19. marca 2018
Čítaní: 51
KN 11/2018 | Literárny dúšok
Ako sa modlila mama sv. Terézie z Lisieux

 Zélia Martinová (rodená Guérinová) mala prirodzený súcit s ľuďmi, a to najmä s trpiacimi. Jej srdcom pohli rôzne kalamity a vyvolávali v nej súcit a veľkorysosť. Aj preto v júli 1875 poslala dar ľuďom zaplavených oblastí v Lisieux. Najradšej praktizovala dobročinnosť priamo a bezprostredne. Preto dennodenne preukazovala pomoc ľuďom v jej okolí, ktorí boli v núdzi. Viera jej pritom radila hľadieť najskôr na dušu. Naliehala na nás, aby sme sa modlili za hriešnikov, najmä za tých, ktorí žili v našom okolí a boli v nebezpečenstve smrti. Sama takých navštevovala a pomáhala im aj materiálne, ak to potrebovali. Taktne usmerňovala ich myšlienky k Bohu a volala kňaza, keď potrebovali sviatosti umierajúcich. Jej listy obsahujú mnohé príklady tejto duchovnej dobročinnosti.

 
Listy Zélie Martinovej
V jednom zo svojich listov odporúča do Paulíniných modlitieb jedného úbohého muža, ktorý štyridsať rokov zanedbával praktizovanie viery a umieral. Na záver dodáva: „Otec robí všetko možné preto, aby ho presvedčil a pomohol mu prijať posledné sviatosti, ale ten umierajúci muž si myslí, že nemusí urobiť nič preto, aby dosiahol – ako svätý Pavol – svoj veniec spravodlivosti! Je pravda, že je to dobrý muž. Len zázrak milosti mu môže sňať klapky z očí, ktoré mu bránia dobre vidieť.“ Brat jej zasa v jednom liste písal o tom, ako sa k Bohu vrátil jeden z jej priateľov. Ona mu odpísala: „Veľmi som túžila po jeho spáse a zo všetkých síl som sa zaňho modlila. Modlila som sa veľmi vrúcne aj novénu, pri ktorej som do svätého Jozefa vložila všetku svoju dôveru, a dúfala som v jeho obrátenie. Preto som veľmi šťastná, že umrel ako dobrý kresťan.“ Paulíne zasa v jednom liste píše o svojej čipkárke, ktorá nečakane umrela: „Nemôžem na ňu nemyslieť. No najbolestnejšie je pre mňa to, že nepraktizovala svoje náboženstvo; chodila na omšu len dvakrát alebo trikrát za rok.“ V ďalšom liste Paulíne kritizuje bojazlivosť slúžky Lujzy: „Naša slúžka bola celý tento týždeň doma. Jej otec je vážne chorý a nechce ísť na spoveď. Dôrazne som na ňu naliehala, aby upovedomila kňaza, aby ho mohol navštíviť a postupne ho pripravovať. Ale ona to nechce urobiť. Je ako jej mama, ktorá opakuje: ,Ešte je čas; ešte nie je taký chorý!‘ To ma mimoriadne rozhorčuje a hnevám sa na ňu.“ Z jej horlivej duše, naplnenej zápalom za spásu hriešnikov, sa raz vydralo takéto ľútostivé zvolanie: „Ó, Pane, aká smutná je rodina bez viery! Smrť sa jej javí ako strašný prízrak!“ 
 
 
Starostlivosť o otca
Keď šlo o privádzanie duší k Bohu, spoliehala sa predovšetkým na účinky Božej milosti vyprosenej pri modlitbe. Zároveň však vidíme, že nepodceňovala ani taktný zásah stvorení. Jej osobná metóda spočívala vo vyžarovaní dobroty, ktorú ako prví zakusovali členovia jej domácnosti. Keď bol jej otec v pokročilom veku, vzala si ho k sebe domov. Len ťažko sa mu dalo vyhovieť, no ona sa oňho neúnavne starala a robila všetko, čo bolo v jej silách, aby mu počas jeho posledných dní poskytla útechu. Dokonca si priala ísť zaňho do očistca a s týmto zámerom vykonala aj svoj heroický akt, ktorý spomína v listoch bratovi.
 
