24. februára 2015
Čítaní: 41 202
KN 9/2015 | Kultúra
Päťdesiat odtieňov sivej (temnoty)
Mal som v nedeľu voľné popoludnie, tak som sa vybral do kina. Názov filmu 50 odtieňov sivej, ako aj uvádzajúce slovo na plagáte, mi navrávalo, že pôjde asi o film so psychologickou zápletkou, a keďže som psychológ, zaujalo ma to. Až neskôr som sa z internetu dozvedel, že ide o filmové spracovanie svetového bestselleru s rovnakým názvom, z ktorého sa vo svete predalo vyše sto miliónov výtlačkov.

Keď som sa dostal k pokladnici, aby som si kúpil lístok na film 50 odtieňov sivej, prekvapilo ma, že bolo už vypredané. Piešťanské kino je dosť veľké a to sa stáva len málokedy. No pred odchodom na mňa však slečna v pokladnici zavolala: „Počkajte, mám tu ešte posledný lístok“, a skôr než mi ho predala, položila mi otázku: „A vy chcete ísť na takýto film?“ Zrejme ma poznala ako kňaza. Na jej otázku som sa jej spýtal: „A aký je ten film?“ „Nooo, takýýý čudný.“ „Tak vám po filme poviem, čo si o ňom myslím,“ odpovedal som nič netušiac a usadil som sa na poslednom mieste v zaplnenej kinosále.
Po niekoľkých minútach mi napadlo, že pôjde o romantický film, taký pre dievčatá, a povedal som si, že asi preto tá otázka slečny v pokladnici. No keď sa dej rozprúdil, pochopil som, že nejde len o romantický, ale aj o erotický film. Aj som začal uvažovať, že odídem, ale uvedomil som si, že možno nebude náhoda, že sa mi dostala do rúk posledná vstupenka, a tak som ostal. Musím sa priznať, že po filme som bol vnútorne otrasený a druhýkrát by som naň určite nešiel. Pochopil som, prečo tá otázka pri pokladnici, ako aj odpoveď, „že film je čudný“. Podľa mňa je nielen čudný, ale je aj veľmi nebezpečný, osobitne pre psycho-sexuálny vývoj adolescentného alebo mladého muža či ženy. Prečo?
Nebudem tu robiť klasickú recenziu, tých vyšlo veľa a možno sa k nim ľahko dostať cez google, ale prejdem rovno k veci.

 

Zrada intimity
Nebezpečie tohto filmu vidím hlavne v troch aspektoch. Ten prvý by som nazval zrada intimity. Intimita je intimitou preto, lebo je intimitou. O to väčšmi, keď ide o erotickú intimitu. Je niečím veľmi osobným, jedinečným, tajomným a dokonca by som to nazval posvätným tajom­­stvom, ktoré určite patrí do života lás­ky muža a ženy. Jednoducho je niečím, s čím sa nejde na „ľudový trh“. No režisérka filmu Sam Taylorová-Johnsonová bez akýchkoľvek zábran zradila a zneužila posvätnosť takejto intimity. Každá zrada je bolestná a prináša utrpenie. Utrpenie je ešte väčšie, ak ide o to najkrajšie a najvnútornejšie, čo Boh vložil do vzťahu lásky muža a ženy. Pri takejto zrade mi prichádzajú na myseľ slová českého kňaza Tomáša Halíka, keď hovorí o „kastrácii našej kultúry“.

 

Oddelenie lásky od sexu
Druhý aspekt, ktorý je predstavený životným postojom zvláštnych pravidiel hlavného hrdinu filmu Christiana Greya, je oddelenie lásky v jej mnohorakých formách a odtieňoch od erotického a sexuálneho života. Tomuto zvláštnemu promiskuitnému „hrdinovi“ vôbec nevadí, že má pätnásť priateliek, s ktorými vo svojej „herni“ prežíva „zmluvné vzťahy“ erotiky a sexu sadomasochis­tickými prejavmi, ale pritom so „žiadnou z nich nespáva“, so žiadnou nemá nijaký hlbší vzťah, a dokonca ani s tou, ktorá, ako sa zdá, sa stáva výnimočnou v jeho živote – s hrdinkou filmu Anastasiou Steeleovou nie je ochotný sa rozprávať o ničom, čo by sa dotýkalo jeho vnútorného života.
Takéto oddelenie lásky od sexu, hlavne v dnešnej modernej „kybersexu­álnej“ spoločnosti, máva často veľmi negatívne dôsledky nielen na prežívanie medziľudských vzťahov mladých chlapcov a dievčat, ktoré ich vyprázdňujú, ale aj na psychosexuálny vývin mladého človeka, a môže ho viesť k rozličným patológiám, ako je napríklad neuróza, úzkosť, depresia a pod.

