18. apríla 2018
Čítaní: 15
KN 16/2018 | Literárny dúšok
Lev Myškin – levia sila a myšia plachosť

 Prechádzali tými istými izbami, ktorými už knieža šiel. Rogožin šiel kúsok vpredu, knieža za ním. Vstúpili do veľkej sály. Tu bolo na stenách niekoľko obrazov, samé portréty archijerejov a krajinky, na ktorých sa nedalo nič rozoznať. Nado dvermi do ďalšej izby visel obraz dosť zvláštnych rozmerov, bol zo dva a pol lakťa široký a ani nie šesť palcov vysoký. Znázorňoval Spasiteľa práve zloženého z kríža. Knieža si ho letmo obzeral, akoby si na čosi spomínal, ale nezastal a chcel prejsť do dverí. (...) 

Obraz, pod ktorým sa stráca viera v Boha „A čo ty, Lev Nikolajevič, dávno som sa ťa chcel opýtať, veríš v Boha alebo neveríš?“ ozval sa zrazu opäť Rogožin, keď prešli pár krokov. „Ako zvláštne sa spytuješ a... pozeráš na mňa!“ odpovedal knieža nevdojak. „Ale na ten obraz sa rád pozerám,“ zašomral po chvíľke Rogožin, akoby znova zabudol na svoju otázku. „Ten obraz!“ skríkol odrazu knieža pod vplyvom náhlej myšlienky. „Ten obraz! Veď pred tým obrazom môže niekto aj vieru stratiť!“ „Veru aj stráca,“ nečakane potvrdil Rogožin. „Ako to?“ zastal náhle knieža. „Čo to hovoríš? Ja som len žartoval, a ty to berieš tak vážne! A prečo si sa ma opýtal, či verím v Boha?“ „Len tak. Už skorej som sa ťa chcel opýtať. Veď mnoho ľudí teraz neverí. A čo myslíš, je pravda (ty si žil v cudzine) – raz mi jeden opitý hovoril – že u nás v Rusku je na celom svete najviac ľudí, čo neveria v Boha? Nám je vraj ľahšie neveriť ako im, pretože my sme ďalej pokročili ako oni...“ 

Hodinky na žltej perličkovej šnúrke Knieža zišiel na prvý schod a obrátil sa. „A pokiaľ ide o vieru,“ začal s úsmevom (zrejme nechcel Rogožinovi ostať dlžen odpoveď), „minulý týždeň som za dva dni zažil štyri nečakané príhody. Ráno som cestoval po novej železničnej trati a vo vlaku som dobré štyri hodiny debatoval s istým pánom S., tam sme sa totiž zoznámili. Už predtým som o ňom veľa počul, medziiným aj to, že je ateista. Je to skutočne veľmi vzdelaný pán, a tak som sa potešil, že sa budem môcť rozprávať s múdrym človekom. Okrem toho má nezvyčajne jemné spôsoby, takže sa so mnou zhováral ako s rovnocenným partnerom vo vedomostiach aj v názoroch. V Boha neverí. Ale jedno ma prekvapilo: akoby po celý čas hovoril o niečom celkom inom, a prekvapilo ma to hlavne preto, lebo aj predtým, kedykoľvek som sa stretol s neveriacimi alebo čítal ich knihy, vždy sa mi videlo, akoby hovorili a písali knihy o niečom celkom inom, i keď sa zdalo, že hovoria a píšu o tom. Aj som mu povedal, ale asi nejasne, alebo som sa vyjadril nezrozumiteľne, pretože nič nepochopil... Na noc som šiel spať do hostinca, a v tom sa práve minulú noc stala vražda, všetci len o tom rozprávali, keď som tam prišiel. Dvaja sedliaci, už v rokoch, priatelia, čo sa dávno poznali, vypili si spolu čaj a celkom triezvi šli spať do jednej komôrky. No v posledných dvoch dňoch zbadal ten jeden u priateľa hodinky, strieborné, na žltej perličkovej šnúrke, aké uňho predtým nevidel. Ten človek nebol zlodej, naopak, bol to človek poctivý a na sedliaka vôbec nie chudobný. Ale tak sa mu tie hodinky zapáčili a tak ho zlákali, že neodolal, vzal nôž a keď sa priateľ obrátil, opatrne pristúpil odzadu k nemu, rozohnal sa, zdvihol oči k nebu, prežehnal sa a v duchu sa zbožne pomodlil: „Bože, odpusť mi pre Ježiša Krista!“ Potom jedným šmahom zarezal priateľa ako barana a vzal mu hodinky. 

