou jeho ideí.
 
Saleziáni a Slovensko
Don Bosco vychováva prvých saleziánov z mladíkov, ktorí navštevujú jeho oratórium. Je to miesto na hry, ale aj na ohlasovanie evanjelia, vzdelanie, prípravu na život i duchovný rast. Myšlienky preventívneho systému dona Bosca sa rýchlo šíria po Európe a podobné diela vznikajú aj v iných štátoch. Aj slovenskí mladíci zareagujú na novú rehoľu a odchádzajú do Talianska. Už v roku 1905 prvý Slovák, Alojz Hudek, skladá u saleziánov rehoľné sľuby. Počet saleziánov rastie a po skončení prvej svetovej vojny ich všetci vtedajší slovenskí biskupi pozývajú na Slovensko. Zdôvodňujú to takto: „Veď čože by ste sa po svete túlali. Aj na Slovensku máme dosť mládeže, ktorú treba vychovávať.“ A tak na jeseň 1924 prichádzajú saleziáni do Šaštína.
 
Saleziáni a Titus Zeman
Saleziáni v Šaštíne preberajú farnosť a správu národnej baziliky. Pre mladých chlapcov otvárajú školu i internát. A tu sa k nim pripája aj Titus Zeman. Ocitá sa medzi nimi už v roku 1927, a to ako dvanásťročný. A veľmi rýchlo medzi nich zapadne, lebo štýl života, rodinný duch i náboženstvo, ako ho podávali saleziáni, sú mu veľmi blízke. Saleziáni totiž dokážu predstaviť katolícku vieru v radostne príťažlivom duchu, ich modlitby sú svieže, náboženské úkony vrúcne a stavané na vek mladíkov. Vo voľnom čase ponúkajú to, čo majú chlapci radi: hry, súťaže, šport, hudbu, divadlo. Atmosféra je preplnená nadšením a srdečnou láskavosťou. Aktivity nesú výzvy na prekonávanie seba, cit pre krásu, zdravé dobrodružstvo, pritom je všetko zároveň prepojené na zbožnosť, ktorá je v tomto duchu veľmi pútavá. A to zasahuje aj Titusovo srdce.
 
Titusova spiritualita
Poeticky môžeme poznamenať, že Titus sa spirituálne vykúpal v don Boscovom duchu. To, čo z Titusa žiarilo, bol rodinný duch, srdečnosť, úprimnosť, pozornosť na potreby druhých. Bol pokorný, veselý, nadšený, schopný beťárstva, ale aj hlbokej zbožnosti. Bol rozvážny, ale aj odvážny a schopný konať. Základy rodinného ducha dostal Titus už doma, vo svojej rodine. No u saleziánov si ho ešte prehĺbil a umocnil. Našiel tam radostných priateľov, ktorí sa nehanbili za náboženstvo. A pre svoju živú vieru našiel priestor, kde sa má realizovať: išlo o nadšenú prácu za spásu duší. V tom don Bosco inšpiroval všetkých, ktorí študovali v Šaštíne. Ale aj iné spojivá mal Titus s donom Boscom. Turínsky svätec si zvolil Pannu Máriu za Matku, Titus urobil to isté. Don Bosco odporúčal úctu k Eucharistii, častú spoveď – a Titus to cítil tiež takto. Don Bosco nežiadal mimoriadne kajúce skutky, ale pre spásu duší odporúčal znášať horúčavy, zimu, nepohodlie a prízvukoval prácu, prácu, prácu. A to si Titus priniesol z domu. U saleziánov nikto neleňošil; tí veru vedeli zapojiť človeka do práce. 
 
