8. februára 2017
Čítaní: 167
KN 6/2017 | Téma
Chorí potrebujú našu blízkosť
Utrpenie je súčasťou života človeka. Či chceme alebo nie, či si ho vytesníme, odmietneme. Možno sa nedotýka priamo nás, ale ľudí okolo. Nezatvárajme oči pred chorobami. Nestráňme sa chorých. Ježiš je terapia a my sme jeho nástrojmi

Pre človeka dneška je jednoduchšie preukazovať dobré skutky zdravým. Radi sa obklopujeme pozitívne naladenými priateľmi a prežívame radostné zážitky. Negatívne veci zo svojich životov radšej odstraňujeme. Dokonale sme sa stotožnili s kultúrou dnešnej doby, ktorá vytesňuje chorobu a smrť. Zomieranie je v dnešnej spoločnosti tabu a rovnako pred ním zakrývame oči aj našim deťom. Aj preto, keď do nášho života vstúpi telesné či duševné utrpenie, vystraší nás a uvedie do rozpakov. Neuvedomujeme si, že choroba je mostom, ktorý nás dokáže preniesť k ozajstnému prežívaniu života. Často nevieme a hlavne nechceme komunikovať s našimi chorými príbuznými, máme zábrany starať sa o chorobou zničeného blízkeho. V bežnom živote zabúdame na slová Ježiša Krista: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých“ (Lk 14, 12 – 14).
K snahe žiť podľa evanjelia nás pozýva aj Svetový deň chorých, ktorého slávenie zaviedol Ján Pavol II. v roku 1992 a po prvý raz sa konalo 11. februára 1993 v Lurdoch. „Tento deň je príležitosťou venovať osobitnú pozornosť situácii chorých a všeobecne trpiacich,“ hovorí pápež František vo svojom posolstve na 25. svetový deň chorých. „Chorí rovnako ako ľudia často s vážnym hendikepom majú svoju neodňateľnú dôstojnosť a svoje poslanie v živote a nikdy sa nestanú iba predmetmi, hoci sa aj niekedy zdajú úplne pasívni, v skutočnosti takými nikdy nie sú,“ dodáva pápež František.
Psychologička a supervízorka dobrovoľníckej skupiny Vŕba pri Onkologickom ústave sv. Alž­bety v Bratislave Mária Hatoková, ktorá sa vo svojej praxi denne stretáva s ťažkými diagnózami pacientov a ich rodinami, odporúča nepristupovať k ťažko chorým ako k zomrelým: „Páči sa mi výrok, že chorý človek nie je ,chorý človek‘, ale človek ako ja, ktorému sa prihodilo, že je chorý. Z ľudí, ktorí ešte rozmýšľajú a rozprávajú, robíme živé mŕtvoly, nekomunikujeme s nimi a nepýtame sa včas na dôležité veci. Keď vidíme niekoho vo vážnom stave, kon­frontujeme sa zároveň so svojou vlastnou smrteľnosťou, že smrť sa nás bytostne dotýka, že je reálna.“ Choroba síce človekom otrasie, vytrhne ho z istôt zamestnania a spoločenského života, privedie ho k nečinnosti, keď ruší všetky termíny a plány, no otvára ho na nové povolanie.

 

