15. februára 2017
Čítaní: 178
KN 7/2017 | Duchovná obnova
Snúbeneckú lásku najlepšie preverí čas
Mnohí mladí sa v súčasnosti rozhodujú pred vstupom do manželstva vykonať zásnubný obrad. Ide viac-menej o rodinnú slávnosť, nie o vyslúženie sviatosti. Pre snúbencov je to vzácny čas učiť sa „neprivlastniť“ si toho druhého, ale rozhodnúť sa milovať tak, ako miluje Boh

Jeden zo symptómov choroby dnešnej spoločnosti, ktorý naliehavo volá po lieku a liečbe, je všeobecný rozklad morálnych zásad, ktorých absencia v každodenných životných situáciách spôsobuje mnoho problémov v osobnom živote jednotlivca; spôsobuje však aj narušenie medziľudských vzťahov. Ľudia stále považujú lásku za cestu a spôsob, ako dospieť k šťastnému životu. Názory na prejavy a prežívanie lásky vyjadrujú široké spektrum postojov, ktoré iba v malej miere korešpondujú s morálnymi princípmi. Tieto akceptujú kresťanský postoj k aktuálnej potrebe prežívať lásku nie individualisticky, ale s ochotou hľadať dobro druhého. Láska ako vzťah, naplnená takýmto spôsobom nachádzania blížneho nie je hedonisticky prijímajúca, ale ľudsky obetujúca. Každý človek túži po láske: milovať a byť milovaný je zásadný antropologický princíp, ktorý sa uplatňuje v osobnom rozmere každého rozumného stvorenia.
Ľudia túžia po láske, hľadajú ju; je málo tých, ktorí pozna­jú pravú tvár lásky. Ruský románopisec Lev Nikolajevič Tolstoj povedal: „Ľudia nežijú tým, že sa starajú o seba, ale tým, že je v nich láska.“ Už príprava na manželstvo sa stáva príležitosťou zamyslieť sa nad touto naliehavou témou lásky, aby snúbenci si boli vedomí, že ich vzájomný vzťah má byť naplnený úctou a vernosťou. Každý človek je individuálne bytie a ako taký má svoje predstavy aj o láske. Na strane druhej človek je aj súčasťou spoločenstva, preto musia existovať isté normy vzťahujúce sa na formovanie osobných postojov na naplnenie princípov spoločného dobra.

 

Kritériá čistej lásky
Láska znamená a vyžaduje hľadať to najlepšie pre druhého bez toho, aby človek myslel na dôsledky, ktoré to bude mať pre neho samotného. Z tohto dôvodu môžeme hovoriť o kritériách, ktoré má mať láska. Spomedzi nich môžeme vyzdvihnúť najmä nezištnosť, vytrvalosť a obetavosť. Ak absentuje nezištnosť lásky, s ktorou sa spája aj obetavosť, nemôže sa hovoriť o pravej láske. Obetavosť snúbeneckej lásky je vyjadrením vzájomnej úcty a vernosti dvoch mladých ľudí smerujúcich k naplneniu zámeru spoločného života. Čistá láska nehľadá seba, ale jednoducho chce dobro.  Povzbudenie na naplnenie vzťahu takto chápanou láskou nachádzame v slovách apoštola Pavla, ktorý v Prvom liste Korinťanom napísal: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávostí, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13, 4 – 7). Život prináša radostné okamihy; človek je konfrontovaný aj s ťažkosťami, v ktorých nemá rezignovať, ale má hľadať spôsoby, aby v životných ťažkostiach nachádzal zmysel obetovanej lásky. Prítomnosť alebo absenciu vlastností lásky, ktorá sa stáva podmienkou šťastnej spoločnej cesty snúbencov, môže preveriť čas. Každý človek má byť nositeľom posolstva pravdy: má ju hľadať a prijímať nie v snahe prispôsobovať ju vlastným osobným záujmom, ale konkretizovať ju v spôsobe života. Jedným z aspektov lásky je isté potešenie, ktoré spôsobuje vzbudenie túžby. Hovoríme o istej príťažlivosti, ktorú v človeku môže spôsobovať vec, alebo aj osoba. V jednom aj v druhom prípade prerastá túžba do vlastníctva: človek chce byť vlastníkom toho, čo je pre neho príťažlivým objektom. Ak objektom spôsobujúcim príťažlivosť sa stáva iná osoba, subjekt túžby vynakladá námahu po jej obsiahnutí: túto osobu chce mať pri sebe. Je dôležité si všimnúť, že tento prvok lásky s následným prijatím je priamo v nás a súvisí priamo s našou ľudskou existenciou, ktorá má základ v samotnom stvoriteľskom diele Boha. Boh nestvoril muža a ženu, aby jeden ovlá­dal druhého, ale aby si boli vzájomnou pomocou. Na tomto mieste pripomeňme slová Knihy Genezis o stvorení ženy: „Potom Pán, Boh, povedal: ‚Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.‘“ Cirkevní otcovia vysvetľujú, že stvorenie ženy z muža (porov. Gn 2, 19 – 22) naznačuje jednotu ľudského pokolenia, aby bol zjavný vzájomný vzťah medzi mužom a ženou, ktorí existujú v úzkom prirodzenom zväzku.

