8. februára 2017
Čítaní: 91
KN 6/2017 | Duchovná obnova
Matka, ktorá s láskou vstupuje do jaskyne ľudskej biedy
Dňa 11. februára 1858 sa Bernadete Soubirousovej pri Massabiellskej jaskyni zjavila Panna Mária prvý raz. Ako Nepoškvrnené počatie sa zjavila 25. marca 1858. O 134 rokov neskôr (1992) pápež Ján Pavol II. vyhlásil 11. február za Svetový deň chorých. Jaskyňa v Lurdoch sa tak stala posvätným miestom a symbolom nádeje pre mnohých trpiacich.

Margaret Silfová raz napísala: „Dom môjho detstva sa nachádzal pri lese. V hĺbkach lesa som mala svoju trávnatú jamu, ktorá sa stala mojou skrýšou. Bola som si istá, že Boh býva v mojej malej lesnej skrýši. Písala som mu odkazy, prosila o to, aby bol pri mne. Až omnoho rokov neskôr som zistila, že moja ‚posvätná skrýša‘ bola kráterom po bombe, kde našli nevybuchnutý granát. Keď uvažujem o zvláštnom vzťahu, ktorý je medzi tým, čo je najtvorivejšie v našom živote, a tým, čo je potenciálne najničivejšie, tak mi pripomína, že žiť život znamená neustále byť v spoločnosti rizika, ktoré ma vyháňa z mojej ‚zóny pohodlia‘. Viem, že môžem padnúť do hlbín práve tak ľahko, ako stúpam do výšin. Uznala som, že radosť a žiaľ sú dve strany tej istej mince a moji anjeli a démoni kráčajú ruka v ruke. Lenže ‚posvätné miesta‘ nášho života sú miesta, odkiaľ čerpáme.“
Posvätné miesta v dávnych kultú­rach boli štíty hôr, rokliny, studne, pramene, lesy, vrcholce stromov, hranice, križovatky, jaskyne a iné. Rudolf Otto v roku 1905 priniesol religionistike rozlíšenie sakrálneho (posvätného) od profánneho. Posvät­né – sakrálne, je iné; totiž to, čo ob­sa­­­­­­hu­je mysterium fascinans (tajomstvo fascinácie) a mysterium tremendum (tajomstvo bázne), úzkosti a strachu. Nejde o strach z ohrozenia, ale na­pä­tie pred nevy­svetliteľným, vždy tajomným. Odtiaľ sa dedukciou rozde­lil svet na sakrálny a profánny. Sakrálny bol Boží a profánny bol zlého ducha. Teilhard de Chardin akcentoval bib­lický základ – Boh stvoril svet dobrý, Boh nestvoril zlo, a preto zdôrazňoval, čo východné cir­­kvi stále učili, že svet je Boží. A patrí Bohu. Všetko, čo je stvorené, má osla­vovať svojho Stvoriteľa a Pána.

 