Kristus trpí s človekom,
človek trpí s Kristom
Keď Ivane nečakane ochorel otec a mal pred sebou už len pár mesiacov života, mala možnosť vidieť pretváranie jeho vnútra. Ako sama tvrdí, všetko, čo sa vtedy odohrávalo, nebol ľudský, ale Boží zásah. Ivanin otec nikdy neveril v Boha, celý život sa hlásil k ateizmu, no práve na konci života mu Boh ukázal, že jeho podoba a jeho zákon sú vpísané do každého ľudského srdca. „Môj neveriaci otec zrazu mojej mame povedal, že smrťou to nemôže končiť, hľadal v tvári mojej mamy uistenie, či sa po smrti stretne so svojím dávno zosnulým otcom,“ začína rozprávať o svojej osobnej skúsenosti Ivana. „V nemocnici za ním začal chodiť miestny kňaz. Na naše veľké prekvapenie ho otec prijal. Postupne sa začal naňho pýtať, chcel sa s ním rozprávať. Kým bol zdravý, neviem si predstaviť, žeby vyhľadal prítomnosť akéhokoľvek duchovného.“ Ivana ďalej rozpráva o tom, ako ju otec prosil, aby sa zaňho modlila, ako sa modlil spolu s kňazom. „Najsilnejším zážitkom boli posledné chvíle s otcom,“ spomína Ivana. „Svoju ťažkú chorobu znášal hrdinsky, trpezlivo a s akýmsi zvláštnym odovzdaním. Vtedy som si uvedomila, že je omnoho bližšie k Bohu a v duchovnom vývoji nás všetkých predbehol na kilometre. Môj neveriaci otec zomrel duchovne zaopatrený, zmierený s Bohom a so životom, v akomsi zvláštnom mystickom pokoji.“
Iný príbeh prežila Daniela, ktorá pochovala pred dvomi rokmi manžela. Obaja žili v harmonickom manželstve, vychovali štyri deti a boli príkladnou kresťanskou rodinou. „Hoci môj muž bol veriaci, chodil pravidelne do kostola a žil tak, ako káže kresťanstvo, až pri jeho chorobe som si uvedomila, že to bol svätý muž. V chorobe ostal absolútne verný Bohu. Diagnózu prijal s pokorou a liečbu absolvoval s absolútnou trpezlivosťou. Nesnažil sa ísť proti stavu, v ktorom sa ocitol. Neprepadal beznádeji, úzkosti či depresiám. Nemal ani hysterické stavy alebo prejavy bezmocnosti. Uvedomoval si, že sa musí vzdať pozemského života.“
Obe ženy len potvrdzujú svojou osobnou skúsenosťou, že keď človek ťažko ochorie, keď trpí na tele či na duši, keď zomiera, Kristus je tam. Prítomnejší ako kedykoľvek inokedy. V chorobe stretávame Boha, tvrdia viacerí teológovia. Nielen toho trpiaceho na kríži, ale aj zmŕtvychvstalého. Krista uzdravujúceho, Boha nádeje na večný život. Aby nás uzdravil a premenil. Nielen telesne, ale najmä duševne.

 

