30. apríla 2018
Čítaní: 70
KN 18/2018 | Duchovná obnova
Boh Otec a Stvoriteľ nie je muž ani žena

 V detstve nezažil tento človek vôbec žiadne prijatie v rodine, žiadnu nehu či lásku. Keď mal 7 rokov, jeho matka sa chcela obesiť pred jeho očami, pričom kričala, že to je on na vine. Keď mal 10 rokov, otec ho tak zbil, že jeho mama kričala: „Už prestaň, lebo ho zabiješ!“ Z toho malého chlapca sa neskôr stal obávaný bitkár v triede, škole, na ulici, potom vyhadzovač pri dverách barov, neskôr autičkár – kradli v Nemecku luxusné autá a predávali ich do Ruska, ba dokonca i vrah. Zastrelil jedného zo svojich kumpánov, ktorý „nechcel poslúchať“. Vo väzení sa však obrátil, nechal pokrstiť a teraz pomáha mladým väzňom zaradiť sa do života. Keď bol na záver jeho svedectva vytvorený priestor na otázky, niekto z auly sa spýtal na jeho rodičov, čo je s nimi, či sa aj oni obrátili. Odpovedal, že otec zomrel pred dvoma rokmi, a keď mu to jeho súrodenci – boli štyria – oznámili, povedali: „Tyran je mŕtvy.“ Žiadne slzy, žiaden smútok, žiaden cit. Ja som si v duchu hovoril: A teraz takémuto človeku rozprávaj o Bohu ako Otcovi! Ako to teda vlastne je, keď vyznávame: „Verím v Boha, Otca všemohúceho“? Boha voláme „naším Otcom“, a tým sa dovolávame najvnútornejšej Božej podstaty. My kresťania vieme zo Zjavenia, že Boh je náš Otec. Denne ho tak oslovujeme, keď sa modlíme modlitbu, ktorú nás naučil Ježiš Kristus. Otčenáš je hlavnou modlitbou kresťanov. Žiadne iné náboženstvo sa neopováži osloviť Boha takým dôverným a láskavým menom: „Otče náš, ktorý si na nebesiach.“ Ježiš povedal: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9; 12, 45). Len v Ježišovi Kristovi je Božia podstata viditeľná, ináč je ľudskému poznaniu skrytá. Kristus je obraz, ikona neviditeľného Boha (porov. Kol 1, 15). „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3). Ježiš Kristus je jednorodený Boží Syn, ktorý je v lone Otca a priniesol o ňom zvesť, ako čítame v Jánovom Prológu (Jn 1, 18). Bez Ježiša Krista by sme nevedeli, že Boh je náš Otec. A čo je takisto veľmi dôležité, je to, že aký je to Otec. 