Jaskyňa ako miesto útechy
Mircea Eliade vo svojich dielach spomína jaskyne vo Francúzsku, v Španielsku a v Taliansku s maľbami starými vyše tridsaťtisíc rokov. Jaskyne v Niaux, Tois-Fréres a Lascaux sú známe najstaršími maľbami na svete. Zaiste, poznáme aj na Slovensku jaskynné útvary. Niektoré sú dlhé labyrinty s prekrásnymi útvarmi, niektoré sú kratšie a niektoré len výklenky v skalách. Najznámejšia jaskyňa Starého zákona je miesto, odkiaľ sa utekajúci kráľ Dávid ozval svojim prenasledovateľom a prejavil im milosrdenstvo, napriek tomu, že ho chceli zlikvidovať. V Novom zákone je najposvätnejšie a najznámejšie miesto Jaskyňa Božieho narodenia v Betleheme, kde sa Božie Slovo stalo telom a prebývalo me­­dzi nami (porov. Jn 1, 14) v osobe Ježiša Krista. V Nazarete sa v odpo­vedi Panny Márie spojilo nebo so zemou; v jej Srdci a pod jej Srd­com našiel akoby v jaskyni života miesto vznešený plod – Ježiš, ktorý sa v bet­lehemskej jaskyni narodil ako človek, ako jeden z nás.
Lurdská jaskyňa je miesto, ktoré možno viacerí poznáme z knihy Lurdy – maják atómového veku. „Massabiellske skaly“ sú v preklade „staré skaly“, kde sa 11. februára 1858 vo výklenku jaskyne zjavila mladučkej Bernardete Soubirousovej nepoškvrnená Panna. Tento výjav – „nepoškvrnená Panna v skalke“ sa preniesol aj do našich kostolov alebo kaplniek. Aj vďaka televízii sa dnes môžeme priamo ocitnúť na mieste zjavenia v Lurdskej jaskyni, napríklad pri modlitbe posvätného ruženca. 
Jeden z najznámejších mariológov René Laurentin vo svojej knihe spomína kňaza Peyramaleho, keď Bernadeta pribehla na faru a opakovala: „Que soy era Immaculada Councepciou.“ (Som Nepoškvrnené počatie.) Zaskočený kňaz Peyramale, prekvapený a rozrušený povedal: „Dievča, ty rozumieš, čo hovoríš?“ „Nie, ale celou cestou si to opakujem, aby som to povedala dobre.“ Kňaza opustil hnev a napísal biskupovi: „To musí mať nejaký zmysel, dievča si toto nemohlo vymyslieť.“ Tie udalosti v roku 1858 v Lurdoch počas zjavení priniesli aj výzvu Nepoškvrneného počatia: „Pokánie, pokánie, pokánie!“

 

Výzva z Lurdskej jaskyne
Boží svet poznačilo mnoho udalostí a hriešnych zvodov. Do začiat­ku 20. storočia mnohí myslitelia a filozofi priniesli víziu moderny. Riadili sa falošnou predstavou moci: „Čo dnes nevieme, zajtra objavíme a všetko bude v našej moci.“ Nadčlovek – Übermensch, nový svet, nová filozofia, kde už nie je potrebný Boh a nebo sa malo ponechať len vrabcom, ako to deklaroval jeden z nich. Tento smer priniesol poriadny krach v prvej a druhej svetovej vojne s krutou daňou ľudských životov. Moderna sa predefi­novala na postmodernu a mala priniesť vyriešenie ľudských problémov. Neviditeľná ruka trhových kríz v globalizovanom svete nanovo pochovala postmoderné vízie. Nová nálepka sa objavuje v postfaktickej dobe, ale ani tú prognostici nevidia na obzore. Nový raj na zemi stále nevidieť.
Do všetkých týchto hókuspókusov je tu maják pre nové tisícročie, ktorý žiari z Lurdskej jaskyne – nepoškvrnená Panna. Nie systémy, nie programy, nie nové dohody, ale jej výzva: „Pokánie, pokánie, pokánie!“ môže priniesť „nového človeka“. Priniesť jednotlivca, človeka, ktorý uverí v profiláciu podľa jej Syna Ježiša. Mohli by sme pove­dať, že človek sa nikdy tak precízne nestaral o svoje telo, nikdy sa tak nenapĺňal zážitkami a nikdy tak nezanedbával svoju dušu ako v súčasnosti. Človek je chorý na hriech, na disharmóniu v sebe samom. Tá disharmónia sa vytvára z nevyváženosti: telo, duch a duša. Mať viac času, peniaze, moc, slávu, urobiť fa­­­­celifting kvôli mladistvému vzhľadu, napchávať sa do prasknutia a mať elegantnú štíhlosť, vonkajšiu vizáž, imidž – to je sen mnohých súčasníkov. Všetko sa centruje v sebauspokojovaní, v egoistických pohnútkach, v nenásytnosti, v nezriadených túžbach po kráse, rýchlom potešení, fascináciou starožitnosťami, otrhanými džínsami... Spoločným menovateľom týchto nezriadeností je hriech, ktorý má dôsledky v depresiách a civilizačných chorobách. Pre tieto a všetky choroby, najmä hriech, je tu výzva, ktorá zaznieva z Lurdskej jaskyne od nepoškvrnenej Panny – pokánie.

