29. mája 2018
Čítaní: 99
KN 22/2018 | Duchovná obnova
Najsvätejšie Kristovo telo a krv je náš poklad
Úcta k Najsvätejšiemu telu a krvi Kristovej, tak ako mnohé v našom živote, má svoj vývoj. Adorácia je najlepšie prežitý čas s Kristom a prejavením našej osobnej úcty k veľkému daru.

V celom kostole bola tma. V strede pred oltárom stál s mikrofónom náš seminárny prefekt Jozef Žvanda. Prihováral sa k nám, mladým bohoslovcom, v rámci pravidelnej mesačnej duchovnej obnovy. Zrazu prerušil svoje kázanie a upriamil náš pohľad na veľké plátno. Na ňom bola stará fotografia, ktorá zachytávala kňaza s Eucharistiou, boriaceho sa       v blate a vo veľkých mlákach. Okrem neho fotograf zachytil dvoch mužov, vedúcich kravy s vozom, ako si do toho blata kľakli, aby vzdali úctu Kristovi, prítomnému v Eucharistii. Musím priznať, zalomcovalo to mnou. Nielen pre obraz toho kňaza, že šiel aj tam, kam bolo ťažko ísť a nedalo sa  vyhnúť blatu a špine. Ale ešte viac som ostal v úžase a zamyslení nad zbožnosťou tých mužov. Prerušili svoju prácu, rozhovor a kľakli si na zem, do blata, lebo okolo nich šiel Kristus v Eucharistii.

História sviatku

Viera v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii bola v 11. a 12. storočí napádaná rozličnými herézami. Štvrtý všeobecný lateránsky koncil v roku 1215 však opätovne potvrdil a vyhlásil, že Kristus je skutočne prítomný v chlebe a vo víne, ktoré sa premieňa na jeho telo a krv pri slávení božskej liturgie. Hlavnou predstaviteľkou hnutia za zavedenie sviatku Božieho tela bola svätá Juliana z Liége (1192 – 1258), sestra a neskôr opátka kláštora Mt. Cornillon. Sviatok Božieho tela zaviedol pápež Urban IV. v roku 1264 bulou Tranziturus a nariadil vytvoriť formulár svätej omše a ofícium breviára na tento sviatok, ktorých autorom sa stal sv. Tomáš Akvinský. Zavedením sviatku pápež zdôraznil lásku Krista, ktorý si želal fyzicky zostať s nami až do konca času. „Tento sviatok rozšírený zásluhou pápeža Urbana IV., predstavuje na jednej strane odpoveď viery a kultu na heretické učenie o tajomstve skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii a na druhej strane je zavŕšením hnutia vrúcnej zbožnosti voči vznešenej Oltárnej sviatosti.“ Treba ešte dodať, že samotnému vyhláseniu sviatku predchádzal aj eucharistický zázrak v Bolsene (Orvietsky korporál), keď z hostie premenenej pri svätej omši tiekla krv a prenikla celý korporál.

Popri sviatku Božieho tela sa od 17. storočia slávil aj sviatok Predrahej krvi. Pius IX. v roku 1849 rozšíril tento sviatok na celú Cirkev a ustanovil, aby sa svätil na prvú nedeľu mesiaca júla. V roku 1914 Pius X. zmenil jeho slávenie na 1. júla. Posledná reforma liturgického kalendára spojila oba sviatky a zaviedla spoločné slávenie Božieho tela a krvi na štvrtok po sviatku Najsvätejšej Trojice, alebo v nasledujúcu nedeľu.

Čo oslavujeme týmto sviatkom?

„Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je neoddeliteľná od Zeleného štvrtka, od svätej omše Pánovej večere, počas ktorej sa liturgicky slávi ustanovenie Eucharistie. Zatiaľ čo večer, na Zelený štvrtok, ožíva tajomstvo Krista, ktorý sa nám dáva v lámanom chlebe a kalichu vína, dnes, na slávnosť Božieho tela, je to rovnaké tajomstvo vystavené k adorácii a meditácii Božieho ľudu.“  Vraciame sa tak opäť do večeradla, kde nachádzame Ježiša so svojimi apoštolmi, ktorý im okrem služby a prejavu lásky v umývaní nôh predkladá dar seba samého. A kde hovorí:„ Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta “ ( Jn 6, 51 ). Kristus aj po svojom odchode k Otcovi má túžbu ostať medzi svojimi. Nielen v účinkovaní Ducha Svätého, ale aj v spôsobe chleba a vína. Chce ostať pokrmom, ktorý nielenže sýti a posilňuje na ceste, ale zároveň uisťuje o svojej prítomnosti a blízkosti. Prejavuje takýmto spôsobom svoju lásku k nám, ktorá je až do krajnosti. Lásku, ktorá nepozná mieru a hranicu prítomnosti. A my pri slávení tohto sviatku si nielen pripomíname Kristovu prítomnosť, ale opätujeme mu jeho lásku svojou láskou vyjadrujúc chválu a vďaku za tento jeho dar.

Ako by mala vyzerať správna úcta ku Kristovmu telu a krvi?

Pri odpovedi na túto otázku si pomôžem slovami svätého Augustína, ktorý povedal: „Nikto nech neje tento chlieb, ak ho predtým neadoroval, hrešili by sme, keby sme neadorovali.“ A ešte pridám aj výrok svätej Matky Terezy, ktorá povedala: „Čas, ktorý trávite s Ježišom ukrytým v Najsvätejšej sviatosti, je najlepší čas, aký môžete mať na zemi. Každá chvíľa strávená s Ježišom prehĺbi váš vzťah s ním, urobí vašu nesmrteľnú dušu krajšou a plnšou nebeskej chvály a pričiní sa aj v šírenie večného pokoja na tomto svete.“

Obaja títo svätci zdôrazňujú nielen potrebu adorácie a prepojenia na náš duchovný rast, ale aj správny postoj k pochopeniu tohto Kristovho daru. Správna úcta tak vychádza okrem iného z viery, vytrvalosti, čistoty srdca a modlitby! Z viery v Kristovu prítomnosť. Z vytrvalosti nachádzania si pravidelného času na osobnú adoráciu. Platí taktiež, že kedykoľvek sa rozhodneme vzdať úctu Kristovmu telu a krvi, máme pamätať aj na postoj nášho srdca. Áno, je možné a potrebné prichádzať ku Kristovi aj keď sme plní hriechu. Ale aby modlitba, čiže realizácia osobného vzťahu lásky k Bohu a človeku, stretnutie Boha s človekom, mohla dosiahnuť plnosť, je potrebné, aby bol človek v stave milosti posväcujúcej. V neposlednom rade treba si uvedomiť, že svoj postoj vyjadrujeme aj prostredníctvom postoja tela. Áno, môžeme sedieť, môžeme ležať v prostrácii pred Pánom, no najčastejšie sa stretávame s povzbudením, aby sme pred ním kľačali.

Načo to je všetko dobré?

Pomôžem si výrokom svätého pápeža Jána Pavla II.: „Adorácia Najsvätejšej sviatosti každodenne nachádza široký priestor na toľkých miestach a stáva sa nevyčerpateľným zdrojom svätosti.“ A na inom mieste nachádzame toto povzbudenie: „Zotrvávanie v modlitbe pri živom a opravdivom Ježišovi Kristovi v Najsvätejšej sviatosti vedie k dozrievaniu jednoty s ním, disponuje na plodné slávenie Eucharistie a predlžuje trvanie obradných postojov.“  Eucharistiu chápeme vo svetle biblického zjavenia a cirkevnej tradície ako tajomstvo viery a zároveň sa ukázala ako tajomstvo svetla.

Zdroj svätosti, zdroj dozrievania jednoty s Kristom, zdroj svetla pre naše dni. Či je to málo? Či to nie je to, po čom by duša túžiaca po Bohu a stretnutia s ním mala prahnúť? Veď kontemplácia Ježiša v Najsvätejšej sviatosti, keďže je ako prijímanie túžbou, silno spája veriaceho s Kristom. A čo iné si Boh od nás žiada, ako zjednotenie s ním, zjednotenie s jeho vôľou?

Ako dobre adorovať pred Eucharistiou?

