28. decembra 2017
Čítaní: 210
KN 51-52/2017 | Misie
Mareena je bezpečný prístav
Predstavte si Vianoce v neznámej krajine, ktorej jazyku ani kultúre nerozumiete. O čo vzácnejší sú v tej chvíli ľudia, ktorí o vás prejavia záujem a prijmú vás takých, akí ste. Pre dve stovky utečencov na Slovensku chce byť takýmto bezpečím občianske združenie Mareena.

 Jean Pierre (33) pochádza z Burundi a na Slovensko prišiel v auguste 2016. Zo svojej vlasti odišiel preto, lebo je tam občianska vojna. Najskôr bol v Nórsku a potom prišiel na Slovensko. V Burundi pracoval ako zdravotný brat, u nás upratuje v nemocnici. Verí, že keď sa naučí lepšie po slovensky, bude môcť opäť pracovať v zdravotníctve. Minuloročné Vianoce prežil v pobytovom tábore pre žiadateľov o azyl v Rohovciach. „Tento rok budem sláviť Vianoce s kolegami v práci a so svojimi priateľmi. Na bohoslužby pôjdem k saleziánom,“ hovorí o svojich vianočných plánoch.

Burundi je katolícka krajina, preto sú tam Vianoce spojené najmä s účasťou na bohoslužbách. „Počas Vianoc ľudia prichádzajú do chrámu, aby sa poďakovali Bohu. Po svätej omši sa stretávajú vonku pred kostolom na spoločnom agapé. Na Vianoce jedia mäso, pijú pivo a fantu,“ prezrádza Jean Pierre nezvyčajné vianočné menu a vzápätí vysvetľuje, že Vianoce sú výnimočné, preto jedia výnimočné veci, ktoré si inak nemôžu dovoliť. „Na Vianoce sa ľudia stretávajú, aby spoločne jedli, pili, tancovali a zabávali sa. Radujeme sa z toho, že sa narodil Ježiš, aby nás spasil,“ dodáva Jean Pierre.

Aj v Koráne sa hovorí o Ježišovi

Ruhina (39) prišla na Slovensko pred siedmimi rokmi z Afganistanu a žije tu spolu so svojimi tromi deťmi a manželom. „Som tu spokojná, lebo mám prácu. Pred dvomi mesiacmi som si otvorila stánok na trhovisku na Miletičovej ulici, kde predávam kebab, pizzu, afgánske jedlá, baklavu či koláče. Všetky jedlá sú domáce, robím ich vlastnoručne, no zatiaľ mám málo zákazníkov. Predtým som pracovala v jednej reštaurácii a ešte predtým v materskej škole,“ hovorí Ruhina, bývalá učiteľka, o svojich pracovných skúsenostiach na Slovensku. Slovenčinu ovláda už celkom obstojne, hoci sa doma rozprávajú po perzsky.

Keďže je moslimka, v ich rodine sa Vianoce neslávia, vianočnú atmosféru si však nenechajú ujsť. „Mám dve slovenské kamarátky, ktoré nás vždy na Štedrý deň pozývajú na návštevu, kúpia nám darčeky a my kupujeme darčeky im. Trvá to už päť rokov. Deťom sa to veľmi páči. Okrem toho mám veľmi rada svetlá a sviece, ktoré sú na Vianoce všade,“ hovorí Ruhina a dodáva, že aj moslimovia poznajú Ježiša aj jeho matku Máriu, pretože sa o nich píše v Koráne. Panna Mária sa v ich posvätnej knihe spomína dokonca tridsaťkrát. 

Od iniciatívy k občianskemu združeniu

Jean Pierre i Ruhina radi prichádzajú do Mareeny, ktorá sídli v zrekonštruovanej budove Pápežských misijných diel na Jakubovom námestí v Bratislave. Jean Pierre navštevuje kurz slovenčiny a dve dobrovoľníčky z Mareeny pomáhajú Ruhininým deťom s učením. „V Mareene pripravujú zaujímavý program a keď potrebujú, rada pomôžem. Napríklad maľujem henou a keď bol afgánsky večer, pripravovala som afgánske jedlo,“ hovorí Ruhina.