 

Sexuálne deviácie
Najnebezpečnejší aspekt filmu sa mi však zdá ten, ktorý je naozaj chorý a z morálneho či čisto prirodzeného hľadiska aj veľmi deštruktívny. Sexuálne deviácie totiž DSM-IV, čo je Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch, jasne definuje ako sexuálne poruchy. Problém je v tom, že film tieto sexuálne deviácie, ako sú sadizmus, masochizmus či fetišizmus, uvádza na emočnej rovine ako veľmi príťažlivé, ba až fascinujúce. Tento posun je skutočne chorý a môže vážne ohroziť zdravý vývin a prežívanie sexuality mladého človeka, ako aj vnútorného prežívania a správania. Nestor modernej psychológie Sigmund Freud to možno trochu prehnal svojimi postojmi k sexualite a jej vplyvu na človeka, no v jednom mal pravdu, ktorá platí dodnes, že sexualita je zrkadlom života človeka. Totiž ak človek má nejaký problém v oblasti prežívania svojej sexuality, odrazí sa to aj na jeho iných životných postojoch a správaní. A toto jasne vidieť v životných postojoch Christiana Greya, ktorý je úspešný a bohatý, ale je aj hlboko zranený, osamotený, nedokáže prežívať hlbšie vzťahy, má zvláštne, ba až choré, egoisticko-dominantné, agresívne pravidlá, ktoré mu síce pomáhajú prežiť –  no úprimne, chcel by z nás niekto takto žiť?
Film sa nakoniec na „rozumovej“ úrovni končí pozitívne, keď sám Christian o sebe vyhlási, že „som človekom, v ktorom žije 50 úchylákov“, a tiež sa dozvedáme, že bol synom prostitútky žijúcej na kokaíne a ako šesťročný bol sexuálne zneužitý. Taktiež záverečné slová Anastasie: „Stop“ – ja takouto cestou nepôjdem, sú akoby vysvetlením, že všetko, čo bolo predtým predstavované takým fascinujúcim a príťažlivým spôsobom, vlastne nie je reálnou pravdou o živote či o reálnom vzťahu lásky medzi mužom a ženou.
Predsa mi však ostáva otázka: dokáže mladý človek v sebe rozlíšiť tieto aspekty a roviny? Stačí divákovi posledných päť „pozitívnych“ minút filmu nato, aby predošlé dvojhodinové silné emočné posolstvo, ktoré je jednoznačne iného charakteru, neprevalcovalo jeho vnútorný emočný a hodnotový systém? Či sa zrazu nezačne stotožňovať na rovine srdca, na rovine emočnej, s postojmi, o ktorých odborníci tvrdia, že sú choré?

 

Čo máme robiť?
Prichádzajú mi v túto chvíľu na myseľ slová posolstva Svätého Otca Františka na tohtoročný pôst, keď hovorí o „... globalizácii ľahostajnosti. Ide o nešvár, ktorému my kresťania musíme dnes čeliť. (...) Aj každý jednotlivo sme pokúšaní na ľahostajnosť. Sme presýtení otrasnými správami a obrazmi, ktoré hovoria o ľudskom utrpení, a zároveň si uvedomujeme svoju neschopnosť zasiahnuť. Čo máme robiť, aby sme sa nedali pohltiť touto špirálou hrôzy a bezmocnosti?“
Tiež si kladiem otázku, ako sa uchrániť od nebezpečných mediálnych vplyvov, respektíve ako uchrániť mladého človeka, ktorý im je vystavený v oveľa silnejšej miere. Pápež pozýva venovať pozornosť práve srdcu, teda nášmu emočnému svetu. Pozýva nás počas pôstu modliť sa: „Pretvor naše srdce podľa svojho Srdca.“
 

Leopold Slaninka SJ
Autor je kňaz a poradenský psychológ
Páčilo sa :
250