30. apríla 2018
Čítaní: 12
KN 18/2018 | Editoriál
EDITORIÁL

 Minule som sa stretla s jedným mojím kamarátom a ten sa ma, rečou nás mladých, opýtal, že na čom fičím. Reagoval na to, že som prišla na stretnutie vysmiata od ucha k uchu a úsmev z tváre sa mi nestrácal ani po hodine. „Na radosti zo života,“ odpovedala som mu. „Vieš,“ pokračovala som, „pred pár mesiacmi som sa v jedno ráno zobudila a pocítila som neuveriteľnú vďačnosť voči Bohu za všetky dobrodenia, ktoré dostávam. Mám zdravé ruky a nohy, môžem sa nadýchnuť, mám čo jesť a strechu nad hlavou. Aj keď prichádzajú ťažkosti a problémy sa nevyhýbajú ani mne, vždy si poviem, že stále mám toho oveľa viac ako mi chýba. A keď som smutná, pozriem okolo seba a žasnem nad všetkým tým stvorenstvom a dokonalosťou Najvyššieho.“ Myslíte, že som naivná a neberiem život vážne? Naopak, práve preto, že ho beriem vážne, dokážem sa z neho tešiť. Jedna stará múdrosť hovorí, že treba mať hlavu v oblakoch, ale nohy stále na zemi. Určite by so mnou súhlasil napríklad aj Peter Majerník, misionár z Tanzánie (s. 32). Nemohol by vykonávať túto náročnú prácu bez radosti zo života a bez lásky k blížnym. Človekom plným radosti zo života bol aj nedávno zosnulý Viliam Karmažin (s. 20), s ktorým sme vám priniesli rozhovor vo veľkonočnom dvojčísle Katolíckych novín. Neuveriteľnú životnú silu mala aj svätá Rita z Cascie, ktorá svoje utrpenie dokázala obetovať Bohu a premeniť na jeho oslavu. Jej relikvie boli v piatok privezené na Slovensko a uložené v kostole, ktorý jej bude zasvätený 8. mája (s. 2). Vnútorná radosť prekypuje vždy na povrch a pretvára okolie. Odkedy sa teším z každého dňa, akoby sa okolo mňa vytváralo zvláštne fluidum radosti. 

NATÁLIA ŠEPITKOVÁ
Páčilo sa :
0