Škola súcitu
Keď začneme brať chorobu ako dar, ako príležitosť posvätiť svoj život, budeme ju ľahšie zvládať – našu, ale aj blízkeho. Pre človeka je úplne prirodzené, že nevie hneď prijať utrpenie. Pre ľudí, ktorí sa dozvedeli o ťažkej diagnóze, majú silné bolesti, sú duševne zranení, neplatí – „koho Pán miluje, toho krížom navštevuje“. Zmieriť sa s chorobou si vyžaduje dlhodobejší proces. Niekto je na to pripravený hneď, niekomu trvá dlhšie, kým pochopí, že choroba neprichádza ako trest. Hovorí sa, že zomieranie sú štátnice zo života – ťažká choroba je životnou skúškou, ktorá urýchľuje zrenie osobnosti.
Blízki nedokážu bolesť chorého vziať na seba, ale môžu mu ju uľahčiť. „Láskavý prístup príbuzných dokáže chorému uľaviť,“ hovorí psychologička Mária Hatoková. „Ťažko chorí pacienti sa často sťažujú na neznesiteľnú bolesť. V skutočnosti však nejde priamo len o fyzickú bolesť, ale bolesť znásobenú psychickou a duchovnou bolesťou. Bolesťou z toho, že sú sami, nevypočutí a nevšimnutí.“ Keď nie je pri nich nikto, kto by mal dostatočnú silu nato, aby si sadol k ich lôžku a mohol s nimi zdieľať ich pocity, bolesť sa zväčšuje. Ťažko chorý človek cíti, že sa blíži koniec a potrebuje uzatvárať veci, komunikovať o chorobe, prípadne dostať odpustenie či odpustiť. Príbuzní často nie sú otvorení na takéto zdieľanie a zaháňajú svojím odmietaním sa o tejto téme rozprávať chorého do kúta. Ten ostáva so svojím prežívaním sám. Problémom môže byť aj to, že hoci príbuzní tiež prechádzajú fázami zmierovania sa s chorobou blízkeho, nemusia sa s chorým zladiť v tempe prežívania. Pacient sa tak cíti nepochopený a príbuzní odmietaní.
„Nevieme si sadnúť k lôžku a iba tam byť,“ vysvetľuje psychologička. „Naša prítomnosť je dôležitejšia ako akákoľvek činnosť. My sme radi v činnosti, pretože aktivita je v podstate nenáročná – pracuje naše telo, ale hlava sa cielene vypne od záležitostí, o ktorých tušíme, že sú dôležité, a s ňou vypneme aj naše emócie. Dovoliť si byť pri lôžku je veľký nápor na emócie, a toho sa ľudia boja, že sa vyplaví čosi, na čo nie sme pripravení.“ A pritom to jediné a dôležité, čo chorý človek potrebuje, je, aby s ním niekto jeho bolesť zdieľal, a nie ho z nej ťahal do radosti. Aktivita nás od chorého vzdiaľuje, no prítomnosť nás k nemu pripútava. „Nebojte sa smútiť,“ vyzýva príbuzných chorého psychologička. „Dovoľte si byť s ním, plakať pred ním, hovoriť s ním otvorene o ťažkostiach i o túžbach, ktoré už možno spoločne nestihnete zrealizovať.“
Príklad skutočného súcitu môžeme vidieť aj v Biblii, keď Kristus nesie svoj kríž na Golgotu a prichádza Šimon a nesie ho s ním. Prichádzajú ženy a plačú s ním. Veronika mu utiera tvár so súcitom. A nakoniec Mária s Jánom to ustoja aj tri hodiny pod krížom.

 

Priznať si pravdu
Rodina a blízki chorého človeka majú často tendenciu zľahčovať vzniknutú situáciu. Neboj sa, uzdravíš sa. Nie je to až také vážne, ako to vyzerá. To sú najčastejšie slová, ktoré chorý na lôžku počuje od najbližších. Prestaňme našim ťažko chorým príbuzným, a v konečnom dôsledku aj sebe, klamať. Zobuďme sa do reality. Keď lekári oznámia hrozivú diagnózu a blízkosť smrti, tak pravda je taká, že náš blízky má smrteľnú chorobu a s najväčšou pravdepodobnosťou umrie. Áno, nádej je vždy, ale len keď sebe a blízkemu nebudeme klamať, môže prísť uzdravenie. Pre pacienta je veľmi ťažké počúvať rodinu, ktorá mu hovorí, že všetko bude v poriadku, aj keď veľmi dobre vie, že to v poriadku nebude. Samozrejme, sú prípady, keď pre pacienta je pravda o jeho zdravotnom stave ťažká a nezvládnuteľná. Keď máme pochybnosti o tom, či náš blízky zvládne prijať svoju diagnózu a nevieme, čo robiť, vhodné je nechať si poradiť napríklad od psychológa, ktorý sa zaoberá problematikou sprevádzania chorých a zomierajúcich.
Niekedy rodina znáša chorobu ťažšie ako samotný pacient, čo je prirodzené, najmä v prípadoch, keď ťažká choroba do ich životov vstupuje prvýkrát. Nevedia sa stotožniť s pohľadom na chorého milovaného človeka a s nemocničným prostredím, nechcú si uvedomiť blízkosť smrti. Podobné pocity prežívala aj Daniela, aj Ivana. Prvá z nich nevedela prijať, že jej muž zomrie, a tak nevyužila čas nato, aby sa s ním rozlúčila a poďakovala mu za krásny život, ktorý s ním prežila. Ivana do poslednej chvíle verila, že sa stane zázrak a nepoprosila otca o odpustenie, nepovedala mu, že ho má rada a že v jej živote veľa znamenal.
„Chorý chráni svoju rodinu a blízkych pred tým, aby rozprával o svojej chorobe, a príbuzný zase pri chorom nechce otvárať tému choroby. A tak vzniká bariéra medzi nimi – miesto toho, aby začali spolu komunikovať, tvária sa, že sa nič nedeje. Výsledkom je, že obaja sa cítia osamotení,“ vysvetľuje Mária Hatoková. „Ak sa tvárime, že sa nič nedeje a chorého presviedčame o ilúzii, že všetko dobre dopadne, oberáme sa o možnosť rozlúčky a neskorší smútok zo straty blízkeho je často problematický až patologický.“
Utrpenie chorého dáva možnosť vyliečiť nielen duševné zranenia chorého, ale aj zranenia blízkych, posilniť vzťahy v rodine, prehĺbiť vieru. Veď v chorobe sme Kristovi najpodobnejší – prežívame jeho pocity nepochopenia a osamotenia.

