9. apríla 2018
Čítaní: 42
KN 13-14/2018 | Téma
Talent, ktorý sa zrodil vo väznici
VILIAM KARMAŽIN JE NAJDLHŠIE PÔSOBIACIM DIRIGENTOM NA SVETE. ZBORY DIRIGOVAL AŽ NEUVERITEĽNÝCH 76 ROKOV. DNES EŠTE STÁLE SPREVÁDZA NA ORGANE LITURGIU NEDEĽNÝCH SVÄTÝCH OMŠÍ

Neďaleko autobusovej stanice v Seredi býva zaujímavý človek. Hoci má 95 rokov, akoby sa vek na jeho jasnej mysli nijakým spôsobom neodzrkadlil. Za všetko hovoria úvodné slová, ktorými nás privítal, len čo sme sa usadili v jeho útulnej obývačke. „Ja som si vás predtým, ako ste mali prísť, pozrel na internete, ako vyzeráte. Viete, teraz v Seredi sa rozmohlo, že chodia po bytoch dôchodcov všelijakí nebezpeční ľudia. Tak aby som vedel, keď otvorím, že ste to vy...“ „Vy používate internet?“ neverila som vlastným ušiam. „Samozrejme, mám aj gmail. Momentálne skladám hudbu a na to používam tiež počítač,“ pohotovo odpovedá. 

Potajomky na organe „Narodil som sa vo väznici,“ začína Viliam Karmažin rozprávať svoj pozoruhodný životný príbeh. „Otec bol vrchným dozorcom v leopoldovskej väznici, preto sme tam bývali s celou rodinou. Uprostred areálu väznice bol kostol. Každú nedeľu o ôsmej ráno tam bývali sväté omše. Spolu s mojimi bratmi sme na nich ako chlapci miništrovali.“ Možnosť aktívne sa podieľať na slávení svätých omší využíval Viliam Karmažin aj inak. Keď pred rannou svätou omšou išiel miestny kostolník domov na raňajky, vybehol vždy tajne na chór, sadol si za organ a učil sa medzi pol ôsmou a ôsmou hodinou pred začiatkom nedeľnej bohoslužby na ňom hrať. Noty poznal, keďže v tom čase chodil na hodiny huslí. Jeho tajnú misiu spozoroval učiteľ Gejza Erdélyi, ktorý nielen vyučoval väzňov, ale viedol aj mužský spevácky zbor a bol v kostole organistom. Bolo preto prirodzené, že chlapca zaučil a občas mu dovolil zastúpiť ho v hraní. Pre Viliama Karmažina to bolá prvá veľká škola, z ktorej čerpal po celý život. Keď sa ho pýtam, či pre malého chlapca nebolo nepríjemné žiť vo väznici, v ktorej vtedy bolo väznených okolo tisíc ľudí, pokrúti hlavou. „Bral som ich ako kamarátov. Keď som doniesol otcovi večeru, často ma zobral aj medzi nich do cely. Na niektorých izbách ich bolo aj dvadsať – tridsať. Vzhľadom na pracovné zaradenie môjho otca sa ku mne správali vždy dobre, vyložili si ma na koníka a chodili so mnou po izbe. Ako malý som často na otázku, čím chcem byť, odpovedal – pán trestanec,“ smeje sa deväťdesiatpäťročný dirigent. V leopoldovskej väznici žili Karmažinovci dovtedy, kým Viliamov otec neodišiel do dôchodku. Presťahovali sa do Serede. Viliam mal vtedy 17 rokov. 