Milosť a pomoc od Boha bude vždy
Svojmu bratovi Izidorovi Guérinovi preukazovala mama bezhraničnú starostlivosť. Už keď bol študentom v Paríži, z diaľky nad ním bdela. Ako som už hovorila, radila mu a občas ho aj pokarhala, ale vždy taktne, takže sa ho to nedotklo. Keď sa oženil, jej záujem oňho sa rozšíril na celú jeho rodinu. Znášala s nimi ich bolesti aj radosti, no vždy sa usilovala ich srdcia pohnúť k odovzdanosti či vďačnosti Božej prozreteľnosti. Keď pri pôrode prišiel o svoje tretie dieťa, malého Pavla, napísala mu: „Napriek všetkému sa nepoddávajme šomraniu; dobrý Boh je náš Pán. Pre naše dobro môže dopustiť, aby sme trpeli ešte viac, no nikdy nedovolí, aby nám chýbala jeho milosť a pomoc.“ Niekoľko rokov predtým, keď pán Guérin kúpil lekáreň v Lisieux, vyjadrila mama poľutovanie, že je to tak ďaleko od Alençonu. Zároveň však z jej riadkov cítiť heroickú dôveru: „Všetko som odovzdala Božej vôli a milosti.“ Láskavosť a pozornosť jej srdca pocítili aj cudzí ľudia. Počas vojny v roku 1870 musela mama doma ubytovať deviatich
nemeckých vojakov. Vtedy si všimla, že jeden z vojakov je mimoriadne smutný a cnie sa mu za domovom a rodinou. Bez váhania sa s ním pustila do reči a potajomky mu dala pár dobrôt, za ktoré jej bol veľmi vďačný. Keď mama nemohla ísť núdznym rodinám pomôcť sama, často k nim poslala Lujzu, našu slúžku. Po mnohých rokoch Lujza o týchto dobročinných skutkoch vydala takéto svedectvo: „Len ja sama viem, koľko dvojfrankoviek a hrncov duseného mäsa poslala cezo mňa chudobným!“ No predovšetkým svoje deti učila dobročinnosti voči trpiacim a chudobným ľuďom. Taktiež nás učila, aby sme im prejavovali úctu. Často som ich videla prichádzať do nášho domu, kde dostali jedlo a oblečenie. Mama mala často v očiach slzy, keď ich počúvala rozprávať, v akej sú tiesni. Keď mala Léonia prvé sväté prijímanie, mama si vybrala jedno chudobné dievča z jej triedy a pozvala ho, aby zaujalo čestné miesto na našej rodinnej oslave. Keď sme raz cestovali vlakom do Alençonu, mama pokarhala jednu paniu za to, že sa škaredo zatvárila, keď prišla chudobná žena s dvomi malými deťmi. Keď sme prišli do cieľa, mama pomohla tejto žene s deťmi a kuframi a šla s ňou až k jej domu. Spolu s otcom. Domov sa vrátili až o polnoci. Musím tiež spomenúť to, ako mama zasiahla v prípade jedného úbohého dievčaťa, ktoré využívali dve pokrytecké fúrie. Celá vec sa dostala až na súd. Mama v tom boji však pokračovala napriek mnohým protivenstvám a veľkému množstvu problémov. Napokon to vyjadrila slovami: „Keby sme to nerobili pre nášho dobrého Pána..., usilovať sa konať dobro by bolo veľmi znechucujúce.“
Z KNIHY CELINY MARTINOVEJ (SESTRY SV. TERÉZIE Z LISIEUX)
MAMA SVÄTEJ TERÉZIE Z LISIEUX
RUŽOMBEROK: LUKÁŠ VANÍK LEV, 2017
Páčilo sa :
0