6. februára 2018
Čítaní: 63
KN 6/2018 | Duchovná obnova
Panna Mária sprostredkúva balzam Božieho zľutovania a požehnania

 Možno ste nedávno u lekára zažili stres pre zavádza nie elektronického zdravotníctva. Kým sa vychy tajú všetky jeho slabé miesta a osvedčí sa pre unavený personál i pre nahromadených pacientov v čakárňach, môže to ešte potrvať. Aj napriek najmodernejším vymoženostiam vedy, i tej lekárskej, sa nám stále nedarí oslobodiť od temnej mory, že zdravie môžeme každú chvíľu stratiť.

 
Choroba v Biblii
Čo vlastne choroba je a odkiaľ prichádza – o tom ľudia v staroveku jasno nemali. Nepoznali svet agresívnych vírusov, ani rozbor krvi či genetických informácií. Starogrécky mýtus o Pandorinej skrinke, z ktorej po otvorení vyšlo všetko zlo, strasti a choroby sveta, mal byť aspoň nejakým vysvetlením tajomných ciest utrpenia. Už vtedy ľudia tušili, že pri chorobách ide aj o niečo voľným okom nepostihnuteľné. Nečudo, že sa mnohí uchyľovali k šarlatánskym postupom alebo čarodejníctvu. Veď vedomie neviditeľného nepriateľa často priam núti chytať sa akéhokoľvek obranného prostriedku. Starovekí Izraeliti boli na tom oveľa lepšie. Podľa Svätého písma zachovávali množstvo hygienických predpisov, no vedeli, že ani tie nezaberajú za každých okolností. V chorobe im Pán nezakazoval liečenie, iba mágiu. Mali sa utiekať predovšetkým k nemu: „Ak budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a budeš robiť to, čo je v jeho očiach správne, a poslúchneš všetky jeho rozkazy a zachováš všetky jeho ustanovenia, potom ťa nezastihnem takými biedami, akými som postihol Egypťanov, lebo ja, Pán, som tvoj lekár“ (Ex 15, 26).
 
Choroba a hriech
Už oddávna Izraeliti celkom spontánne spoznávali súvis medzi chorobou a hriechom. Doba ani život neboli natoľko hektické, a tak to mali oveľa jednoduchšie ako my. Biblické zjavenie ich intuícii neprotirečilo. Veď Boh stvoril človeka pre šťastie. A choroba Božej blahovôli protirečila na plnej čiare. Musela teda prísť odinakiaľ. Predsa však mali svoje pochybnosti aj oni. Ak za všetkým v prírode videli Božiu činnosť, niektorí uvažovali i ďalej. Pýtali sa, či choroba nie je úderom Božej spravodlivosti,
alebo Božím dopustením, či pôsobením zlého ducha. Tí úprimnejší chorobu postupne chápali ako milostivé napomenutie od Pána. „Synu, pri chorobe sa nezanedbávaj, ale modli sa k Pánovi a uzdraví ťa. Odvráť sa od hriechu a nech sú tvoje ruky priame; a očisti si srdce od každej neprávosti!“ (Sir 38, 9 – 10). Preto sa chorí v dejinách Izraela postupne obracali na kňazov, ako zástupcov Boha, a vyznávajúc svoje hriechy prosili o milosť uzdravenia. Niekedy zažili aj zázrak vyliečenia ako znamenie hlbšieho uzdravenia. Dochádzalo im, že Boh chorobu dopúšťa asi preto, aby sa v nich vedomie hriechu a odpor k nemu čo najviac vyostrili.
 
Keď sa zlé veci dejú dobrým ľuďom
Ako sa to nám ľuďom stáva, i dávni Židia sa neraz prestali hlbšie zamýšľať a chorobu vnímali príliš adresne a izolovane. Zaoberali sa skôr jej vonkajšími, viditeľnými prejavmi. Aj keď tušili jej súvislosť so zlým duchom, alebo aj s prostredím či predkami, väčšinou si kládli otázku, čo značí choroba pre toho, kto je ňou postihnutý. Problém utrpenia vo svete, ktorému vládne všemohúci a spravodlivý Boh, nielen je, ale aj bol najtemnejším problémom života vôbec. Mimovoľne nám prichádza na um jedno
z najúžasnejších diel, aké kedy boli napísané – Kniha Jób. Básnickou rečou rozoberá drámu ľudského utrpenia so všetkými jej dimenziami. Lebo ťažká choroba prináša ďalšie trápenia: nemožnosť aktívneho života spolu s materiálnou ujmou, psychickú záťaž, sociálnu osamotenosť a nepochopenie často aj zo strany najbližších. I keď sa v Knihe Jób rozoberá problém utrpenia z každej strany, predsa nevysvetľuje všetko, ani nedáva na utrpenie defnitívnu odpoveď. Ba zdá sa, že odpoveďou Knihy Jób je sám Boh. A naozaj, Jób namiesto zodpovedaných otázok dostáva toho, kto pozná všetky odpovede: Boha.
 