Dirigoval za trest Dirigentská kariéra Viliama Karmažina sa začala na meštianskej škole. Stojí za tým chlapčenská nerozvážnosť. Školopovinný Viliam rád na hodine spevu za chrbtom učiteľa Floriána Ondriša napodobňoval dirigovanie a raz sa mu to nevyplatilo. Učiteľ sa otočil skôr, ako si to mladý Viliam stihol všimnúť, a vytiahol ho pred tabuľu. Tam musel za trest dirigovať už na príkaz učiteľa. „Nášmu učiteľovi sa to zrejme páčilo, lebo keď mal školský zbor, ktorý učiteľ viedol, najbližšie vystúpenie, mňa postavil dirigovať,“ spomína na svoje dirigentské začiatky Viliam Karmažin. „Asi som mal na dirigovanie nadanie a vedel som vystihnúť charakter piesne,“ dodáva skromne. Hoci vtedy ešte nebol profesionál, išlo mu to pomerne dobre. Možno práve to ho povzbudilo k tomu, aby absolvoval počas ďalších šiestich rokov niekoľko dirigentských školení. Súbežne s nimi mladý talent ďalej dirigoval školský zbor, a tak efektívne prepájal teoretické znalosti s tými praktickými. V roku 1942 sa Viliam Karmažin dostal do vyše päťdesiatčlenného spevokolu Zvon, založeného dirigentom Jánom Fischerom v roku 1925. Po príchode dvadsaťročného Karmažina do zboru bol Ján Fischer vymenovaný za inšpektora hudobných škôl a spevokol opustil. Zvon zostal bez hudobného vedenia, a to bola príležitosť pre mladého začínajúceho dirigenta. Vo Zvone Viliam Karmažin dirigoval neuveriteľných 70 rokov – mal deväťdesiat, keď zo spevokolu odišiel. „Spočiatku sme vo Zvone mali v repertoári len nábožné piesne, potom sme však začali spievať aj pri rôznych iných príležitostiach. Dokonca sme v tej dobe museli spievať aj o Stalinovi,“ hovorí s trpkosťou. „Počas môjho pôsobenia v spevokole sme mali okolo 700 koncertov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Náboženské cítenie a hra na organe v kostole ani Viliamovi Karmažinovi neprešli ľahko počas socializmu: „Študoval som stavebné inžinierstvo a v siedmom semestri ma pre moje náboženské presvedčenie a službu počas svätých omší vylúčili z vysokej školy.“ Zákaz študovať mal na šesť rokov, potom si doplnil vzdelanie na pedagogickej fakulte – vyštudoval hudobnú výchovu a matematiku. Vyučoval na základnej škole, neskôr na gymnáziu. Vo voľnom čase sa naplno venoval dirigovaniu. Popri Zvone a žiackom zbore na škole, kde učil, dirigoval aj spevokol Zora v Galante. Tiež pôsobil ako kantor v kostole v Seredi. 

Veľkonočný chválospev je najkrajšia melódia Keď sa liturgia na Slovensku prestala sláviť v latinčine a prešlo sa na rodný jazyk, museli sa upraviť aj liturgické piesne. Viliam Karmažin v tejto oblasti veľa urobil: „Začal som našich kňazov učiť novú liturgiu, nahral som im nové melódie, lebo prízvuk v slovenčine je na inej slabike ako v latinčine. Šesť rokov som bol aj členom Liturgickej komisie Konferencie biskupov Slovenska.“ O tom, že je Viliam Karmažin pedant, niet pochýb. Za všetko hovoria úhľadne spracované niekoľkostranové zväzky, ktoré obsahujú podrobný rozpis nôt jednotlivých liturgických spevov na rôzne obdobia v roku. „Toto je ‚biblia‘ Veľkej noci,“ ukazuje na jeden z nich, v ktorom sa nachádzajú všetky spevy Veľkonočného obdobia. „Veľmi sa neodlišujú od bežných liturgických spevov, len ich je neporovnateľne viac ako v Cezročnom období,“ vysvetľuje skúsený kantor. „Kňazi majú najväčší problém, keď spievajú veľkonočný chválospev, no pre mňa je to najkrajšia melódia, aká v našej Cirkvi existuje.“ „A pre vás ako organistu je najťažšie čo?“ pýtam sa. „Asi žalmy, čo sa spievajú na Bielu sobotu. Tam je viacero náročných spevov. Žalmy sú vôbec veľmi náročné. Kedysi som v Seredi robil pre organistov aj školenia, ako ich majú spievať. Málokto z kantorov si totiž prečíta dodatok v liturgickom spevníku, aby vedel, kde má zmeniť melódiu, ako má mať prízvuk...“ odpovedá. Viliam Karmažin učil spievať aj pašie, hoci ich sám nikdy počas obradov nespieval. „Celé pašie majú svoju melódiu. Na jeden recitatívny tón spievajú viacerí. Závisí od toho, ako sólistov navedie rozprávač. Napríklad, keď navádza na nápev Petra či Piláta, ide s melódiou hore, keď na nápev postavy Ježiša, ide do basových tónov. Výhodou je, že speváci majú pred sebou okrem textu aj noty,“ hovorí a zároveň dodáva, že pašie a liturgické spevy Veľkej noci sa zvyčajne nacvičujú aspoň mesiac vopred. Istú prípravu si však vyžaduje aj nedeľná liturgia. Nefunguje to tak, že si organista sadne pred svätou omšou za organ a začne hrať. „Ja si obvykle v sobotu poobede precvičujem, čo budem hrať v nedeľu,“ prezrádza Viliam Karmažin, ktorý ešte stále hráva na organe v neďalekej Šintave. „Pred začiatkom hrania sa akurát rozospievam a precvičím si prsty, aby sa mi prekrvili. Niekto radí, že keď je zima v kostole, je dobré si aj vypiť štamperlík pred spievaním, ja to však nerobievam.“  

