16. mája 2018
Čítaní: 30
KN 20/2018 | Duchovná obnova
Boh má svoje know-how
Keď dnešný človek plánuje nejakú ďalšiu cestu, zvykne si dať do vyhľadávača na internete alebo v mobilnej aplikácii cieľ cesty a miesto odkiaľ chce vyraziť. Hľadá najvýhodnejšiu trasu podľa svojich vlastných kritérií.

 

    Neviem, či sa niekto zvykne podobným spôsobom zamyslieť aj nad sebou samým: Kde momentálne som? Teda kde sa v živote nachádzam? A kam sa chcem v živote dostať? Ľudia si však od nepamäti si kládli otázky: „Odkiaľ pochádzame?“ „Kam ideme?“ „Aký je náš pôvod?“ „Aký je náš cieľ?“ „Odkiaľ pochádza a kam smeruje všetko, čo jestvuje?“ Katechizmus Katolíckej cirkvi tvrdí, že „tieto dve otázky, čiže otázku o pôvode a otázku o cieli, nemožno oddeliť. Majú rozhodujúci význam pre zmysel a orientáciu nášho života a nášho konania“ (KKC 282).

Pestrosť odpovedí na základné otázky človeka

     V otázke o pôvode sa kresťanská viera od začiatku stretala s inými odpoveďami, ako ponúkala ona. Už v dávnych náboženstvách a kultúrach sa vyskytujú početné mýty o pôvode všetkého. Niektorí filozofi tvrdili, že všetko je Boh, že Bohom je svet alebo že vznikanie sveta je vznikaním Boha (panteizmus). Iní hovorili, že svet je nevyhnutným vyžarovaním Boha, že vychádza z tohto prameňa a vracia sa k nemu. Ďalší zasa tvrdili, že jestvujú dva večné princípy, dobro a zlo, svetlo a tma, ktoré sú medzi sebou v ustavičnom boji (dualizmus, manicheizmus). Podľa niektorých týchto predstáv je hmotný svet sám osebe zlý, produkt akéhosi úpadku, a preto ho treba zavrhnúť alebo prekonať (gnóza). Niektorí pripúšťajú, že svet urobil Boh, ale tak ako hodinár hodiny: keď ho urobil, ponechal ho sám na seba (deizmus). Napokon sú aj takí, ktorí nepripúšťajú nijaký transcendentný pôvod sveta, ale vidia v ňom iba hru večne jestvujúcej hmoty (materializmus). Všetky tieto pokusy o vysvetlenie svedčia, že otázka o pôvode je trvalá a všeobecne platná. Toto hľadanie je človeku vlastné. Keď chce veriaci človek nájsť uspokojivú odpoveď, musí sa zamerať na Sväté písmo, predovšetkým na biblické správy o stvorení, prípadne si pomôcť Katechizmom Katolíckej cirkvi, alebo inou odbornou literatúrou. Ako deti sme sa učili, že Boh Otec svet stvoril, Boh Syn svet vykúpil a Boh Duch Svätý ho posvätil a samozrejme je to tak. Avšak súčasná teológia kladie do popredia - ako už bolo v ostatných článkoch Duchovnej obnovy viackrát spomenuté - trinitárny pohľad, teda pohľad z perspektívy vzťahu. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: 292 „Stvoriteľská činnosť Syna a Ducha Svätého, neoddeliteľne jedna so stvoriteľskou činnosťou Otca, naznačená v Starom zákone a zjavená v Novej zmluve, je jasne vyjadrená v pravidle viery Cirkvi (regula fidei Ecclesiae): „Jestvuje iba jeden Boh… on je Otec, on je Boh, Pôvodca, Stvoriteľ a Tvorca, ktorý urobil všetko sám od seba, to znamená skrze svoje Slovo a svoju Múdrosť.“ „Syn a Duch“ sú akoby jeho „ruky“. Stvorenie je spoločným dielom Najsvätejšej Trojice“ (KKC 292).