Predzvesť nádeje
Napriek tomu, že choroba v povedomí Izraela nadobúdala určitý zmysel, ostávala zlom. Proroci však s príchodom mesiášskych čias predvídali jej odstránenie: „Vtedy sa roztvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria. Vtedy sťa jeleň bude skákať chromý a jazyk nemého zaplesá. ... zmizne starosť a vzdychanie“ (Iz 35, 5 – 6. 10). Predpovedali, že príde Spravodlivý, ktorý keď prišiel skutočne, „niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil“ (Iz 53, 4). Naozaj, Ježiš vzal na seba celkom hmatateľnú účasť na situácii trpiaceho ľudstva, aby defnitívne zvíťazil nad jeho bolesťami. Veď neniesol len naše choroby, spolu s nimi vzal na seba i naše hriechy.
 
Lekár Ježiš
Na svojich cestách Ježiš stretával množstvo chorých. No nevysvetľoval chorobu v zúženej perspektíve odplaty: „Jeho učeníci sa ho spýtali: ,Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?‘ Ježiš odpovedal: ,Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky‘“ (Jn 9, 2 – 3). Jednoducho a múdro
prelomil mechanické chápanie, že príčinou choroby je hriech v zmysle, že kto zhrešil, ten ochorie. Predsa však ani zďaleka pôvod choroby nespochybnil. Jasne videl v chorobe zlo, ktoré je následkom hriechu a činnosti zlého ducha: „A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohto puta hoci aj v sobotu?“ (Lk 13, 16). Chorobu s hriechom dáva do súvisu, aj keď hovorí: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9, 12 – 13). Ježiš má pravdu. Veď kto z nás nie je hriešnikom? Okrem Panny Márie, samozrejme. A kto z nás nepotrebuje jeho uzdravujúcu silu? Ježiš sa nezdržoval rozlišovaním príčin ochorenia, ani fyzických chorôb od duševných. Uzdravoval ich zaradom. Robil to pre naše povzbudenie, aby sme verili, že tak ako on víťazí nad chorobami všetkých druhov, tak raz príde ku konečnému, skutočne uzdravenému svetu. Ak uveríme jeho znameniam, ale i jemu samotnému.
 
Ničiteľ v opozícii
Úzkosť zoči-voči chorobe poznáme i dnes. Zdá sa, že každým vedomým a dobrovoľne vykonaným zlom dávame zelenú aj chorobám tela či duše. To znamená, že zlému duchu dovoľujeme konanie vlastne my?! Poviete si, že je to nezmysel. Veď denne zomierajú na ťažké choroby aj tí najnevinnejší. Zvážme však, že napríklad aj na otrávenie vzduchu, vody či zeme stačia stopové prvky. A cez ne sa môže narušiť aj nádherný súlad genetických informácií u kohokoľvek. Akoby sme hádzali paradajky do práve hrajúceho symfonického orchestra. A to ešte nehovoríme o emocionálnych či duševných ranách. Veď tie neoslabujú iba veľmi dôležitú imunitu, ktorou nás obdaroval náš geniálny Stvoriteľ, ale ovplyvňujú širokúp paletu rovnováhy celého organizmu. Nie, ani moje najtajnejšie hriechy nie sú iba moje. Stávajú sa dedičstvom celej siete ľudí nielen kdesi v nedohľadne, ale i dnes. Je to podobné, ako keď niekto vyleje benzín do horského potoka. Matka príroda niečo z toho zvládne. Ale nie všetko. Aj ľudstvo niektoré zlo zvláda, ale nie každé. Preto sa množia i choroby, a sú stále komplikovanejšie, pričom môžeme ovládať neviem aké pokrokové technológie. 
 