Svetový rekordér Za svoju prácu dostal Viliam Karmažin veľa ocenení. No asi najkurióznejším z nich je zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Podarilo sa mu to po tom, čo oddirigoval 76. rok vo svojom živote. „Syn jednej z mojich speváčok zo zboru poslal do Londýna žiadosť o zápis do Guinnessovej knihy rekordov,“ vysvetľuje dirigent okolnosti, ktoré predchádzali tejto neobvyklej udalosti. „Bolo potrebné zopár faktov dokladovať, najmä začiatok môjho dirigovania. Našťastie, Milan Novák, hudobný skladateľ a umelec, ako chlapec spieval v zbore, ktorý som dirigoval, keď som mal štrnásť. Podal o tom písomné potvrdenie. Nakoniec mi prišiel diplom a správa o zápise.“ Viliam Karmažin tak tromfol najdlhšie dirigujúceho Španiela, ktorého kariéra v hudobnom vedení trvala „len“ 71 rokov. „O päť rokov som ho prekonal. Som teda najstarší dirigent na svete,“ usmieva sa Viliam Karmažin a hrdo nám ukazuje certifikát Guinnessovej knihy rekordov. Dnes je bývalý dirigent stále aktívny v hudbe. Okrem kantorovania sa na staré kolená rozhodol aj tvoriť hudbu, predtým piesne len upravoval. „Moja dcéra má najstaršieho syna kňaza a v roku 2016 mal primície v Šintave. Skomponoval som mu ako dar latinskú omšu a nazval som ju Latinská omša svätého Jána Krstiteľa,“ pochváli sa svojím dielom, ktoré nám aj hneď ukazuje. Zopár vecí skomponoval aj pre miestny spevokol Gaudette. Spočiatku robil všetko ručne, dnes si s partitúrami pomáha na počítači. „V byte mám tri miesta – jedno pred televízorom, jedno za klavírom a jedno za počítačom. Tieto tri miesta ma udržujú pri dobrej mysli,“ priznáva. „Kedysi som robil aj všeličo iné. Napríklad maľoval alebo fotografoval.“ „Máte odložené aj nejaké kresby?“ nedalo mi to. „Samozrejme,“ odpovedá, nachvíľu odbehne a vráti sa s tvrdými doskami plnými kresieb. Nechce sa mi veriť, že toto maľoval človek, ktorý nie je akademickým maliarom a mal vtedy len niečo po osemnástke. Viliam Karmažin je skutočne požehnaný talentmi. A on na Boha nikdy nezabudol. Vzdáva mu slávu nielen spevom a hrou na organe pri svätých omšiach, ale aj svojím životom. „Vieru v Boha nám vštepili naši rodičia. Odmalička som sa pohyboval medzi kňazmi, a to ma formovalo. Moja sestra (Sestra Viliama Karmažina je nedávno zosnulá Anna Myriam Karmažinová DKL, ktorá dlhé roky pôsobila ako misionárka v Iráne. Zomrela 11. 11. 2017 ako stopäťročná – pozn. red.) si myslela, že pôjdem do seminára. Často sme sa totiž ako deti hrávali, že ja som bol kňaz a ona mi miništrovala. Pamätám si, že mi vyrobila aj takú vyšívanú štólu. Nakoniec ona odišla do kláštora a ja som sa stal dirigentom,“ spomína. „Kostol však pre mňa vždy bol na prvom mieste, bol súčasťou môjho života. Každé ráno hovorím Pánu Bohu – aké máš so mnou ešte plány, že ma tu držíš? A on mi nič neodpovedá, ale ja si sám odpoviem. Že asi dovtedy, kým vyjdem točitými schodmi v šintavskom kostole na chór. Dovtedy tu budem.“ 

NATÁLIA ŠEPITKOVÁ
SNÍMKY: ERIKA LITVÁKOVÁ, SERED.SK
Páčilo sa :
0