Zabúdanie na Boha ako Otca Jadro zjavenia Ježiša Krista spočíva v tom, že on nám neviditeľného Boha, svojho Otca, odhalil ako nášho Otca. Myslím si, že my kresťania na túto skutočnosť často zabúdame. Cisterciánsky kňaz a profesor dogmatiky Karl Josef Wallner uvádza niekoľko dôvodov zabúdania na Boha Otca. V stručnosti ich spomeniem. Ako prvý uvádza, že my kresťania nie sme v našom myslení i v našej modlitbe liturgickí. Veď predsa v liturgii hodín, ale i pri slávení svätej omše, často oslovujeme Boha Otca na prvom mieste a on je cieľom našej modlitby. K nemu stúpajú naše chvály, modlitby, vďaky skrze Syna – teda Prostredníka Ježiša Krista – v Duchu Svätom. Samozrejme, môžeme a máme sa modliť aj priamo k Ježišovi Kristovi alebo k Duchu Svätému, môžeme prosiť o pomoc aj Božiu Matku či anjelov a svätých. Ale to „základné nastavenie“ je dvíhať naše srdcia svojou modlitbou k Bohu Otcovi skrze jeho Syna a nášho Pána Ježiša Krista v Duchu Svätom. Ďalší dôvod zabúdania na Boha Otca spočíva podľa Wallnera v naivite, ktorou sa v minulosti v umení znázorňovali božské osoby. Prastarý muž so snehobielymi vlasmi, obklopený oblakmi a anjelmi. V starozákonnej Knihe Deuteronómium 4, 16 čítame: „Aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz muža a ženy...“ Tento zákaz zobrazovania v Novom zákone už neplatí v takomto striktnom zmysle, pretože Boh nám daroval obraz svojej neviditeľnej podstaty, a tým je Syn a nikto iný. Cez Syna spoznávame, kto a aký je Otec, a to pravé poznanie je možné iba v Duchu Svätom. Sme pozvaní očisťovať si obraz o Bohu Otcovi na základe Svätého písma, teda pomocou zjavenia Ježiša Krista. Antoine de Saint-Exupéry v Malom princovi nechá Boha vystupovať ako milého otecka, ktorý sedí na hviezde, múdro o sebe hovorí a riadi svet. Takáto predstava je ešte relatívne neškodná. Oveľa horšia je však predstava psychoanalytika Carla Gustava Junga, ktorý vo svojich pamätiach píše, že si predstavoval Boha Otca ako toho, ktorý sedí hore na tróne. To bolo pre neho natoľko znepokojujúce a trýznivé, že mal strach, že ho zasiahnu exkrementy tohto obrovského neviditeľného otca svetov. Tento absurdný detský strach napokon prispel k tomu, že sa odklonil od kresťanskej viery. Preto sa musíme aj my vždy pýtať, aké sú naše skúsenosti s otcom, keď hovoríme o Bohu ako Otcovi. Keď niekto – ako spomínaný Torsten Hartung – zažil otca ako tyrana a násilníka, potom sa ľahko môže stať, že aj predstava a viera v Boha ako láskavého, starostlivého a milosrdného Otca bude pre takého človeka veľmi ťažká. Ale nie nemožná. Tretím dôvodom, prečo dnes potláčame tému Boha Otca, je feministická teológia. Tá robí výčitky nám kresťanom, že sme z Boha Otca urobili muža, aby sme tak odôvodnili a zaistili mocenské postavenie muža. Aj keď feminizmus má mnohé odtiene; spoločný nepriateľský obraz všetkých feministiek predstavuje už samotné meno otec. Boha by si chceli predstavovať radšej ako ženu. V tejto kritike je zrnko pravdy, lebo v skutočnosti bolo pre teológiu vždy jasné, že Boh Otec nemôže byť stotožnený so žiadnym pohlavím. Boh Otec nie je ani muž, ani žena. Prvú božskú osobu menujeme Otcom preto, lebo ho tak pomenoval Ježiš. 

Stvoriteľ neba i zeme Napokon ešte jeden dôvod, prečo neradi alebo málo hovoríme o Bohu Otcovi. Dôvodom je, že príroda je pre nás odmytologizovaná, zbavená kúzla. Ako novovekí vzdelaní ľudia máme často zatemnené oči a v dielach prírody nevidíme pôsobenie toho, ktorý všetko stvoril. Oddelili sme stvorenie od Stvoriteľa. A pritom Boh Otec ako všemohúci Stvoriteľ zostáva v neustálom kontingentnom vzťahu so svojím stvorením. Vo Vyznaní viery vyznávame ako prvé: „Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme...“ Nemôže byť žiadne stvorenie, ak niet Stvoriteľa. Mnohí veľkí prírodovedci a fyzici novoveku premýšľali o posledných príčinách a boli veriaci, pretože svojím bádaním dospeli k úžasu. Vidíme, aké rozporuplné, protirečiace následky sa objavujú v ekologickom hnutí, keď opustíme Boha Stvoriteľa: povieme áno stromu, ale nie nenarodenému človekovi.

Boh Otec v Starom zákone Boh v Starom zákone má vznešené meno Jahve, pred ktorým sa skláňa celá zem. On je Stvoriteľ, Všemohúci, Vládca. V Starom zákone sa však zjavuje iba otcovské vedenie, správanie, konanie, nie však „otec“ ako označenie Boha Stvoriteľa. Sám Boh sa len zriedka označuje menom otec. Hebrejské slovo ab (otec) sa vyskytuje asi 1 200-krát v Starom zákone. Ale len na 50 miestach je Boh nazývaný otcom. Vyskytuje sa to ako prirovnanie, že Boh koná ako otec. Tým sa chce povedať, že Jahve koná otcovsky. Preto chce, aby sme si ho ctili ako otca. Mojžiš sa postavil pred ľud a pripomenul mu, že Boh sa o nich doteraz staral ako otec: „A nie je on tvoj otec, ktorý ťa stvoril?“ (Dt 32, 6). Celkovo možno povedať, že meno otec je v Starom zákone označenie vlastnosti Jahveho, teda, že Boh sa stará ako otec. Preto je v Starom zákone rovnocenné, či sa označuje ako otec, alebo ako matka. Sú mnohé miesta, v ktorých sa Božia starostlivosť opisuje ženskými, materskými vlastnosťami. „Či zabudne žena na svoje nemluvňa? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba“ (Iz 49, 15; porov. Oz 11, 1 – 4; Iz 66, 9. 13). 

