9. apríla 2018
Čítaní: 76
KN 13-14/2018 | Duchovná obnova
Nech nám nechýba radosť Ducha
MohaSTAROVEKÁ MARIÁNSKA ANTIFÓNA REGINA CAELI, LAETARE, PO SLOVENSKY RADUJ SA, NEBIES KRÁĽOVNÁ, PATRÍ MEDZI ŠTYRI STREDOVEKÉ MARIÁNSKE ANTIFÓNY, RESPEKTÍVE HYMNY, POUŽÍVANÉ V RÍMSKOKATOLÍCKEJ CIRKVI

Modlitby vo forme „antifón“ majú staroveký pôvod. Svojimi koreňmi siahajú do 2. storočia, keď prvé kresťanské komunity preberali a modifikovali židovskú formu modlitieb starozákonných žalmov. Slovo antifóna je grécke a znamená „odpovedajúci“ (antifonos). V kresťanskej liturgii sa táto forma modlenia udomácnila v 4. storočí. 

Starobylá mariánska antifóna Autor antifóny Raduj sa, nebies Kráľovná nie je známy. Svedectvá dokazujú, že v 12. storočí sa antifóna už bežne používala. Odborníci predpokladajú, že vznikla v období medzi 9. – 11. storočím. Môže sa recitovať alebo spievať. Počas stáročí bola veľakrát zhudobnená. Slávny Wolfgang Amadeus Mozart (1756 – 1791) ju zhudobnil trikrát. Zaujímavou legendou o vzniku antifóny je rozprávanie zo života pápeža Gregora Veľkého (590 – 604). Legenda hovorí, že počas Veľkej noci v roku 596 zhubný mor ohrozoval mesto Rím. Pápež Gregor nariadil konať prosebné modlitby a sprievod, aby sa mor skončil. Veriaci vyšli na úsvite z kostola Ara Caeli a prechádzali okolo Hadriánovho hradu. Kňaz niesol v rukách prastarú ikonu Panny Márie, ktorá sa volala Záchrana rímskeho ľudu. Keď prechádzali cez most Pons Aelianus, pápež Gregor začul krásny anjelský spev Regina caeli, laetare. Ohromený pápež nahlas odpovedal: Ora pro nobis Deum. Aleluja! Vtedy sa zjavil Pánov anjel v jasnom svetle, vložil morový meč do pošvy a v ten deň mor prestal. Na počesť tejto udalosti zmenili názov hradu na Anjelský hrad a slová anjelskej hymny napísali na strechu kostola Ara Caeli. Odvtedy sa začali konať výročné, tzv. „veľké procesie“ 25. apríla, ktoré sa zastavovali na spomínanom moste a spievali mariánsku antifónu doplnenú štvrtým veršom pápeža Gregora. Hagiografia hovorí, že veľkonočnú mariánsku antifónu poznal už sv. biskup Martin z Tours (316/317 – 397). Mohla to byť táto dnešná, alebo aspoň jej časť. Podľa historikov jedným z možných autorov dnešnej antifóny bol pápež Gregor V. (996 – 999), lebo v tých časoch sa v Ríme modlila veľkonočná mariánska antifóna na konci vešpier. Zvyk modliť sa mariánsku antifónu na konci kompletória vypestovali mnísi a rehoľníci. Antifónu Regina caeli, laetare úspešne rozširovali bratia františkáni (založení v roku 1209). Pápež Mikuláš III. (1277 – 1280) oficiálne zaradil túto antifónu do klerického breviára. Mala sa modliť vo veľkonočnom čase. Antifóna sa tak stala všeobecne známou aj obľúbenou. Avšak povinne sa modlila len v liturgii hodín. Až pápež Benedikt XIV. (1740 – 1758) v roku 1742 nariadil, aby sa vo Veľkonočnej dobe antifóna Regina caeli, laetare modlila trikrát denne, namiesto zvyčajnej modlitby Anjel Pána. Vtedy už k známemu štvorveršiu bolo pridané nové dvojveršie a kratšia prozaická modlitba. 