Myšlienka založiť občianske združenie na podporu utečencov na Slovensku vznikla pôvodne v predsedníctve Spoločenstva Ladislava Hanusa v apríli 2015, keď sa Európa zmietala v utečeneckej kríze. Zrodila sa vtedy iniciatíva Kto pomôže?, v rámci ktorej sa mohli dobrovoľníci prihlásiť s ponukou pomoci utečencom k integrácii. „Zhodou okolností som v tom čase absolvovala semester v Spoločenstve Ladislava Hanusa a myšlienka sa mi zapáčila. Ponúkla som sa, že pomôžem, a napokon som aktivitu viedla,“ spomína na nedávne začiatky zakladateľka a predsedníčka občianskeho združenia Mareena Michaela Pobudová (29). 

S témou utečenectva sa nestretla prvý raz, ale poznala ju z Jordánska, kde rok pôsobila. „Spoznala som tam utečencov, ktorí čakali na presídlenie do Spojených štátov amerických. Pripomínalo mi to očistec – nemohli sa vrátiť do krajiny, z ktorej pochádzali, hoci tam možno mali rodinu, a ani nemohli ísť do novej krajiny a začať odznova. V krajine, kde čakali na azyl, sa nemohli zamestnať, preto pracovali na čierno za polovičnú mzdu,“ opisuje začarovaný kruh utečencov Michaela Pobudová.

Nie je Marína ako Mareena

Z jednorazovej aktivity v čase utečeneckej krízy sa napokon zrodila Mareena. Čo má toto slovo v sebe zakódované? „Hľadali sme názov, ktorý by bol prijateľný pre ľudí, ktorí k nám chodia. Hoci sú utečenci, nechcú byť na niekoho odkázaní, nepotrebujú charitu, ale podporu v tom, aby mohli znova začať. Mnohí z nich sú vysokoškolsky vzdelaní a dokážu sa o seba postarať, potrebujú sa len odniekiaľ odraziť,“ vysvetľuje Michaela.

Preto mala mať organizácia vo svojom názve silný slovenský i medzinárodný náboj. „Marína znamená vo viacerých jazykoch prístav, čo vyjadruje sociálny charakter našej organizácie, a zároveň je Marína jedna z najznámejších slovenských básní od Andreja Sládkoviča. Dvojité e sme tam dali ako cudzokrajný element – aj na odlíšenie od iných Marín, ktoré u nás fungujú,“ dodáva. 

V súčasnosti pôsobí Mareena v Bratislave, Nitre, Košiciach a Žiline. Jej tím tvorí päť zamestnancov, z toho dvaja na plný úväzok. Ich práca by však nemala zmysel bez siete mnohých dobrovoľníkov. „Okrem Bratislavy nemáme priestory na stretávanie ani platených zamestnancov, iba v Košiciach koordinátorku na čiastočný úväzok. Funguje tam však dobrovoľnícka komunita. Každý dobrovoľník pomáha v nejakej rodine s doučovaním a strážením detí či s korešpondenciou,“ vymenúva Michaela jednotlivé aktivity, na ktoré sa v Mareene zameriavajú. „Pre ľudí, ktorí k nám prichádzajú, chceme vytvárať bezpečný priestor, kam môžu slobodne prísť – učiť sa, spoznávať ľudí zo Slovenska i slovenskú kultúru. Na naše kultúrne večery pozývame aj verejnosť, raz za mesiac robíme nedeľný branč, na ktorý dvaja alebo traja cudzinci pripravujú svoje tradičné jedlá,“ hovorí zakladateľka Mareeny. 

Tento rok pripravili v Mareene aj vianočný večierok. „Spoločne s dobrovoľníkmi sme pre nich pripravili typickú slovenskú štedrú večeru. „Ozdobili sme stromček a pre každého sme pripravili malý darček. Počas večere sme im rozprávali o našich vianočných tradíciách. Neskôr sa k nám pridali aj naši priatelia a partneri,“ opisuje Vianoce v Mareene Michaela Pobudová, ktorá chce spoločne s Ruhinou, Jeanom Pierrom a všetkými utečencami na Slovensku zaželať jeho obyvateľom požehnané Vianoce a otvorené srdce. 

Martina Grochálová, snímka: Debora Pastirčáková
Páčilo sa :
0