9. apríla 2018
Čítaní: 38
KN 13-14/2018 | Duchovná obnova
Sme na kolenách pred Božím hrobom
Veľký piatok a Biela sobota sú dva dni, keď Cirkev neslávi obetu svätej omše, ale rozjíma o Kristovom utrpení a smrti, ako aj o zostúpení k zosnulým, a v modlitbách i v pôste očakáva jeho zmŕtvychvstanie. Na Slovensku sa s týmito dvoma dňami spája tradícia stavania Božieho hrobu.

Po skončení obradov utrpenia a smrti Pána na Veľký piatok až do začiatku Veľkonočnej vigílie Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe. V niektorých krajinách strednej Európy, podobne aj na území Slovenska, sa rozvinula tradícia, podľa ktorej si veriaci pripravujú v kostoloch takzvaný Boží hrob. Evanjelista Matúš píše: „Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali. Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel“ (Mt 27, 57 – 60). Boží hrob, ako ho ľudovo nazývame, je teda miestom, v ktorom bolo uložené telo Ježiša Krista po smrti. 

Úcta k Božiemu hrobu Už od počiatku kresťanstva mali veriaci vo veľkej úcte Pánov hrob, ako o tom svedčí Egéria, ktorá bola na konci 4. storočia pútničkou v Jeruzaleme, a zanechala nám veľmi vzácne svedectvá o slávení tamojšej Veľkej noci. Vo svojich spisoch hovorí, že počas celej noci z piatka na sobotu slávil klérus pri Pánovom hrobe vigíliu. Neskôr, najmä v stredoveku, si veriaci chceli viac sprítomňovať udalosti, slávené počas posvätného trojdnia, a preto si začali v kostoloch pripravovať Boží hrob. Zrejme sa takéto hroby pripravovali už v 9. storočí. Prvý zachovaný dokument, ktorý hovorí o tomto zvyku, je Regularis Concordia, a pochádza z Anglicka z 10. storočia. Ako sa dozvedáme z tohto dokumentu, bol pripravený symbolický hrob, do ktorého sa uložil kríž na záver slávenia obradov utrpenia a smrti Pána na Veľký piatok. Kríž zostal v hrobe až do veľkonočného rána. Aj v Bavorsku, v rovnakom období, nachádzame zmienku v spisoch sv. Udalrika, že na Veľký piatok sa ukladá do hrobu Najsvätejšia sviatosť, ktorá v ňom zostala až do veľkonočného rána. Teda z 10. storočia pochádzajú dva významné dokumenty, ktoré hovoria o príprave Božieho hrobu v kostoloch, a to dvoma rôznymi spôsobmi: uloženie kríža (depositio crucis) a uloženie Eucharistie (depositio hostia). 

Tradícia Božieho hrobu na Slovensku Na území Slovenska nachádzame prvú písomnú zmienku o Božom hrobe v Missale Posoniense, teda v Bratislavskom misáli, z roku 1341, avšak zrejme sa na našom území vyskytovala táto tradícia už aj skôr, a to od 12. storočia, ako sa o tom zmieňujú niektoré historické dokumenty (napr. Codex Prayanus). Bratislavský misál veľmi detailne opisuje obrad pochovania Pána: začal sa po prijímaní biskupa na Veľký piatok, keď sa do pripraveného hrobu preniesol kríž a aj nádoba s konsekrovanými hostiami. To všetko sa dialo bez prítomnosti veriacich, za zatvorenými dverami kostola. Oproti dovtedajším správam o Božom hrobe tu vidíme akýsi nový, zmiešaný typ, teda že na pripravené miesto sa ukladal kríž spolu s Najsvätejšou sviatosťou, čo bolo dovtedy v Európe veľmi zriedkavé. Ide tu teda o tretí spôsob prípravy Božieho hrobu – uloženie kríža aj Eucharistie (depositio crucis et hostia), ktorý sa s malými obmenami zachoval na našom území až do dnešných čias. Je teda zrejmé, že od počiatkov tejto tradície bol kríž vždy prítomný v Božom hrobe. Bolo to najmä preto, lebo bol určený na adoráciu pre veriacich po veľkopiatkových obradoch. Keďže ľudová zbožnosť postupne priniesla do kostolov akúsi konkrétnu formu Božieho hrobu, bolo logické, že doň umiestnili kríž s ukrižovaným Kristom, ktorému veriaci vzdávali úctu. Kríž sa tak stal základným prvkom hrobu. Na našom území bolo tradíciou vkladať do hrobu aj Najsvätejšiu sviatosť v uzatvorenej nádobe. Až v období rekatolizácie, teda v období boja proti náuke protestantov o Eucharistii, sa začala do hrobu vkladať monštrancia s konsekrovanou hostiou, aby sa zdôraznila náuka prítomnosti Krista v Najsvätejšej sviatosti. Tento zvyk vyložiť sviatosť v monštrancii a vkladať ju do Božieho hrobu sa pravdepodobne rozšíril na celé územie Slovenska v 18. storočí a zachoval sa až dodnes. V 19. storočí sa pridáva aj socha s Kristom ležiacim v hrobe, s prebodnutým bokom a rukami skríženými na hrudi alebo položenými vedľa tela. Táto socha bola pre veriacich veľmi významná, lebo predstavovala spojenie dvoch podstatných motívov: ukrižovaného Krista a Spasiteľa uloženého v hrobe. 