Tri vrstvy duchovného bohatstva hymnu Postupný rast tejto modlitbovej antifóny naznačuje jej veľké duchovné bohatstvo, ktoré možno vidieť akoby v troch vrstvách. Najstaršou je prežívanie hlbokej vnútornej radosti zo vzkriesenia Pána (kresťanský starovek). Hoci Sväté písmo priamo nehovorí o tom, že zmŕtvychvstalý Kristus Pán sa ako prvej zjavil svojej Matke Márii, tradícia si bola v tomto istá. Tá, ktorá vo viere a láske Ducha počala a porodila Božieho Syna, sprevádzala ho na životnej púti a vytrvala s ním v čase utrpenia aj smrti na kríži – tá bola právom prvá, aby sa potešila z Ježišovho víťazstva. Podstatná kresťanská radosť zo zmŕtvychvstania Pána bola od počiatku prežívaná v Božom ľude spolu s Pannou Máriou. Druhou vrstvou duchovného bohatstva veľkonočnej antifóny je jej spojenie s modlitbou breviára (stredoveké obdobie). Mnísi a rehoľníci ako poslednú predpísanú modlitbu dňa sa modlili práve mariánsku antifónu. Títo muži si boli silne vedomí, že existuje veľká Máriina nadprirodzená pomoc a ochrana, ako to dokazuje najstaršia zachovaná mariánska modlitba Pod tvoju ochranu a záštitu sa utiekame, svätá Bohorodička. Modlitba je napísaná na egyptskom papyruse z konca 3. storočia; papyrus bol znovuobjavený v manchesterskej knižnici v roku 1938. Kláštory a pustovne potrebovali aj duchovnú, aj fyzickú ochranu. Vtedy ešte neexistovali žiadne alarmy a poplašné zariadenia, ktoré by ich životy a domy chránili. V duchu Pánových slov „proste a dostanete“, obyvatelia prosili o Božie požehnanie a ochranu vyprosenú na mocný príhovor Božej Matky. Že táto pomoc bola skutočná – a neraz aj zázračná – svedčia historické záznamy a svedectvá. Kláštory pretrvali všetky neprajné búrky čias až doteraz. Tretia vrstva duchovného bohatstva veľkonočnej mariánskej antifóny sa začala v novoveku (rok 1742), keď bolo oficiálne nariadené, aby sa modlitba Regina caeli, laetare vo Veľkonočnej dobe (od Veľkonočnej nedele do konca Turíc) modlila trikrát denne, namiesto modlitby Anjel Pána. Historicky doložený príkaz modliť sa Anjel Pána (lat. Angelus Domini) siaha do pontifikátu pápeža Kalixta III. (1455 – 1458). Pápež počas tureckých nájazdov, po vyhrážkach pašu Moha meda II. (1451 – 1481), v roku 1456 nariadil zvolávať kresťanov na spoločnú modlitbu na obed hlasom zvonov. Modlitba Anjel Pána totiž spája najväčšie kresťanské tajomstvo vtelenia druhej božskej osoby s dielom Panny Márie a s jej stálym materinským príhovorom. Kresťanská Európa bola koncom stredoveku a začiatkom novoveku ohrozovaná Osmanskou ríšou, a to nielen vojensky, ale aj nábožensky – ideologicky. Na obsadených a okupovaných miestach bol násilne zavádzaný islam. Postupne sa táto modlitba prednášala nielen napoludnie, ale aj ráno a večer. 

História Anjel Pána Avšak história modlitby Angelus Domini je oveľa staršia. Spoznať jej význam znamená lepšie pochopiť duchovnú náplň a odkaz Regina caeli, laetare. Modlitba Angelus Domini povstala z pravidelnej modlitby kresťanských mníchov. Brat Benedikt Sinigardi z Arezza, nadšený duchom a kázňami sv. Františka Assiského (1181 – 1226), začal roku 1241 uvádzať modlitbu Ave Maria (Zdravas, Mária) v komunite slovami: Anjel Pána povedal Márii. Siedmy nástupca sv. Františka v úrade generálneho ministra františkánov, sv. Bonaventúra (1217/1221 – 1274), odporučil všetkým bratom, aby sa každý večer pomodlili trikrát Ave Maria. Tieto tri odporúčané Zdravasy aj s úvodom Benedikta Sinigarda sa stali základom modlitby Angelus Domini. Pápež Ján XXII. (1316 – 1334) v roku 1318 nariadil, aby sa veriaci každý večer kľačiac pomodlili trikrát Ave Maria. Pridanie biblických zvolaní (Lk 1, 26 – 38; Jn 1, 14) a záverečnej modlitby v 16. storočí rozšírili modlitbu Angelus Domini do súčasnej podoby. Ako bolo vyššie spomenuté, pápež Kalixt III. (1455 – 1458) v 15. storočí nariadil modliť sa Angelus Domini na poludnie a pápež Pius V. (1565 – 1572) v roku 1571 vyzdvihol modlitbu Angelus Domini ako celodennú a nariadil modliť sa ju ráno, napoludnie aj večer. 

