15. februára 2017
Čítaní: 51
KN 7/2017 | Vatikán
Nádej sa dosahuje v spoločenstve
Svätý Otec František sa pri posledných generálnych audienciách venoval téme kresťanskej nádeje. Inak tomu nebolo ani 8. februára, keď poukázal na komunitný a cirkevný rozmer nádeje. Pripomenul vzájomnú zodpovednosť v spoločenstve za tých, ktorí sú najviac ohrození stratou nádeje.

„V predošlú stredu sme videli, že svätý Pavol v Prvom liste Solúnčanom vyzýva zotrvať zakorenenými v nádeji v zmŕtvychvstanie (porov. 5, 4 – 11) – s tým krásnym vyjadrením: ,budeme navždy s Pánom‘ (1 Sol 4, 17). V rovnakom kontexte apoštol ukazuje, že kresťanská nádej nemá len osobný, individuálny charakter, ale má ducha spoločenstva, cirkevného ducha. My všetci dúfame. My všetci máme nádej, a to aj ako spoločenstvo. Preto Pavol rýchlo rozširuje pohľad na všetky zložky tvoriace kresťanské spoločenstvo, žiadajúc ich, aby sa navzájom za seba modlili a vzájomne sa podporovali.
A nie je to náhoda, že začína práve odvolávajúc sa na tých, ktorým bola zverená zodpovednosť a pastoračné vedenie. Sú tými prvými povolanými živiť nádej, a to nie preto, že by boli lepšími než ostatní, ale v moci Božej služby, ktorá podstatne prekračuje ich sily. Z tohto dôvodu tým väčšmi potrebujú úctu, pochopenie a láskavú podporu všet­­kých.“

 

Posila a útecha
„Pozornosť sa ďalej zameriava na bratov najviac ohrozených stratou nádeje, upadnutím do zúfalstva. Poukazuje sa tu na tých, čo sú malomy­seľní; na toho, kto je slabý, kto sa cíti zdrvený ťažobou života a vlastných vín a nedokáže viac povstať.
V týchto prípadoch sa musia blízkosť a vrúcnosť celej Cirkvi stať ešte intenzívnejšími a láskyplnejšími a musia nadobudnúť tú znamenitú podobu spolucítenia, ktoré nie je ľutovaním. Spolucítenie znamená znášať bolesť spolu s druhým, trpieť s druhým, priblížiť sa tomu, kto trpí. Slovom, pohladením, ktoré nech je však zo srdca. To je súcit. Títo ľudia potrebujú posilu a útechu. Toto je veľmi dôležité – kresťanská nádej sa nezaobíde bez pravej a konkrétnej lásky k blížnemu.
Samotný apoštol národov v Liste Rimanom so srdcom na dlani potvr­dzuje: ,My silnejší sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe‘ (Rim 15, 1).“

 

Nádej potrebuje telo
„Toto svedectvo potom nezostáva uzavreté vnútri hraníc kresťanského spoločenstva, zaznieva v celej svojej sile aj mimo neho v spoločen­skom a občianskom kontexte ako výzva nevytvárať múry, ale mosty; neodplácať zlo zlom; víťaziť nad zlom prostredníctvom dobra, nad urážkou odpustením. Kresťan nemôže nikdy povedať: za toto mi zaplatíš. Nikdy! Toto nie je kresťan­ské gesto. Nad urážkou sa víťazí prostredníctvom odpustenia. Žiť v pokoji so všetkými. Toto je Cirkev.
Chápeme teda, že sa neučíme dúfať sami. Nikto sa neučí dúfať osamelo. Nie je to možné. Aby sa nádej živila, nevyhnutne potrebuje nejaké ,telo‘, v ktorom sa rozličné údy vzájomne podporujú a oživujú. Ak dúfame, tak je to preto, lebo mnohí naši bratia a sestry nás naučili dúfať a udržali našu nádej pri živote. A medzi nimi sa vyznačujú maličkí, chudobní, jednoduchí, marginalizovaní. Áno, lebo nepozná nádej ten, čo sa uzatvára vo vlastnom blahu, dúfa jedine vo vlastné blaho. Toto nie je nádej, to je relatívna istota.
Dúfajú, naopak, tí, čo každý deň za­­­žívajú skúšku, tiesnivosť a vlastné obmedzenie. Práve títo naši bratia nám vydávajú to najkrajšie, najsilnejšie svedectvo, lebo zotrvávajú pevní v odovzdanosti Pánovi, vediac, že poza smútok, útlak a ne­od­vratnosť smrti, posledné slovo bude patriť jemu, a bude to slovo mi­­losrdenstva, života a pokoja. Ten, kto má nádej, dúfa, že bude jedného dňa počuť toto slovo: ,Poď, poď ku mne, brat; poď ku mne, ses­tra, na celú večnosť.‘“

 

Duch Svätý nám dáva
porozumieť, že sa nesmieme báť
„Drahí bratia, ak je prirodzeným príbytkom nádeje solidárne ,telo‘, v prípade kresťanskej nádeje je týmto telom Cirkev, zatiaľ čo životodarným dychom, dušou tejto nádeje je Duch Svätý. Bez Ducha Svätého nedokážeme mať nádej. Preto nás teda apoštol Pavol nakoniec pozýva neustále ho vzývať.
Ak nie je ľahké veriť, ešte ťažšie je dúfať. To je oveľa ťažšie. Avšak, ak Duch Svätý prebýva v našich srdciach, to on nám dáva porozumieť, že sa nesmieme báť, že Pán je nablízku a stará sa o nás; a je to on, kto naše spoločenstvá stvárňuje v trvalých Turícach ako živé znamenia nádeje pre ľudskú rodinu.“
 

–VRSK–
Snímka: Profimedia.sk
Páčilo sa :
0