15. februára 2017
Čítaní: 87
KN 7/2017 | Kultúra
Je len hudba a potom je šum
Cez jeho tvorbu môžeme už od šesťdesiatych rokov 20. storočia spoznávať stále nové, úžasné priestory hudby. Voviedol do nich niekoľko generácií poslucháčov. Dvadsiateho deviateho januára oslávil sedemdesiat rokov. I keď sa momentálne borí so zdravotnými problémami, MARIÁN VARGA ochotne odpovedal na otázky Katolíckych novín.

Slávite sedemdesiatku. Vnímate takéto výročia ako prechodový rituál? Znamená to pre vás niečo?
Nazvali ste to pekne – rituál, ako časť slova spirituálny, teda zameraný na duchovno. Áno, človek sa obyčajne v mojom veku, a v mojom prípade aj v zlom zdravotnom rozpoložení, postupne zbavuje telesnosti a zameriava sa na transcendentné otázky. U mňa je však tento proces dlhodobý a postupný. Náhle uvedomenie si nejakého životného zlomu preto v tomto čase nenastáva. Navyše, ja som nikdy neinklinoval k hmotnému pôžitkárstvu. Moje lukulské hody sa odohrávali vo výbojoch hudby a literatúry a toho sa nemienim len tak ľahko vzdať ani po prekročení sedemdesiatky.

 

Navštevujete Cirkev bratskú, hrávate na ekumenických pobožnostiach na festivale Pohoda, priatelili ste sa s Antonom Srholcom. Čím je pre vás príťažlivé kresťanské prostredie?
Sú to predovšetkým priateľstvá s ľuďmi, ktoré ma k tomuto prostrediu viažu. Či už to bol spomínaný Tonko Srholec, ktorý sa však viac priatelil s mojou mamou. Tá ako jedna z mála ľudí vedela o jeho plánoch odísť do Talianska. K mojim najdôležitejším ľuďom však patril Janko Langoš, ktorý bol súčasťou slovenského katolíckeho disentu. Hlboko veriaci človek, ktorý ako jeden z mála vo svojom živote dôsledne uplatňoval kresťanské zásady a morálku a podľa nich aj pristupoval k ľuďom. Ako osvietený človek nikdy nikomu nevnucoval svoje názory, viem však, že keby som ja ako človek v zásadných veciach zlyhal, nepriatelil by sa so mnou. Po jeho smrti akoby zázrakom vzniklo ďalšie silné puto s človekom z tohto prostredia – s duchovným Cirkvi bratskej Danielom Pastirčákom. Ten mi je rovnakou oporou, akou bol kedysi Jano. V jeho láskavej empatii, porozumení a tiež aj v intelektuálnom a kultúrnom súzvuku sa mi toto prostredie otvára ako príťažlivý priestor.

 

Akú rolu hrá vo vašom živote viera v dačo transcendentné?
Prešli tisícročia, veda prišla s neuveriteľnými objavmi, stále však platí Sokratov výrok: „Viem, že nič neviem.“ Iba arogantný hlupák môže byť natoľko sebavedomý a namyslený, aby si myslel, že obsiahol všetku múd­rosť o svete. S pokorou k Bohu, k tomu, čo nás presahuje, napokon pristupoval aj veľký Albert Einstein. Ruský fyzik Arkadij Migdal tvrdil, že mal nad krbom nápis, asi starozákonný výrok: „Keď človek rozmýšľa, Boh sa smeje.“ Pre mňa je rovnako fascinujúca predstava, že celý vesmír vznikol explóziou singularity a zas do nej skolabuje, ako tá, že všetko okolo stvoril Boh. Takže u mňa je to obrovská fascinácia transcendentnom. Keď som ako dieťa pochopil, že viem manipulovať tónmi, vyľakal som sa. Ako malý som sľúbil Bohu, že to nezneužijem. Stále sa o to snažím.

 

Má podľa vás termín „kresťan­ská hudba“, „kresťanský rock“, „kresťanský pop“ nejaký zmysel?
Podľa mňa je všetka dobrá hudba oslavou Boha. Najväčšiu poctu Bohu v tomto zmysle zložili Bach, Händel, Mozart, Gorecki, Pärt a mnohí, mnohí ďalší. Mozart dokonca povedal, že keď v jednom okamihu počuje celú svoju symfóniu, vidí v tom dôkaz Božej existencie.

 

Baví vás ešte počúvať hudbu, ktorej sa zvykne hovoriť „bigbít“?
Áno, baví ma, pretože aj v tomto žánri je kvantum takej hudby, ktorá má silné obsahy a spĺňa rovnaké estetické kritériá ako „nebigbít“.

 

Ako ste vlastne prišli k vášmu ikonickému prepájaniu „vážnej hudby“ a „bigbítu“? Rozdeľujete vôbec hudobné žánre na „vysoké“ a „nízke“?
Je len HUDBA a potom je šum, ktorý sa nesie ako tapeta, ako zvuková kulisa ku každodennosti. Ak upriamite pozornosť na HUDBU, môže sa stať, že nastane aj takéto prepojenie, transfer jedného žánru cez druhý bez toho, aby ste tomu ublížili. V dejinách hudby sa to vlastne dialo permanentne – Bachove veľkolepé Goldbergovské variácie, Brahmsove variácie na Paganiniho tému...

 

Počúvate súčasnú slovenskú hudobnú produkciu? Zaujalo vás niečo?
Tú najsúčasnejšiu tvorbu nepo­znám, ale stále ma oslovujú Ilja Zeljenka, Tadeáš Salva a najmä Vlado Godár.

 

Nedávno sa v Pálffyho paláci konal koncert vašich kompozícií, ktoré hrali iní hudobníci. Aké pre vás bolo vašu hudbu nehrať, len počúvať?
Zvláštne to bolo. Ďakujem Albrech­tine, že mi tento koncert zorganizovali. Každý autor nemá možnosť vypočuť si svoju tvorbu. Dostal som aj nahrávku a pomaly si na tie skladby zvykám.

 

Ste známy ako vášnivý čitateľ. Čo teraz čítate?
Nerád už experimentujem, siaham po osvedčených autoroch. Práve sa teším z Kunderovej Knihy smíchu a zapomění, ktorú som kedysi dávno čítal ako samizdat. Teraz som ju dostal k narodeninám.

 

Miroslav Pastorek
snímka: Peter Žákovič
Páčilo sa :
0