16. mája 2018
Čítaní: 26
KN 20/2018 | Literárny dúšok
ČÍTAME SI DOSTOJEVSKÉHO
Zápisky z mŕtveho domu

Krátko po sviatkoch som ochorel a šiel som do nášho lazaretu. Stál osamote, asi pol verstvy od pevnosti. Bola to dlhá prízemná budova, namaľovaná na žlto. Keď ju v lete opravovali, minuli na ňu hrúzu farby. Na priestrannom nemocničnom dvore stáli hospodárske budovy, domy pre správu nemocnice a iné potrebné staviská. V hlavnom trakte boli len izby pre chorých. Izieb bolo mnoho, ale väzenské iba dve, prepchaté vždy, no najmä v lete, takže sa postele museli často stisnúť dokopy. Naše izby bývali plné všelijakého „nešťastného národa“. Chodili sem naši, vojaci z vyšetrovacej väzby zo všelijakých strážnic, odsúdení, neodsúdení i takí, čo ešte len putovali na miesto svojho trestu; chodili aj z nápravnej roty – podivnej ustanovizne, kam posielali previnilých a nespoľahlivých vojakov z práporov, aby sa polepšili, a odkiaľ o dva alebo viac rokov obyčajne vyšli ako najostrieľanejší lotri.

 

Chorý trestanec

Keď niekto z trestancov u nás ochorel, hlásil chorobu zvyčajne hneď zrána svojmu poddôstojníkovi. Chorého zapísali do knihy a s touto knihou odoslali pod strážou do práporového lazaretu. Tam lekár zbežne prehliadol pacientov zo všetkých vojenských posádok, ktoré boli v pevnosti, a koho uznal skutočne za chorého, toho vypísal do nemocnice. Zapísali ma do knihy a o druhej, keď sa všetci naši poberali z trestnice na popoludňajšiu prácu, šiel som do nemocnice. Chorý trestanec si obyčajne vzal so sebou peňazí a chleba, koľko mohol, pretože v ten deň už nemohol rátať s nemocničnou stravou, vzal si aj miniatúrnu fajočku a miešok s tabakom, kremeň a kresadlo. Tieto veci si dôkladne schoval za sáru. Vstupoval som za bránu nemocnice dosť zvedavo, nepoznal som ešte túto stránku nášho trestaneckého života.

 

Vydal nám chorobopisy

Deň bol teplý, zachmúrený a smutný, jeden z tých dní, keď ustanovizne ako nemocnice nadobúdajú mimoriadne prísny, clivý a neutešený ráz. Vošiel som so sprievodcom do čakárne, kde stáli dve medené vane a kde už čakali dvaja pacienti spomedzi väzňov, tiež pod strážou. Vstúpil felčiar, lenivo a povýšene si nás prezrel a ešte lenivejšie išiel podať hlásenie lekárovi. Lekár nedal na seba dlho čakať; prezrel nás – zaobchádzal s nami veľmi vľúdne – a vydal nám chorobopisy, v ktorých boli zapísané naše mená. O ďalšie záznamy, lieky, diétu a tak ďalej sa postaral už ordinár, ktorý mal pridelené väzenské izby. Už aj predtým som počul, že trestanci si nevedia vynachváliť svojich lekárov. „Ani vlastný otec nemôže byť lepší!“ vravel mi, keď som sa zberal do nemocnice. Medzitým sme sa preobliekli. Šaty a bielizeň, v ktorej sme prišli, nám odobrali a obliekli nás do nemocničnej bielizne, okrem toho nám vydali ešte dlhé pančuchy, nočné čiapky a hrubé súkenné župany tmavohnedej farby, podšité akýmsi plátnom či plachtovinou. Župan bol taký špinavý, že väčšmi už ani nemohol byť; ale dôkladne som si ho všimol až v izbe. Potom nás zavreli do trestaneckých nemocničných izieb, ktoré boli na konci dlhánskej chodby, vysokej a čistej. Navonok bola čistota všade veľmi uspokojivá; všetko, čo na prvý pohľad padlo do očí, sa len tak ligotalo. Napokon, to sa mi mohlo len zdať po našej trestnici... Dvaja väzni šli do izby naľavo, ja napravo. Pri dverách, zamknutých na železnú závoru, stál strážny s puškou, pri ňom aj pomocný strážnik. Mladší poddôstojník (z  nemocničnej stráže) rozkázal, aby ma vpustili, a tak som sa ocitol v dlhej úzkej izbe; pozdĺž oboch dlhších stien stáli postele – bolo ich tuším dvadsaťdva, z toho ešte tri-štyri voľné. Postele boli drevené, natreté zelenou farbou, vari každému v Rusku známou – boli to tie postele, ktoré sú už akosi predurčené nato, že raz nemôžu byť bez ploštíc. Obsadil som posteľ v kúte, na tej strane, kde boli obloky.