Srdcia opité a slabé Rogožin sa zadúšal od smiechu. Akoby nevládal prestať. „To je krása! Teda toto je zo všetkého najlepšie!“ vykrikoval kŕčovito, ledva lapal dych. „Jeden vôbec v Boha neverí, a druhý verí až tak, že sa pomodlí a hneď ide vraždiť... Veru, knieža, kamarát, to by človeku ani vo sne nenapadlo! Cha-cha-cha! Teda to je zo všetkého najlepšie!“ „Ráno som sa vybral trocha prejsť po meste,“ pokračoval knieža, „vidím, ako sa po drevenom chodníku tacká opitý vojak, celý otrhaný, špinavý. Pristúpil ku mne, vraj: „Pán veľkomožný, kúp si strieborný krížik, za dvadsať kopejok ho dám, lacno, strieborný.“ Vidím, v ruke má krížik na obnosenej modrej šnúrke, iste ho práve zvesil z krku, ale na prvý pohľad vidieť, že je z pravého cínu, dosť veľký, trojramenný, čisto byzantského tvaru. Vytiahol som dvadsaťkopejku a dal mu, a krížik som si hneď zavesil – na tvári mu bolo vidieť, aký je spokojný, že dobehol hlúpeho pána, a vzápätí sa pobral svoj krížik prepiť, o tom nepochybujem. Bratku, v tej chvíli na mňa so strašnou silou doľahlo všetko to, čo ma teraz tak ohromuje v Rusku. Veď predtým som v ňom nič nechápal, rástol som ako nemý tvor, a s akou fantáziou som si ho vykresľoval za tých päť rokov v cudzine. A tak idem a uvažujem: nie, reku, ešte neodsúdim toho judáša, počkám. Len Boh vie, čo sa v tých opitých a slabých srdciach skrýva.

 Po prvom úsmeve dieťaťa sa prežehnala Po hodine som sa vracal do hostinca a naďabil som na ženu s bábätkom. Bola ešte mladá, dieťa mohlo mať zo šesť týždňov. Bábätko sa na ňu usmialo, určite prvý raz od narodenia. Pozerám, žena sa zrazu veľmi zbožne prežehnala. „Čo to robíš, reku, ženička?“ (Všetko ma vtedy zaujímalo.) „Vidíš, vraj, akú radosť má matka, keď sa na ňu jej dieťa prvý raz usmeje, takú istú radosť má Boh zakaždým, keď z neba vidí hriešnika, ako sa k nemu z celého svojho srdca modlí.“ To mi povedala tá sedliačka, skoro týmito slovami, takú hlbokú, takú dojemnú a skutočne nábožnú myšlienku; takú myšlienku, v ktorej sa odrazu vyjadrila celá predstava o Bohu ako o našom dobrom Otcovi a o radosti Boha z človeka ako radosti Otca zo svojho milovaného dieťaťa – základná myšlienka Kristova! Obyčajná sedliačka! Pravda, bola to matka... a ktovie, možno tá sedliačka bola ženou toho vojaka. 

Z KNIHY FIODORA MICHAJLOVIČA DOSTOJEVSKÉHO IDIOT
BRATISLAVA: IKAR, 2012
PRELOŽILI: FELIX KOSTOLANSKÝ A HANA KOSTOLANSKÁ
Páčilo sa :
0