Ježiš zjavuje Boha ako svojho Otca S Ježišom Kristom prichádza nielen prehĺbenie chápania Boha ako otca, ale niečo celkom nové. Ježiš pokračuje v línii Starého zákona, že Boh je ako otec a že sa otcovsky stará. Boha často porovnáva s dobrotivým otcom. „Veď váš otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6, 8). Ježiš v evanjeliách 174-krát menuje Boha otcom, ktorý dáva svojim deťom len dobré veci. Čo je však nové v Novom zákone, to je zjavenie, že Boh Otec má od večnosti Syna, a toho nám daroval pomocou Ducha Svätého, keď sa narodil z Panny Márie. Zaujímavé je, že Ježiš robí rozdiel medzi „môj Otec“ a „váš Otec“. Keď sa vzkriesený Pán zjavuje Márii Magdaléne, veľmi dôrazne hovorí: „Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20, 17). Prečo robí Ježiš tento rozdiel? Lebo jeho vzťah k Bohu Otcovi je niečo jedinečné. Je to vzťah jednorodeného Božieho Syna k Otcovi, ktorý ho poslal do sveta, aby zachránil všetkých ľudí. Ježiš je večný Syn večného Otca, od večnosti vychádza z Božej Otcovej podstaty a v čase prijal ľudskú prirodzenosť. Tak to slávnostne vyznáva Cirkev v štvrtom storočí proti mylnému arianizmu, ktorý popieral pravé božstvo Ježiša Krista. Arianizmus tvrdil, že Ježiš Kristus je len prorok a že medzi ním a Bohom Otcom neexistoval žiaden zvláštny vzťah. Ježiš sa nazval Božím Synom len vo všeobecnom zmysle, podobne ako každý z nás sa môže nazvať Božím synom či dcérou. Dnes toto učenie veľmi presvedčivo zastávajú Svedkovia Jehovovi; podľa nich Ježiš Kristus nie je Boh z Boha, teda nie je jednej podstaty s Otcom, ako to učí katolícka viera. Svedkovia Jehovovi sú ariánmi dnešnej doby. Aj liberálna teológia označuje Ježiša len ako významného rabína či potulného proroka, ale nie ako Božieho Syna. 

Abba, Otče V Markovom evanjeliu je citát, ktorý pochádza od samotného Ježiša, ako sa modlí na Olivovej hore: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty“ (Mk 14, 36). Prečo je toto miesto také dôležité? Evanjeliá boli napísané po grécky, Ježiš však hovoril po aramejsky. Zachovalo sa nám len veľmi málo aramejských slov, napríklad: Amen, Kéfas, Talitha kum alebo Marana tha. Je tu však toto aramejské slovo, ktorým Ježiš oslovuje Boha: „Abba, Otec.“ Nápadným je pritom, že po grécky píšuci Marek použil toto cudzie slovo na znamenie extrémne vyhrotenej, smrteľnej situácie v Getsemanskej záhrade. Ináč vždy prekladá slovo otec a používa málo aramejských slov. Prečo práve tu použil slovo Abba? Čo vlastne znamená slovo abba? Dlho sa predpokladalo, že je to len zdrobnenina od slova ab, teda ocko alebo ocinko. Abba je detské oslovenie otca, asi ako naše „otecko“. Z toho slova dýcha fascinujúci nádych intimity. Ježiš nám cez prizmu tohto slova dáva nazrieť do najintímnejšieho vzťahu k svojmu Otcovi. Boh je jeho Abba. Takéto oslovenie Boha pre Žida je neslýchané. My dnes vieme, že pre Židov za čias Ježiša bolo nepredstaviteľné osloviť Boha ako otca. A ešte k tomu v situácii, v ktorej sa Ježiš mohol cítiť Bohom opustený. Nakoľko ide o originálne Ježišove slová, svedčia o mimoriadne dôvernom vzťahu. Toto je viac ako dôvernosť medzi ľudským prorokom a dajakým božským majstrom. Je to dôvernosť toho, ktorý môže o sebe povedať: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30). Ježišov vzťah k Otcovi je jedinečný. Zjavuje nám niečo nové, hlbšie, čo v Starom zákone nemohli ani tušiť. Ježiš nám zjavuje najintímnejšie meno Boha Stvoriteľa a Pána neba i zeme – jeho meno je Otec. A to nielen JEHO Otec, ale dokonca aj NÁŠ Otec. Ježiš nechce tento vzťah len sám pre seba, ale chce, aby sme my všetci mali na ňom účasť. Chce, aby sme i my poznali lásku Boha, aby sme aj my mohli povedať Bohu Otcovi: Abba. 

PAVOL ZAHATLAN
Ilustračná snímka: wikimedia commons
Páčilo sa :
1