 

Odporný nemocničný pach

Ako som už povedal, boli tu aj naši z trestnice. Niektorí z nich ma už poznali, aspoň z videnia. Omnoho viacej ich tu však bolo z vyšetrovacej väzby a z nápravných rôt. Ťažko chorých, teda takých, čo nevstávali z postele, nebolo tak veľa. Iní, ľahší pacienti alebo rekonvalescenti, sedeli na posteliach alebo chodili hore-dolu po izbe, kde medzi dvoma radmi postelí ostávalo ešte dosť miesta na prechádzky. V izbe panoval odporný nemocničný pach. Vzduch bol presýtený všelijakými nepríjemnými výparmi a liekmi, pričom sa skoro celý deň kúrilo v peci, ktorá stála v kúte. Na mojej posteli bola páskovaná prikrývka. Odložil som ju. Pod prikrývkou som našiel súkennú deku podšitú plátnom a hrubú bielizeň veľmi pochybnej čistoty. Vedľa postele stál stolík a na ňom šálka a plechový hrnček. Všetko sa to zvrchu prikrývalo malým uteráčikom, ktorý som tiež vyfasoval. Pod stolíkom bola ešte polička: tí, čo píjali čaj, odkladali si tam čajníky, krčahy s kvasom a podobne; ale čaj píjali len máloktorí. Fajky a miešky s tabakom, ktoré mal skoro každý, nevynímajúc ani suchotinárov, schovávali sa pod postele. Lekár ani iní z nadriadených ta skoro nikdy nepozreli, a keď aj pristihli niekoho s fajkou, tvárili sa, že nič nezbadali. Ostatne, pacienti boli skoro vždy opatrní a chodili fajčiť k peci. Na posteliach fajčievali nanajvýš ak v noci; ale vtedy neobchádzal nemocničné izby nikto, iba občas dôstojník, veliteľ nemocničnej stráže.

 

Katorga a telesný trest

Nikdy predtým som neležal v nemocnici; preto mi bolo všetko úplne nové. Zbadal som, že vzbudzujem istú zvedavosť. Už počuli o mne a obzerali si ma celkom nenútene, ba až s nádychom určitej prevahy, ako si premeriavajú v škole nováčika alebo v úrade žiadateľa. Vpravo ležal pisár z vyšetrovacej väzby, nemanželský syn penzionovaného kapitána. Bol obžalovaný z falšovania peňazí a ležal tu už asi rok, nevyzeral síce, že by mu niečo bolo, no presvedčil lekárov, že je „na nervy“. Docielil svoje: katorga a telesný trest ho minuli a o ďalší rok ho odoslali do T. s tým, aby ho tam umiestili kdesi v nemocnici. Bol to mocný, územčistý chlapík, asi dvadsaťosemročný, veľký podfukár a znalec zákonov; tento veľmi bystrý, bezočivý a namyslený, až chorobne márnivý človek celkom vážne presvedčil sám seba, že je tým najpoctivejším a najspravodlivejším človekom pod slnkom, že vlastne vôbec nijakú vinu nemá, a toto presvedčenie mu nik nemohol vziať. 

 

 

 

 

Z KNIHY FIODORA MICHAJLOVIČA DOSTOJEVSKÉHO ZÁPISKY Z MŔTVEHO DOMU. BRATISLAVA: IKAR, 2003. PRELOŽILA MARTA LIČKOVÁ.
Páčilo sa :
0