Zmeny po Druhom vatikánskom koncile Po Druhom vatikánskom koncile, keď sa pripravovala reforma liturgických kníh, bolo potrebné prehodnotiť aj obrady spojené s Božím hrobom. Samotné smernice na území Slovenska z väčšej časti preberajú tradičné obrady a spevy, ktoré obsahovali predchádzajúce rituály. Eucharistia, umiestnená v monštrancii, sa stala centrálnym prvkom samotného hrobu a môžeme tu hovoriť o slávnostnej eucharistickej adorácii, ktorá sa koná na mieste Božieho hrobu. Pozornosť je teda upriamená na Eucharistiu, a nie na kríž či sochu ležiaceho Krista alebo výzdobu. Jediná väčšia zmena nastala v tom, že obrad už nehovorí o prenesení kríža do hrobu, ako to bolo od začiatku tejto tradície, ale odporúča sa, aby sa pripravilo vhodné miesto, kde sa umiestni Pánov kríž po skončení liturgie Veľkého piatka, aby sa mu mohli veriaci pokloniť a uctiť si ho bozkom. Avšak prax dnešných dní nám ukazuje, že na mnohých miestach sa zachováva stará tradícia a kríž sa umiestňuje v Božom hrobe na úctu veriacim, spolu s Oltárnou sviatosťou. Ako vidno vo väčšej časti kostolov na území Slovenska, kríž sa ukladá na vankúš tak, aby bol veriacim dostupný na úctu, ktorí prichádzajú na poklonu a na adoráciu Najsvätejšej sviatosti, čím očakávajú zmŕtvychvstanie Pána. Slávnostná adorácia sa zakončuje modlitbou vešpier pred samotným slávením Veľkonočnej vigílie. Takúto formu Božieho hrobu možno nájsť ešte napríklad v Poľsku, v Maďarsku a na niektorých miestach na Morave a v Rakúsku. V iných krajinách Európy sa Boží hrob vyskytuje málo, možno vo forme kaplnky s krížom veriacim na adoráciu či so sochou mŕtveho Krista, ale nikdy nie s vyloženou Najsvätejšou sviatosťou.

Stráženie Božieho hrobu Veľmi podstatnou je aj otázka tzv. stráženia Božieho hrobu. Prvé zmienky nachádzame už v spomínanom Bratislavskom misáli zo 14. storočia. Ten nariaďuje, aby sa pripravili strážcovia, ktorých úlohou je chrániť Najsvätejšiu sviatosť a modliť sa popritom žalmy a iné modlitby. Aj v dnešných časoch sa striedajú skupinky veriacich, mladých či starších, aby strážili hrob a najmä Eucharistiu. Dokonca vo viacerých kostoloch nachádzame aj miestnych hasičov či iných strážcov v uniformách, ktorí sa striedajú pri Božom hrobe a chránia ho, podobne ako vojaci strážili Ježišov hrob (porov. Mt 27, 62 – 66). 