Prístup dona Titusa k ľuďom
S takýmto duchovným bohatstvom vo svojom vnútri pristupoval don Titus k iným ľuďom. A tí cítili, že pohýna veci k dobrému. Že tam, kde príde, vnesie pokoj, radosť, nadšenie. Don Bosco sa riadil heslom svätého Františka Saleského: „Na kvapku medu sa chytí viac múch ako na súdok octu.“ Išlo vlastne o zvýraznenie láskavosti v komunikácii s inými. Tento štýl dialógu si osvojil aj Titus. Je veľa svedectiev, že pri stretnutí s inými bol jemný a láskavý. Veľa toho nenahovoril, ale v očiach mu blčalo šibalstvo a iskra. Rád sa študentom prihováral vo večerných slovkách. A tí hneď vedeli, aký štýl príhovoru to bude. Ak mu kútiky úst ihrali do úsmevu, bolo to niečo veselé. Ak si dvakrát napravil okuliare, v ich spoločnom živote niekto niečo vyparatil a bolo to treba riešiť a napraviť. Vtedy bol rázny. Nedostatky sa nemali vliecť. V jeho charaktere však vždy vynikala ľudskosť, ktorá vyvierala z hlbokého duchovného pochopenia vecí. Aj preto sa ľudia pri ňom dobre cítili.
 
Don Bosco a povolania
O donovi Boscovi je známe, že vzbudil povolanie ku kňazstvu asi u 2 800 mladíkov, ba spúšťal projekty pre povolania. Vytváral družiny, v ktorých sa chlapci ťahali k dobrému životu a duchovnému povolaniu. Povzbudzoval mladíkov, aby miništrovali, osobne sprevádzal tých, u ktorých videl znaky kňazského povolania. Dokonca vzbudil záujem o neskoré povolania. Všímal si aj dospelých mužov a pomohol im stať sa kňazmi, ak mali v sebe túto túžbu a iných prekážok nebolo. K výchove pre duchovné povolania povzbudzoval aj rodiny. Vyjadril sa, že: „Najväčší dar, aký môže dať Boh rodičom, je syn kňaz.“ Pastorácia mladých ľudí sa u neho začínala otázkami: Čo Boh plánuje s týmto človekom? Na čo ho povoláva? Aké dary mu Boh dal pre dobro druhých? A ako ich rozvinúť?
 
Don Titus a jeho záujem o povolania
Aj don Titus Zeman čoskoro pochopil, akú cenu má kňazstvo. Veď ani Zdenku Schelingovú nepochopí ten, kto nevie, ako si vážila ona a jej generácia kňazstvo. Titus mal šťastie, že stretol veľa zbožných kňazov, ktorí konali množstvo dobra. Preto pochopil, aký cenný je dobrý kňaz a koľko dobra môže urobiť. Kňazstvo bolo preňho hodnotou, za ktorú bol pripravený obetovať aj život. Niektorí jeho súčasníci sa vyjadrili: „O duchovnom povolaní ani nemusel hovoriť. Bolo na ňom vidieť, aké šťastie je byť kňazom.“ Všade, kde pastoračne pôsobil, sa staral o miništrantov. Aj keď komunisti pozatvárali saleziánske domy, založil tajné oratórium. Bolo v priestoroch Kostola sv. Ladislava v Bratislave a navštevovalo ho asi 25 miništrantov. Záujem o povolania uňho neprestával ani po zrušení kláštorov a nástupe totality. Chodil za rehoľníkmi a bohoslovcami tam, kde boli sústredení, a tajne ich spovedal, duchovne sprevádzal, preberal od nich rehoľné sľuby. A keď sa komunistický tlak stupňoval, prišiel na odvážne riešenie: Treba ich previesť cez hranice, aby mohli doštudovať a aby mohli byť vysvätení za kňazov.
 
