12. marca 2018
Čítaní: 117
KN 10/2018 | Misie
Umením a hudbou ich odlákajú z ulice
V jednej z budov v spletitých uličkách historického centra Salvádora, tretieho najväčšieho brazílskeho mesta, nachádzajú prijatie i nádej na lepšiu budúcnosť deti, ktorých domovom sa stala ulica. Nenazývajú ich deťmi ulice, mnohé z nich majú rodinu i miesto, kde môžu bývať, no veľkú časť dňa trávia na ulici, kde buď pracujú, bezcieľne sa potulujú, alebo sa dostávajú do drogových osídiel.

Podľa najnovšej štúdie z roku 2017 žije v súčasnosti v uliciach takmer trojmiliónového veľkomesta okolo 17-tisíc ľudí všetkých vekových kategórií. Axé, čo v preklade znamená „energia, dávajúca život“, je názov projektu pre deti v situácii ulice, ktorý v roku 1990 založil taliansky misionár Cesare de La Rocca. Pracovníci projektu sa k deťom približujú prostredníctvom umenia a hudby.

 
Ulica ako druhý domov
„Deti sú tu iba počas dňa – buď dopoludnia, alebo popoludní, pretože druhú časť dňa musia byť v škole. Niektoré deti nemajú rodinu, preto sú ubytované v rozličných inštitú-
ciách,“ vysvetľuje Carmélia Sampaiová, ktorá v projekte pracuje už 17 rokov. Niektoré deti sú podľa jej slov s rodičmi od narodenia na ulici, iné deti rodičia zanedbávajú alebo boli zneužívané. „Mnohé deti veľmi zavčasu začínajú s drogami, a tak sa dostanú na ulicu. Potom je to už iba na krok od toho, aby stratili kontakt so školou, s rodinou a zostali na ulici,“ opisuje bludný kruh chudoby štyridsiatnička Carmélia. „Fetujú lepidlo, berú krek alebo hašiš, čokoľvek dostanú. Život na ulici má pre deti a mladých istú atraktivitu. Keď ho lepšie spoznajú, páči sa im to a zostávajú na ulici, hoci ich rodičia tam už nie sú. Zistili sme, že alkohol je v Salvádore väčším problémom ako drogy, lebo s alkoholom začínajú deti veľmi skoro, stáva sa vstupnou bránou k drogám,“ hovorí sociálna pracovníčka.
 
Odraz ich sveta
Po príchode do projektu si môžu deti vybrať jeden z troch workshopov – výtvarné umenie, módu alebo hudbu. V jednotlivých tvorivých dielňach pracujú s nimi umelci a súčasťou projektu sú aj návštevy múzeí a galérií. Vystavené práce v priestoroch projektu Axé potvrdzujú, že práve cez umenie a tvorivé aktivty malí umelci vyjadrujú to, čím žijú. „Nemaľujú fktívne obrazy, ale to, ako vnímajú svet,“ hovorí vedúca projektu Luciana Xavierová (34). Aj preto sa v jasličkách objavujú domy z faviel, štvrtí biedy, v akých deti žijú, alebo v ich výtvarnej interpretácii románu získavajú hlavné postavy tváre ľudí z okolia. Čítanie básní a románov je neoddeliteľnou zložkou práce a deti si ich dokážu napríklad vyšiť do sukne, kde okrem básní známeho brazílskeho básnika Fernanda Pessoa zakomponujú aj vlastné básne. Tým, ktorým je bližšia hudba a tanec, navštevujú
hudobné workshopy, učia sa hrať na hudobné nástroje, ako je gitara, flauta, saxofón, ústna harmonika, piano či bubny, alebo majú príležitosť navštevovať kurzy bojového umenia capoeira. Prvotnou myšlienkou projektu Axé, ktorý vlani prijal 1 080 detí vo veku od osem do šestnásť rokov, bolo poskytnúť zázemie najchudobnejším deťom, o ktoré nemá nikto iný záujem. Aj preto sú pravidlá na prijatie do projektu veľmi prísne.
 
Profil rodiny
„Keď som žila na ulici, kamarátky mi rozprávali o projekte Axé ale trvalo dva roky, kým som sa s projektom dostala do priameho kontaktu,“ spomína Luciana Xavierová, ktorá prišla do Axé ako 13-ročná a je jednou z jeho úspešných absolventiek. „Sociálni pracovníci prišli k nám domov a spoznali moju rodinu. Bývala som vtedy s mamou a chodila som do školy, ale po vyučovaní som bola na ulici a pracovala – predávala som ovocie, perá a noviny, vyrábala recyklované veci,“ opisuje svoje neľahké detstvo Luciana, ktorá mala sedemnásť súrodencov. Otec jej zomrel, keď mala rok, preto museli všetky deti pomáhať zarábať peniaze. Lucianu oslovili streetworkeri, pracovníci projektu v teréne. „Najskôr deti na ulici pozorujú a postupne sa s nimi zoznamujú – odborne sa to nazýva pedagogické emocionálne pripútanie. Potom si s nimi vytvoria  vzťah, čo odborná literatúra nazýva pedagogické zaľúbenie,“ vysvetľuje proces práce s deťmi priamo na ulici Carmélia Sampaiová a dodáva, že následne sa samotné deti začnú zaujímať o to, aby mohli ísť do projektu. „Na začiatku sa obávajú byť v uzavretých priestoroch, lebo strácajú slobodu, ktorú im poskytuje ulica. Preto musí iniciatíva vyjsť od nich – buď prejavia záujem zapojiť sa do projektu, alebo pozvú sociálneho pracovníka k nim domov.“ Veľmi dôležité je vytvorenie proflu rodiny, na základe ktorého pracovníci zistia, či dieťa projekt naozaj potrebuje, pretože oň často prejavujú záujem aj rodičia detí zo strednej vrstvy, ktorí na to nie sú odkázaní.
 
Úspešné príbehy
Pre Lucianu znamenal projekt zásadnú zmenu v živote. Rozhodla sa, že sa bude venovať móde a napokon vyštudovala módny dizajn na univerzite. Do projektu sa vrátila a pracuje v ňom v oblasti plánovania, administratívy a oblasti módy. Na začiatku to však nebolo jednoduché. Tým, že prestala pracovať na ulici, prišla jej rodina o príjem. Z projektu preto dostávala malé štipendium, približne päť eur mesačne, čím prispievala na chod domácnosti. Keď sa naučila šiť, mohla priniesť rodine ďalšie peniaze. V súčasnosti má projekt celkovo 78 zamestnancov, z nich je 35 bývalých detí a mladých z projektu. „Hoci sa všetky prípady neskončia dobre, máme aj veľa úspešných príbehov. Príkladom je Luciana, ale aj Diego Jesus da Cunha, ktorý dnes pôsobí v tanečnom súbore moskovského Veľkého divadla (Boľšoj teatr),“ hovorí s hrdosťou Carmélia Sampaiová.
MARTINA GROCHÁLOVÁ
SNÍMKY: AUTORKA
Páčilo sa :
0