Význam adorácie pri Božom hrobe Niektoré teologicko-liturgické štúdie sa zaoberajú práve otázkou adorácie pri Božom hrobe, keďže Najsvätejšia sviatosť sa dostala do stredobodu týchto dvoch dní – Veľkého piatka a Bielej soboty. Dokumenty Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile zdôrazňujú, že pozornosť veriacich sa má upriamovať práve na adoráciu Kristovho kríža, a nie na Eucharistiu, pretože Pán je počas týchto dvoch dní neprítomný. V kostole možno vyložiť na úctu veriacich obrazy Krista ukrižovaného alebo ležiaceho v hrobe, alebo obraz jeho zostúpenia k zosnulým, ako aj obraz Bolestnej Panny Márie. Ale ako môžeme vidieť, tradícia uloženia Najsvätejšej sviatosti do Božieho hrobu je taká stará a taká zakorenená, že by bolo ťažké ju meniť bez toho, aby to neprinieslo duchovnú ujmu veriacim. Táto otázka je však stále otvorená a je predmetom vedeckých štúdií. Vincent Malý, dlhoročný slovenský liturgista, ktorý spolupracoval na obnove osobitých obradov Veľkonočného trojdnia, hovorí, že „tieto obrady sú u nás veľmi obľúbené a prinášajú aj duchovný úžitok“. Práve návšteva Božieho hrobu v dňoch smútku a ticha pre celú Cirkev, ako aj meditácia o tajomstve pochovania Pána sú vyjadrením živej viery slovenského ľudu a posilňujú ich vzťah ku Kristovi a k jeho Cirkvi, aby mohli ohlasovať zmŕtvychvstalého Krista celému svetu. Je veľa hlbokých teologických myšlienok, ktoré sa spájajú s uložením Pánovho tela do hrobu a o ktorých meditujú veriaci pri jeho návšteve. Je užitočné pripomenúť aspoň niektoré z nich, ktoré môžu obohatiť všetkých a o ktorých možno rozjímať aj počas tohtoročnej návštevy Božieho hrobu. Čas, v ktorom je Ježišovo telo uložené v hrobe, definujeme ako čas mŕtveho a pochovaného Pána. Špecifickým tajomstvom tohto krátkeho času je vlastne tajomstvo absencie, teda neprítomnosti Pána. Cirkev si v tento deň pripomína dve základné tajomstvá, a to tajomstvo pochovania Pána a jeho odpočinku v hrobe, ako aj tajomstvo zostúpenia Pána k zosnulým. Tieto dve pravdy viery si veriaci pripomínajú najmä modlitbou Liturgie hodín na Bielu sobotu. Napríklad texty antifón Posvätného čítania pripomínajú odpočinok Pána v hrobe, ale vyjadrujú aj nádej na jeho slávne vzkriesenie: „V pokoji sa ukladám a usínam... Moje telo odpočíva v nádeji... Vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť Kráľ slávy...“ Môžeme povedať, že čas, v ktorom je Ježiš v hrobe, je posvätným časom, plným úžasného tajomstva, určeného na zničenie smrti a na plodenie nového života, na prechod z temnoty do svetla. V tento deň Pán skryl svoju tvár, odňal svoju prítomnosť, Pán nie je prítomný, lebo je mŕtvy. A toto je tajomstvo Bielej soboty. Ďalej Pán v tomto čase zostupuje k zosnulým, ako sa to modlíme v Kréde, a pripomína nám to tiež Posvätné čítanie Bielej soboty: „Čo sa to deje? Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov...“ Zmyslom zostúpenia Pána k zosnulým je solidarita, ktorú má Ježiš, mŕtvy na kríži, so všetkými zosnulými ľuďmi. Stretnutie Krista s Adamom a s ďalšími spravodlivými, ktorí „sedia vo tme a v tôni smrti“, znamená stretnutie s Vykupiteľom, ktorý im prináša radostnú zvesť o spáse a privádza ich z večného odpočinku do nebeského kráľovstva. Tajomstvo Božieho hrobu je potrebné preniknúť do hĺbky. Každoročne nám Cirkev ponúka dva dni, v ktorých môžeme meditovať nad Kristom uloženým v hrobe, v ktorých môžeme bdieť pri Pánovom hrobe, v tichu a v pokore pred ním, ktorý podstúpil aj smrť, len aby sa vo všetkom okrem hriechu pripodobnil človeku. Zastavenie sa pri Božom hrobe nech nás napĺňa tichou dôverou, že hoci naša spomienka na utrpenie Pána je bolestná, predsa len máme istotu, že zajtra príde zmŕtvychvstanie. 

JÁN DUBINA
Snímka: profimedia.sk
Páčilo sa :
0