22. marca 2018
Čítaní: 81
KN 12/2018 | Komentár
Spomienka na marec 1988

Stále mám doma časom vyblednutú pozvánku na Sviečkovú manifestáciu z 25. marca 1988. Je na nej rukou nakreslená svieca a stručne sformulované dôvody, prečo ísť na Hviezdoslavovo námestie. Bolo zima, lialo z neba, ale už pred pol piatou sme so skupinou mladých ľudí boli pred Kostolom Notre Dame hneď vedľa Opery SND. Dovnútra nás ale nevpustili, aj keď v tom čase mala byť svätá omša – nebola, lebo ju zrušili. Celkom vpredu bola matka Braňa Borovského, ktorý si vo väzení odsedel svoje za pašovanie zakázanej literatúry, a nahlas sa modlila. Z malej skupiny sa časom stalo „kvantum“ – ako náš počet odhadol pre eštebáka s krycím menom Azbuka jeho súdruh na námestí. Toto kvantum sa nesmelo spojiť s tými, čo boli priamo pred divadlom – tak znel rozkaz veliaceho dôstojníka ŠtB. Ten rozkaz prišiel o šiestej, keď sa už cez ulicu prejsť ani nedalo, lebo jej okraje lemovali čistiace a kropiace autá, ktoré nás rozháňali vodou a policajti bili obuškami. Pri spomienke na ten deň mi stále znie modlitba a spev ľudí prehlušený húkačkami zasahujúcich áut Verejnej bezpečnosti, ktorá ale, paradoxne, bola najväčším bezpečnostným rizikom a slepým vykonávateľom brutálneho zásahu komunistického režimu. Zvláštny je tento marec 2018 – 30 rokov po Sviečkovej manifestácii námestia zapĺňajú ľudia opäť. Keď na Tretiu pôstnu nedeľu hovoril v kostole kňaz Milan Bubák o nahnevanom Ježišovi, ktorý vyhnal kupcov z chrámu – takých kupcov, ktorí majú na stole milión, bolo hneď jasné, o čom hovorí. Odvtedy síce odznelo niekoľko výziev na adresu mocných tejto krajiny zo strany kňazov i biskupov, no veriaci očakávajú silné posolstvo. Kiežby čím skôr zaznelo! 

TIBOR MACÁK
Páčilo sa :
1