„Nech veriaci nezabúdajú počas dňa na návštevu Najsvätejšej sviatosti, lebo je to dôkaz vďačnosti, prejav lásky a povinnosť náležitej poklony Kristovi Pánovi, prítomnému vo sviatosti.“

Myslím, že mnohí zápasíme s tým, že aj keď zájdeme adorovať Krista v Eucharistii, máme mnohokrát problém sami v sebe, ako dobre alebo najprávnejšie využiť tento čas. Na základe rôznych povzbudení nám dnes ponúknem 5 rád, ako dobre adorovať.

Po prvé; je potrebné, aby sme boli trpezlivými. Áno, možno budeme mať ťažkosť so sústredenosťou, možno ten čas sa nám bude javiť večným. Tak či onak, ak sa chceme naučiť adorovať, prvým krokom je vytrvalosť. Adorácia je nielen pre našu dušu prácou. A aj tú sa je potrebné naučiť. Získať tzv. „pracovné návyky.“ Dôležité je začať a postupne pridávať tie minútky s Pánom.

Po druhé, je dôležité pripraviť sa na stretnutie. Nielen tým, že sa stíšim vstupom do ticha kostola, ale že aj upokojím svoje myšlienky. Áno, opäť môžeme mať skúsenosť, že nám počas adorácie budú myšlienky lietať a preto v rámci prípravy a učenia adorovať je dobré prinášať si so sebou Sväté písmo, ktoré nám pri čítaní (napríklad žalmov) pomáha sústrediť sa.

Ďalšou pomocou pri adorácii je modlitba ruženca. Áno,  platí, že počas vystavenia Najsvätejšej sviatosti sa nemajú praktizovať iné pobožnosti k úcte Panny Márie alebo svätých, no učiteľský úrad nevylúčil modlitbu ruženca, z dôvodu kontemplácie Kristovho tajomstva Máriinými očami a srdcom, v spoločenstve s ňou a podľa jej príkladu. Nezabudnime však na to, aby sme svojou „tichou modlitbou“ ruženca nerušili iných!

Pre mňa overenou modlitbou, ktorá ma udržiava v pozornosti a blízkosti Pána, je Ježišova modlitba. Neustále opakovanie: Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym. Znie to ako tlkot srdca, spomaľuje, upriamuje. Tu by sme mohli spomenúť aj tzv. taizé piesne. Plné hĺbky a volania do ticha.

A ako posledné spomeniem zotrvanie v úplnom tichu, keď si uvedomujeme, že Boh vie, čo potrebujem, čo sa odohráva v mojom srdci a živote. A iba také pozerania na Pána a ponechanie jeho, aby pôsobil, je samotnou krásnou adoráciou.

Namiesto záveru: Pred pár dňami sme robili úpravy v našom kostole. V istej chvíli bolo potrebné preniesť Eucharistiu na iné miesto. Keď som ju po svätej omši odnášal do farskej budovy, naplnil ma akýsi zvláštny pocit. Že pár dní nebude Kristus tam, kde má byť. Myslím, že aj to je úlohou adorácie. Uvedomiť si a nanovo prežiť, kde chce byť Kristus... v mojom živote.

Úmysly apoštolátu modlitby jún

Aby sociálne siete vyzdvihovali solidaritu a rešpektovali druhých v ich odlišnostiach.

Nech sú prvoprijímajúci živo začlenení do života spoločenstiev našich farností.

Citáty  

Ak chcete rásť v láske, vráťte sa k Eucharistii, vráťte sa k adorácii. (Svätá Matka Tereza)

Eucharistia sa rodí z lásky. (Raniero Cantalamessa)

Tí, čo prijímajú Eucharistiu, rozplynú sa v Bohu ako kvapka v oceáne. Nie je možné oddeliť ich od neho. V tej nesmiernej hlbine lásky sa môžeme ukryť pre večnosť.

(Svätý Ján Mária Vianney)

 Sväté prijímanie je najkratšia a najistejšia cesta do neba. Sú aj iné cesty: nevinnosť, ale tá je hlavne cestou detí; pokánie, ale to nás odstrašuje; veľkodušné znášanie životných skúšok, ale pri nich často plačeme a prosíme, aby nám boli odňaté. Tou najistejšou, najľahšou, a najkratšou cestou je Eucharistia.

(Svätý Pius X.)

AUTOR: Jozef Kozák

Páčilo sa :
0