 

Hľadieť jedným smerom
Láska nehľadá vlastné zámery. Je optikou spoločnej snahy snúbencov nasmerovať svoje aktivity a životné plány podľa spoločného cieľa. Ten môžu dosiahnuť iba za predpokladu, že je medzi nimi úcta prameniaca z vedomia dôstojnosti človeka, ktorý je stvorený na Boží obraz. Z tohto princípu vyžaruje sila vernosti, ktorá nie je falošnou toleranciou nesprávneho konania partnera v snahe udržať si druhého pre seba, ale je vnútornou silou v nachádzaní pravej lásky premieňať sa na človeka, pre ktorého jedinou normou konania je Boží zákon. Podstatné jadro lásky vo všeobecnosti je dobroprajnosť, teda želanie a konanie dobra voči inému. Louis Evely, belgický teológ a duchovný správca hnutia mladých Laického bratstva Charlesa de Foucaulda, o láske hovorí: „Láska nie je, keď sa dvaja pozerajú jeden na druhého, ale keď sa obidvaja pozerajú jedným smerom.“ Milovať neznamená byť dojatý iným. Pravá láska prináša radosť preto, že rozvíja osobný vzťah s Bohom a následne aj navzájom medzi ľuďmi.

 

Patrón snúbencov a zaľúbených 
So zaľúbenými aj snúbencami sa spája 14. február. Katolícka cirkev podľa Rímskeho martyrológia v tento deň do roku 2004 slávila spomienku svätého Valentína, s ktorou dnešné zvyk­losti v prejavoch mladých voči sebe navzájom majú len veľmi málo spoločného. Svätý Valentín sa narodil okolo roku 175 v Terni v Taliansku. Stal sa známym vďaka svojmu svätému životu, láske a zhovievavosti, horlivému účinkovaniu a zázrakom, ktoré konal. Počas prenasledovania kresťanov za cisára Claudia II. bol umučený sťatím preto, že neakceptoval cisárov príkaz, podľa ktorého jeho vojaci nemohli uzatvárať manželstvá. Claudius mal záľubu vo vojenských výpravách a zastával názor, že ženatý vojak starostlivosťou o rodinu oslabuje svoju bojaschopnosť a obetavosť. Preto zakázal svojim vojakom uzatvárať manželstvá. Kňaz Valentín tento zákaz ignoroval a naďalej tajne sobášil zaľúbené páry. Tu možno hľadať pôvod sviatku zamilovaných, ktorý všetci zaľúbenci oslavujú na deň Valentínovej smrti – 14. februára (r. 269).
Je potrebné si hlbšie všimnúť odkaz a svedectvo svätého Valentína pre súčasnú dobu. Jeho konanie napriek cisárovmu zákazu vychádza z vedomia, že láska a vzájomná náklonnosť dvoch do seba „zahľadených“ ľudí, muža a ženy, sa má rozvíjať v zhode so zámerom Stvoriteľa. Cirkev v každej dobe aj napriek mnohým ťažkostiam usmerňuje vzájomný vzťah milujúcich ľudí, aby navzájom rešpektovali ľudskú dôstojnosť a z nej vyplývajúci vzťah úcty a dôvery, z ktorého pramení vernosť. Láska je konkrétny životný postoj, ktorým sa milujúci človek v obete vlastného života odovzdáva milovanému, podľa vzoru Ježiša Krista, ktorý nás miloval až do krajnosti. Autor duchovnej literatúry Michel Quoist v knihe Úspešný život napísal: „Láska nie je nejaký inštinktívny krok, ale je to vedomé rozhodnutie tvojej vôle ísť v ústrety iným a dať sa im.“ Takto kresťansky chápaná láska v dnešnom svete, nastavenom na nazeranie z perspektívy „ja“ a „pre mňa“, je považovaná za prekonanú a spoločnosť ju odmieta. A predsa, iba láska podľa Kristovho príkladu môže priniesť pokoj do ľudského srdca a stať sa pevným základom vzťahu, v ktorom vo všetkých životných okolnostiach a situáciách je zachovaná vzájomná úcta a vernosť. Láska úcty a vernosti v plynúcom čase ľudskej vymedzenej existencie na tomto svete nesie v sebe posolstvo pravdy: Láska, čo nič nestojí, za nič nestojí; preto aj ty musíš za svoju lásku platiť... A koľko budeš platiť, natoľko si ju budeš vedieť aj ceniť a vážiť.
Pápež František v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia (Radosť lásky) k naplneniu vzťahu snúbencov poznamenáva: „Jedno slovo treba povedať tým, ktorí už v láske nechali dozrieť nové víno snúbenectva. Keď víno dozrieva skúsenosťou napredovania, v celej svojej plnosti sa ukazuje a rozkvitá vernosť malých okamihov života. Je to vernosť očakávania a trpezlivosti“ (AL, 231).

ANTON ADAM
Páčilo sa :
1