Božia sláva je Božia láska

     Keď obdivujeme nejaké umelecké diela, zvykneme pozorovať samotné dielo a cez samotné dielo sa pokúšame odhaliť myslenie a zámer samotného umelca. V prípade stvoreného sveta môžeme „kráčať“ podobnou cestou, cez stvorenie ku Stvorieľovi, k tajomstvu Najsvätejšej Trojice. Sväté písmo a Tradícia neprestajne učia základnú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu.“ Boh stvoril všetko, vysvetľuje svätý Bonaventúra, „nie… preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil a udelil“. Veď Boh nemá nijaký iný dôvod, aby niečo stvoril, iba svoju lásku a dobrotu. Sv. Tomáš Akvinský tvrdí: „Stvorenia vyšli z Božej ruky, otvorenej kľúčom lásky.“ Švajčiarsky teológ Hans Urs von Balthasar rozvinul jedinečnú teológiu slávy, kde pod Božou slávou, velebou, či nádherou chápe Božiu lásku, ktorá nie je len jednou Božou vlastnosťou, ale jeho podstatou. Z tejto jeho podstaty pochádza stvorený svet i človek...

    Prvý vatikánsky koncil (1869-1870) vysvetľuje: „Boh vo svojej dobrote a svojou všemohúcou silou z úplne slobodného rozhodnutia na počiatku času stvoril z ničoho zároveň obidve stvorenia, duchovné i telesné, nie aby zväčšil svoju blaženosť, ani aby ju nadobudol, ale aby prejavil svoju dokonalosť prostredníctvom dobier, ktoré udeľuje stvoreniam.“

Boh presahuje stvorenie a je v ňom prítomný

    Boh je nekonečne väčší ako všetky jeho diela: Jeho „veleba sa vznáša nad nebesia“ (Ž 8,2), jeho „veľkosť nemožno preskúmať“ (Ž 145,3). Ale keďže je zvrchovaným a slobodným Stvoriteľom a prvou príčinou všetkého, čo jestvuje, je prítomný v najhlbšom vnútri svojich stvorení: „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28). Podľa slov svätého Augustína Boh je „vnútornejší ako to, čo je vo mne najvnútornejšie, a vyšší ako to, čo je vo mne najvyššie“.

     Medzi všetkými stvoreniami jestvuje vzájomný vzťah, lebo majú „spoločného menovateľa“ - lebo všetky majú toho istého Stvoriteľa a všetky sú zamerané na jeho slávu. Veľme pekne to vyjadril sv. František z Assisi v hymne, ktorý je známy po celom svete:

„Buď pochválený, môj Pane, so všetkými tvojimi stvoreniami,

najmä za pána brata Slnko,

ktoré je deň a ty nás ním osvetľuješ.

A ono je krásne a žiari veľkým jasom: je znakom teba, Najvyšší…

Buď pochválený, môj Pane, za sestru Vodu,

ktorá je veľmi užitočná a ponížená, vzácna a čistá…

Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru, matku Zem,

ktorá nás udržiava a živí a rodí rozličné plody s pestrými kvetmi a trávou…

Chváľte a zvelebujte môjho Pána, ďakujte mu a slúžte mu s veľkou pokorou.“

Zázrak živej bunky i DNA

     Ján Chryzostom Korec sa vo svojich dielach právom pýta, či celé stvorenie je náhoda alebo zámer. Jednej svojej knihe dal názov Človek, tvor náhodný? Kardinál Korec prichádza k záveru: „Človek nie je produktom evolúcie náhody, ani prírodného výberu, ani boja o život a pretrvávania silnejšieho. Človek je od prvej chvíle novosťou Zeme a Vesmíru.“

     Aj sám nositeľ Nobelovej ceny za objav DNA Francis Crick hovorí: „Čestný človek, vyzbrojený všetkými súčasnými vedomosťami, by si mal priznať, že momentálne to vyzerá tak, akoby pôvod života spočíval na zázraku, keďže na jeho uskutočnenie treba zosúladiť toľko podmienok pre vznik zmysluplného zložitého systému živých bytostí.“

      Bunka je najmenšia stavebná časť všetkých organizmov, viditeľná je len pod mikroskopom. Organizmy sa delia na jednobunkové – telo tvorí len jedna bunka a mnohobunkové – telo je zložené z veľkého množstva buniek. V bunke prebiehajú chemické procesy  - premena látok (metabolizmus) i prenos genetických informácií. Bunka obsahuje bunkové štruktúry: na povrchu – bunková stena, cytoplazmatická membrána vnútri – organely: jadro, mitochondrie, chloroplasty, vakuoly. Živá bunka je tak nad naše chápanie zložité zariadenie, závratne dômyselné. Chápať jej vznik a činnosť ako „náhodu“ pripadá mnohým odborníkom ako čosi priam absurdné.