Ozdravná moc sviatostí
Choroba ostáva symbolom stavu, v ktorom sa nachádza hriešny človek: duchovne môže byť slepý, hluchý, chromý. Telesné uzdravenie je zasa symbolom toho ďaleko komplexnejšieho, hlbšieho, i keď nie vždy viditeľného, zdravia srdca, duše, ducha. Vedomia i podvedomia. Ježiš prišiel ako lekár hriešnikov a jeho uzdravenia boli predzvesťou sviatostí, ktoré nás liečia aj z nedostatku imunity voči hriechu, dokonca i z jeho následkov. Keď každým dobrovoľným previnením dovoľujeme chorobám všetkých druhov, aj tým duševným a duchovným, aby sa do nás hlbšie zahryzli, platí to len dovtedy, kým sa neodovzdáme do ozdravnej milosti sviatostí. A pokiaľ následky svojho previnenia neponesieme v utrpení s výkupnou trpezlivosťou.
 
Bolesť ako cesta
Paradoxne, naše pozemské uzdravenie často spočíva práve v prijatí choroby, lebo tak, ako sa hriech stal každodennou súčasťou ľudstva, je celkom normálne, že ňou je i choroba. Boh vo svojej podstate bezhraničného Dobra nemôže chcieť ani jedno, ani druhé. Dopúšťa chorobu iba vo vízii, aby sme vďaka nej dosiahli väčšie dobro ako telesné zdravie. Napríklad hlbokú ľudskosť, opravdivý súcit, pokoru srdca i tela, milujúcu odovzdanosť, ktoré sú ohromnými darmi. Rovnako bolesť – keď o to stojíme a keď sa nám ju čo i len horko-ťažko podarí prijať – nás najviac a najhlbšie otvára Bohu. Okrem toho prijímaným utrpením uvoľňujeme v sebe široký priestor pre samého Boha. O duchovnom dobre pre tých, ktorí sa o chorého starajú, ani nehovoriac. Istotu, ktorý z dôvodov je ten náš, nemôžeme mať nikdy. Tak to chce Boh. A je to pre nás určite lepšie. On už teraz vie, že raz si na žiadne trápenie ani len nespomenieme. Ak, tak iba s vďačnosťou. Isteže, naše vedome prijaté utrpenie nemôže nič pridať k sile 
ežišovho zadosťučinenia za naše hriechy. Môže však umenšovať očistné utrpenie, ktorým ako ľudstvo musíme prejsť tu alebo po smrti. Aby sme ako Ježiš, obťažený našimi
hriechmi, i my, jeho učeníci, niesli bolesti ľudstva. Prijatie akéhokoľvek utrpenia je naším konkrétnym príspevkom k tomu, aby svet (alebo niekto zabudnutý) cez našu solidárnu ľudskosť prijal svoje vykúpenie. Áno, všetci môžeme, hoci aj po kvapkách, celkom neviditeľných, oslabovať vplyv hriechu, pokiaľ prijmeme bolesť a utrpenie s láskou. Vtedy doslova sypeme zlému na hlavu žeravé uhlie. Tak interpretuje Ježišove slová sv. Pavol a pridáva: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (porov. Rim 12, 20 – 21; Mt 5, 39; Prís 25, 21 – 22).
 
V Máriinej ambulancii
Vráťme sa do oázy zdravia, do Lúrd. Mnohí z nás tam načerpali pokoj, posilnili sa vo viere, v nádeji a láske. Lebo tá, ktorá je bez hriechu, je oázou milostí a Božích darov, sprostredkúva balzam Božieho zľutovania a požehnania všetkým, čo sa na Pána obracajú so zlomeným srdcom. Panna Mária nás učí, že je to práve trpezlivosť v bolesti a činorodá láska, ktoré posilňujú imunitu voči hriechu a chorobám. A nielen imunitu osobnú, ale i ľudí v našej fyzickej či virtuálnej blízkosti. Chorí sa v Lurdoch učia prijať seba, svoju ľudskú obmedzenosť a chorobu pod pohľadom našej Matky i ozajstnej Sestry zároveň. Aby sme ľahšie uverili v obrovský dar neviditeľných milostí –, ktoré sa na nás vylievajú nielen na tomto posvätnom mieste, ale aj doma v kuchyni – Boh dáva Nepoškvrnenej, nad ktorou nikdy hriech nevládol, moc sprostredkovať aj telesné
uzdravenia. Robí to preto, aby sme ani raz nepochybovali o tých oveľa dôležitejších a ďalekosiahlejších vnútorných uzdraveniach, na ktorých máme účasť. Prosme Pannu Máriu, Uzdravenie nemocných, aby sa tak stalo. Aby sme jedného dňa mohli Bohu odovzdať ten náš ošumelý, chorobami zodratý organizmus; telo, ktoré už treba vymeniť za „novšiu generáciu“, oveľa lepšiu. Aby sme tak dosiahli zdravie všetci. To večné. 
DAGMAR KRÁĽOVÁ FMA
Snímka: –JV–
Páčilo sa :
0