Veľkonočné gratulácie pre Pannu Máriu Skutočnosť Slovo sa stalo telom (Jn 1, 14) najlepšie umožňuje od základu pretvoriť svet. A toto spásne pretváranie sveta očividne a verejne začalo Ježišovým vzkriesením. Veľkonočné gratulácie pre Pannu Máriu, tak by sa mohla označiť antifóna Regina caeli, laetare, pozdravujú Máriu, prvú členku Kristovej Cirkvi, a zároveň všetkých veriacich. Po dejinnom exkurze veľkonočnej mariánskej antifóny možno poukázať na jej súčasný nábožensko-duchovný odkaz. Duchovné bohatstvo antifóny je trojvrstvové. Najstarší význam modlitby vedie veriacich k pravej duchovnej radosti. O nej prorok Izaiáš napísal Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie (Iz 61, 1). Vtelený Boží Syn naplnil toto proroctvo: (Ježiš) v tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť (Lk 10, 21 – 22). Tak Ježiš zjavil, že Duch Svätý je vnútrobožskou radosťou Otca i Syna, že je radosťou evanjelia i celého kresťanského života. Žime v tejto radosti – v Duchu Svätom, teda: bez ťažkého hriechu v čnostiach. Iné prirodzené radosti sú krásne a užitočné len vtedy, ak nám táto základná nadprirodzená radosť Ducha nechýba. Naozaj niet hlbšieho prameňa čistej duchovnej radosti nad vedomie, že náš Pán vstal z mŕtvych. Stredoveký význam antifóny Regina caeli, laetare pripomína potrebu modliť sa za bezpečie a pokoj. Dnešný svet ponúka veľa možností „bezpečnosti“. Počnúc od rôznych poisťovacích služieb cez nákladné SBS-ky až po najmodernejšie psychofarmaká (antidepresíva). Pravdaže, aj veriaci človek ich môže – a aj má – správne používať. Ale to nie je všetko. Najväčšie bezpečie a pokoj možno nájsť v spojení s Pánom: Záštita moja, čakám na teba; lebo ty, Bože, si moja ochrana. So mnou je Boh, jeho láska ma predchádza. Boh dá, že svojimi nepriateľmi budem môcť pohrdnúť (Ž 59, 10 – 11). Novoveký význam antifóny Regina caeli, laetare pripomína potrebu modliť sa za ochranu pred každou zhubnou ideológiou. Z Písma vieme, že po úpenlivej modlitbe porazil Mojžiš Amalekitov (Ex 17, 8n), Judita premohla Holofernesa a jeho vojsko (Jud 13 a 14), Júda Machabejský premohol okupantov (1 Mach 4 a 5) a Ježišovi nasledovníci dostali prisľúbený dar Ducha Svätého (Sk 2). Žijeme v neľahkej dobe (sekularizmus, konzumizmus a gender ideológia). Bližšie spoznanie našich dejín učí, že naše ťažkosti nie sú jedinečné a už vôbec nie neprekonateľné. Naopak, z Kristovho víťazstva a z dejín jeho Cirkvi môžeme vždy čerpať povzbudenie a silu. Pán Ježiš naozaj vstal a žije vo svojej Cirkvi! 

MARIÁN CHOVANEC
SNÍMKY: LIBRARY OF CONGRESS/WIKIMEDIA COMMONS/CC
Páčilo sa :
0