8. februára 2017
Čítaní: 87
KN 6/2017 | Misie
Boha milovala skôr, ako ho spoznala
Jej meno znamená šťastná a hoci ho dostala ako otrokyňa, už vopred naznačovalo jej životnú púť naplnenú službou, láskavosťou a jedinečnou spiritualitou. Ôsmeho februára si pripomíname 70. výročie od smrti Sudánky sv. Jozefíny Bakhity

Svätá Bakhita pochádzala z ob­lasti Dárfúr, ktorá je dnes súčasťou Sudánu. Narodila sa okolo roku 1869 v dedinke Algoznei a pochádzala z kmeňa Dajuov, žijúcom v sudánsko-čadskom pohraničí a v Núbskych vrchoch. Pochádzala z rodiny, ktorá bola na tamojšie pomery zámožná, pretože vlastnila dobytok aj polia. Podľa jej vlastných slov mala troch bratov a štyri sestry, pričom jedna z nich bola jej dvojčaťom, ďalší štyria súrodenci zomreli ešte pred jej narodením. Jej najstaršiu sestru uniesli a rodina o nej nikdy viac nepočula. Vtedy ešte nikto z rodiny netušil, že podobný osud čaká aj ďalšiu dcéru.
Keď mala Bakhita približne sedem rokov, uniesli ju dvaja arabskí priekupníci, aby ju predali do otroctva. Počas únosu i u pána, ktorý ju kúpil, prežívala kruté muky a týranie. Raz sa pokúsila s kamarátkou utiecť, no znovu sa dostala do pazúrov zlého človeka, a ten obe deti predal opätovne. Celkovo ju predali päťkrát a až po desiatich rokoch krutostí a ponižovania nabral jej život nový smer – do svojich služieb ju kúpil taliansky vicekonzul v Sudáne Callisto Legnani.

 

Spoznala Pána
Bakhita poprosila nového pána, aby ju vzal so sebou do Talianska a on súhlasil, hoci cesta bola dlhá a drahá. Počas cesty sa Bakhita zapáčila jeho priateľom, manželom Michieliovcom, preto im ju daroval, aby sa starala o ich malú dcéru.
Po istom čase sa o Bakhite a jej životnom osude dozvedeli kanosiánske sestry v Benátkach, ktoré ju pozvali do katechumenátu. V tom období sa pre Bakhitu začalo skutočné dobrodružstvo viery. „Ako dieťa som rozjímala nad slnkom, mesiacom a všetkými prekrásnymi vecami prírody a pýtala som sa seba samej: ,Kto je pánom toho všetkého?‘ Cítila som hlbokú túžbu vidieť ho, poznať ho a vzdať mu úctu. A teraz som ho spo­znala,“ vyznala sa Bakhita vo svojom svedectve, ktoré spísala na požiadanie svojej matky predstavenej Margherity Bonottovej v roku 1910. Sviatosť krstu prijala 9. januára 1890 a pri krste dostala meno Jozefína Margaréta Bakhita. V ten istý deň prijala prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania. Po krste sa rozhodla zostať ďalšie štyri roky v katechumenáte, kde podľa jej slov mohla zreteľnejšie a jasnejšie počuť láskavý hlas Pána, ktorý ju nabádal, aby mu zasvätila život.
Hoci sa obávala, či ju ako Afričanku prijmú do rehole, jej strach bol zbytočný. Vrelé odporúčanie na zloženie rehoľných sľubov jej dal aj patriarcha Benátok, kardinál Giuseppe Sarto, neskorší pápež Pius X.

 

Odpustila im
Bakhita nerobila výnimočné veci. Celý život prežila v jednoduchosti a službe. Pracovala v kuchyni, na vrátnici, v sakristii či v šijacej dielni – podľa toho, kam ju poslali a kde ju potrebovali. Známa bola svojou láskavosťou a umením povzbudiť ľudí aj v tých najťažších situáciách. Najlepšie vede­la pracovať s deťmi, dokázala podpo­rovať ich matky, ale aj radiť dôstojníkom či vojakom. Mala hlbokú úctu ku kňazom, no ak to bolo potrebné, neváhala ich láskavo napomenúť.
Hoci Bakhita spoznala Boha až v dospelosti, v jej srdci bol od počiatku, čo sa prejavovalo v jej prirodzených vlastnostiach. Ako otrokyňa nikdy nezneužila majetok svojich pánov, dokonca ani keď veľmi hladovala. Plnila všetky ich príkazy a na otázku, či to robila preto, že si bola vedomá Boha, odpovedala: „Vtedy som ešte nepoznala Boha. Správala som sa tak preto, lebo som vo svojom vnútri cítila, že je to správne.“ Napriek utrpeniu, ktoré prežila v otroctve, nepociťovala nenávisť voči svojim trýzniteľom a v srdci im odpustila. Keď sa jej pýtali, čo by urobila, keby stretla svojich únoscov, bez váhania odvetila: „Keby som stretla tých, čo ma uniesli, dokonca i tých, ktorí ma mučili, kľakla by som si pred nimi a bozkávala im ruky. Keby sa totiž tieto veci neudiali, nebola by som dnes kresťankou a rehoľníčkou.“

 

Volala ho Paron
S Bohom si vytvorila osobitný vzťah a oslovovala ho Paron, čo v miestnom talianskom nárečí znamená majster. Vo vernosti svojmu Pánovi prijala aj výzvu na misionársku prácu a v rozličných komunitách v Taliansku svedčila o svojom osude i o tom, čo Boh vykonal v jej živote. Keď ľudia očakávali, že im bude kázať, vždy iba jednoducho zopakovala rovnaké slová: „Buďte dobrí, milujte Pána, modlite sa za nešťastné duše, ktoré ho ešte nepoznajú. Aká je veľká milosť poznať Boha!“
Počas druhej svetovej vojny ju obyvatelia Schia, kde v tom čase žila, považovali za svoju ochrankyňu a boli presvedčení, že keď je s nimi, nič sa im nemôže stať. A naozaj sa vo viacerých prípadoch bombardovania všetci prítomní zachránili.
Ku koncu života sa začalo Bakhitino zdravie zhoršovať. Zomrela 8. februára 1947 v dôsledku silného zápalu pľúc. Jej posledné počuteľné slová zneli: „Áno, som taká šťastná: Panna Mária... Panna Mária!“
Pápež Ján Pavol II. vyhlásil Jozefínu Bakhitu 17. mája 1992 za blahoslavenú a počas apoštolskej cesty v Sudáne sa 10. februára 1993 konala na Zelenom námestí v Chartúme eucharistická slávnosť na počesť sudánskej svätice. Vtedajší chartúmsky arcibiskup, dnes kardinál Gabriel Zubeir Wako vtedy spolu s ostatnými Sudánčanmi volal: „Bakhita, vitaj doma!“ V Jubilejnom roku 2000 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil 1. októbra za svätú.
Svätá Bakhita je patrónkou unesených ľudí a obetí obchodovania s ľuďmi. Za svoju svätú ju považujú obyvatelia Sudánu i Južného Sudánu.



 

MARTINA GROCHÁLOVÁ
Páčilo sa :
1