 

Náš čas
a zodpovednosť voči životu
Starších manželov idúcich autom zastavili policajti: „Prekročili ste rýchlosť. Ste predsa dôchodcovia, máte dosť času, kam sa ponáhľate?“ začal policajt. Manžel, ktorý sedel vedľa manželky šoférky, sa nahol k okienku a povedal: „Išli sme rýchlo, aby sme sa dostali na miesto skôr, ako zabudneme, kam ideme.“ Žije­me v dobe, keď nikto nemá dosť času a všetko musíme zvládnuť v neskutočnej rýchlosti. Možno aj preto zabúdame na sakrálne, po­svätné miesta a výzvy. Nechali sme sa strhnúť besným tempom, ktoré človek nechce pribrzdiť. Len aby všetko stihol... A čo to vlastne chceme stihnúť, sa už nikto nespýta.
Pri všetkom krásnom a dobrom v našom svete nezabudnime na cieľ nášho putovania: Božiu lásku. Výzva na pokánie z „majáka“ Massabiell­skej jaskyne od nepoškvrnenej Panny len oživuje a akcentuje Ježišovo hlásanie: „Robte pokánie, lebo sa priblí­žilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17b). Ľudia sa neprestali chváliť svojimi úspech­mi. Na stretnutí jedného spoločenstva nastala situácia ako na maj­strov­­stvách sveta v zdolávaní Boha svojimi požiadavkami. Jednu ženu kňaz vyzval, aby sa vyjadrila: „Viete, mám inú skúse­nosť. Všetci ma poznáte ako bezdetnú vdovu, ale mali sme chlapče­ka. Keď mal tri roky, ochorel. Veľmi som sa modlila, ani si neviete predstaviť ako veľmi. Umrel. Zanevrela som na Boha. Nehádala som sa s ním, ale vysmievala som ho. Zopa­kovalo sa to opäť. Po nejakých rokoch ochorel manžel. Umrel. Zú­fal­stvo a zlosť boli voči Bohu veľké. Avšak raz na cintoríne mi napadlo: ‚Obidvaja sú určite v nebi, lebo... a ja ich neuvidím. Iba ak...‘ Áno, musím povedať, že horšie ako smrť je zúfalá nevera. Už nevyčítam Bohu, že nevypočul moje modlitby, ale ďakujem mu, že mi dal milosť pokánia.“
Margaret Silfová pripomína príhodu, keď jej dcéra bola malá. Urobila niečo nesprávne a nevedela, ako sa dostať z dilemy viny. Vkĺzla teda do obchodu a vyšla s darčekom. Dala jej malú pohľadnicu s obrázkom mačiatka. Papuľku malo namočenú v rozliatom mlieku. Nadpis znel: „Prosím, buď tr­pez­­­­­­livý. Boh so mnou ešte nie je ho­­tový!“ Každý z nás je v procese.
Nepoškvrnená Panna sa neprišla predviesť vo svojej jedinečnej kráse ako „superatrakcia“, v niečom, čo ľudí ohúri, fascinuje, udiví; ale pri­šla ako starostlivá Matka k deťom, ktoré má veľmi rada. Vstupuje do každej ľudskej biedy. Ona chce, aby bolo sakrálne, posvätné miesto aj v tebe, v jaskyni tvojho srdca; Ježišo­vou milosťou tvárnené na večnú lásku u Otca v nebi.

JOZEF JURKO
Páčilo sa :
1