Don Bosco a Cirkev
Don Bosco miloval Cirkev, hoci žil v dobe, keď sa na ňu útočilo zo všetkých strán. Mnohí veriaci sa preto stiahli do ulity, iní zvlažneli alebo odpadli od viery. Náboženská nevedomosť bola obrovská, očierňovanie Cirkvi na každom kroku. Reakcia dona Bosca bola premyslená. Pochopil, že proces obnovy treba začať od človeka. Najdôležitejšie je, aby mal Božie kráľovstvo v srdci. To sa potom bude šíriť ďalej. Preto postupne spúšťal aktivity, ktoré Cirkvi veľmi pomáhali. Kázal, pomáhal chudobným, chorým, išiel do väzníc k odsúdeným, budoval pastoračné priestory. Videl ďaleko dopredu a s prorockou istotou vedel, že treba pripraviť nové generácie, ktoré budú šíriť radostnú správu o večnom živote. Preto sa staral o najcennejšiu časť Cirkvi, o jej zreničku, o jej budúcnosť – o mladých ľudí. Vedel, že treba pre tieto myšlienky spojiť ľudí. Preto organizoval spolupracovníkov, komunikoval s kňazmi, všetkých stmelil do širokého hnutia na záchranu mládeže a obnovu Cirkvi.
 
Don Titus a Cirkev
Titus Zeman, ako duchovný syn dona Bosca, robil podobne ako jeho duchovný otec a učiteľ. Bol nadšencom za Cirkev. Od malička ju budoval na rôznych úrovniach. V osobných kontaktoch, miništrovaním, vypomáhaním na akciách; neskôr pripravoval mladých, aby boli aktívnymi členmi Cirkvi. Don Titus chápal aj spoločenský význam Cirkvi. Vidieť to bolo aj vtedy, keď sa postavil proti snímaniu krížov na gymnáziu; keď pomáhal saleziánom i diecéznym kňazom k úteku; keď apoštoloval medzi väzňami. Titus budoval Cirkev modlitbou, štúdiom, pôstom, pastoráciou, obetami. Vedel, že Cirkev rozvíjajú najmä dobrí kňazi. Preto sa pustil do riskantného prevádzania duchovných do cudziny. Jeho dôvod bol jasný. Chcel, aby mohli pokračovať v budovaní Cirkvi. Nadšenie za Cirkev v srdci dona Bosca sa stalo jedným z najdôležitejších odkazov dona Titusa. Don Zeman realizoval don Boscovu výzvu: „Ak sa zlo spája, treba, aby sa spojili aj tí, čo chcú dobro, a vytvorili tak hrádzu proti šíreniu zla.“
 
Pár Titusových inšpirácií na záver
Don Titus sa obetoval za povolania. Ach, ako ich dnes treba! Keď vidíme, ako sa vyprázdňujú semináre a noviciáty, až srdce zabolí. Realita je dnes taká, že vo všetkých ženských reholiach na Slovensku je len trinásť noviciek. A ich priemerný vek je okolo 30 rokov. Dramatická otázka znie: Čo sa to s naším národom robí? Odkaz dona Titusa v tejto súvislosti môžeme sformulovať takto: „Urobte všetko preto, aby sa prebudili duchovné povolania!“ Aby sme sa pre to zapálili, treba si prehĺbiť poznanie i úctu k duchovnému stavu. Don Titus sa maximálne obetoval za Cirkev. A to je ďalšia výzva pre nás! Neušla nám pravda, že tvoríme tajomné mystické Kristovo telo a že ho treba budovať? Neušlo nám povedomie, že my veriaci máme ťahať za ten istý povraz? Že máme hájiť Kristove farby? Ako na to? I v tom je nám don Zeman príkladom. Vymýšľal, povzbudzoval, zjednocoval, dával nádej, robil dobre, kde sa len dalo. Budoval Cirkev tam, kde sa práve nachádzal. Heslom sv. Jána Bosca bolo: Da mihi animas, cetera tolle – Daj mi duše, ostatné si vezmi. Chcel duše pre Boha a bol ochotný za to platiť. Dať všetko. Kto sleduje život dona Titusa z nadhľadu, istotne zistí, že on toto don Boscovo heslo naplnil. Lebo bol mužom činu. A čo my? Chceme za dobro druhých platiť? Nuž, ešte toto majú títo dvaja svätci spoločné: Verili, že nebo všetko nahradí. Bez tohto najväčšieho motívu by nič nedokázali. A platí to aj o nás!
 
JOZEF LUSCOŇ SDB
SNÍMKA: PROFIMEDIA.SK
Páčilo sa :
0