Biochemici zistili, že bunka je veľmi komplikovaná, že ju tvoria priam mikrostroje, ktoré majú správny tvar, správnu silu a správne vzájomné prepojenia. Bunka má množstvo zložiek, ktoré všetky spolupôsobia tak, aby sa dosiahol cieľ systému. Ak by sa jedna z jeho zložiek odstránila, celý systém by bol znefunkčnený. Podľa genetikov je vysoko nepravdepodobné, že by taký zložitý systém mohol vzniknúť kúsok po kúsku, nejakým procesom prírodného výberu. Nato, aby systém bunky sám osebe mohol fungovať, musí byť od začiatku celý. Evolúcia nedokáže spôsobiť a utvoriť zložitý biologický stroj naraz a náhle – je príliš komplikovaný. Nezjednodušitelne zložitý systém je taký, ktorý funguje, len ak je celistvý. Nemôže vznikať po čiastkach. Ak chýba v ňom čo len jediná súčasť, je nefunkčný, a tým neúčinný. Tu nemá význam ani nijaký prírodný výber v darwinovskom zmysle. Prírodný výber umožňuje len existovať systémom, ktoré už fungujú.

Samotná DNA vzbudzuje u hľadajúceho človeka úžas a obdiv. Ona je nielen obrovský zásobník informácií ako poznatkov, lež priam projektov zloženia jednotlivých častí organizmu a ich funkcií. DNA je priam súborom priamych inštrukcií. DNA je projekčná a realizačná centrála živého organizmu, až po telo človeka. Pre svoje informácie je podľa mnohých genetikov dielom inteligencie, mysle, a jej existencia je „podpisom“ mysliacej bytosti, ktorej myseľ musí byť neslýchane mohutnejšia než myseľ človeka. Je to myseľ, ktorá vie plánovať a zariadiť realizáciu najzložitejších projektov, vybudovať biologické stroje (bunky), ktoré prekonávajú schopnosti ľudských technológií. Proteíny živej bunky sa pokladajú za najmenšie nám známe stroje. Takpovediac režú, zvárajú, vymieňajú, triedia, prevážajú, prerábajú a pritom každá proteínová molekula, poprípade enzým, slúži úplne vyhranenému účelu. Jedinou požiadavkou jej existencie a činnosti je účelovosť, rovnako ako pri nejakom stroji, ktorý projektoval, navrhol a vyrobil človek.

Z Biblie jasne vyplýva, že svet tu nie je náhodou, ani človek nie je tvor náhodný. Evolúcia má vzostupný smer ku stále zložitejším štruktúram živých bytostí. To si nemožno predstaviť bez plánu, bez projektu, bez toho vedieť ako na vec (know-how). Evolúcia náhody vyškrtla z biologickej rovnice „logos“, know-how, projekt, inteligenciu. Tým sa stala obyčajnou špekulatívnou hypotézou, ktorá nič seriózne nevysvetľuje. Niektorí tvrdia aj dnes, že „čírou náhodou“ a „samovoľne“ malo vzniknúť zložité, priam rafinované kódovanie, projekt a realizácia strojov – organizmov, ktoré sú zložitejšie než všetky stroje, ktoré vynašli ľudia – oko, srdce, nervové vlákna či dýchanie. Veriaci človek v pokore a bázni pred svojím Stvoriteľom vie a pevne verí, že to nebola náhoda, ale jasný zámer.

 

 

 

 

AUTOR: Pavol Zahatlan
rektor Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre,
odborník v oblasti dogmatickej teológie na RKCMBF UK
Páčilo sa :
0