 

 

Choroba ako duchovná úloha
Choroba mi berie istotu. Všetko, čo je len na povrchu, prestáva mať zmysel. Vzhľad prestáva byť atraktívny. Telo neposlúcha. Preto sa musím vydať na cestu do svojho vnútra a tam objaviť svoje pravé ja. V mojom vnútri je priestor, kde som nezranený a celý, napriek všetkým vonkajším ohrozeniam a oslabeniam. Je to priestor vnútorného ticha, v ktorom prebýva Boh. Do tohto priestoru sa musím stiahnuť. Je to koncentrácia na to podstatné. Všetko ostatné prestáva byť dôležité.
Choroba ma pozýva, aby som zistil, čo chcem tomuto svetu svojím životom povedať, čo je tým posolstvom, ktoré chcem zanechať tým, na ktorých mi najviac záleží. Všetko, k čomu som sa pripútal, musím opustiť. Aj svoje zdravie. Musím opustiť aj svoju prácu a povolanie, aj ľudí, ktorých som si obľúbil. Choroba ma izoluje, vracia ma sebe samému. Bránu smrti budem musieť prekročiť sám, aj keď ma moji najbližší budú na poslednej ceste sprevádzať. V chorobe si nacvičujeme smrť.
Choroba nám ukáže, ako ďaleko sme zašli so svojou spiritualitou. Poznám ľudí, ktorí veľa meditovali a považoval som ich za duchovné osoby. A predsa sa v chorobe prejavila ich precitlivelosť. Začali sa egocentricky zaoberať len sebou. Boli nespokojní a pre svojich opatrovateľov neznesiteľní a ťažko zvládnuteľní. Nemám žiadnu istotu, aký budem ja, až ochoriem. Keď bolesti príliš zosilnejú, neviem, ako budem reagovať.
Choroba odkryje moju dušu. A súčasne ma prinúti, aby som všetko, čo som si namýšľal, zanechal. Musím sa zbaviť ilúzií, aby som aj v chorobe bol v súlade so sebou samým. Vo svojej bezmocnosti sa môžem len odovzdať Bohu a prosiť ho, aby ma v mojej chorobe sprevádzal. Choroba ľudí zbavuje masiek. Môžem sa len modliť, aby sa za mojou maskou neskrývala žiadna karikatúra.
Anselm Grün: Pomazanie chorých, Sviatosť útechy
a nehy. Vydavateľstvo michala vaška, prešov 2004

 

NATÁLIA ŠEPITKOVÁ
ilustračná SNÍMKA: www.istockphoto.com
Páčilo sa :
0