13. júna 2018
Čítaní: 35
KN 24/2018 | Misie
Ako sa pastierikovia z tanzánskeho buša učia písať
Obloha je plná hviezd, až mám pocit, že sa ich môžem dotknúť. Široko-ďaleko nijaké rušivé svetlo. V Chagane, v zabudnutom kraji pastierov, si vychutnávam čas bez elektriny, vody, ciest, stáleho mobilného pokrytia, akejkoľvek civilizácie. Možno na prvý pohľad to vyzerá ako nevábne prostredie bez zaužívaného pohodlia a komfortu, ktoré nie je také ľahké nájsť v dnešnej modernej Tanzánii. Mňa si však získalo svojimi ľuďmi.

Keby nebolo otca Daniela Ohmanna, nedostanem sa sem. Tento 91-ročný americký misionár zo spoločnosti Maryknoll ma raz pozval stráviť Veľkú noc so svojimi obrátenými pastiermi z etnika Datoga. Približne tretina obyvateľov východoafrickej Tanzánie ešte stále vyznáva pôvodné náboženstvá. Medzi nimi nechýbajú ani títo polokočovníci, ktorých mnohí mylne nazývajú pohania, hoci aj oni veria v jedného Boha. Tak ako väčšina pastierskych etník, aj oni prinášajú obety v podobe baránka ako starozákonní Židia. Práve podobnosť obety baránka využívajú misionári, aby upriamili pohľad na Krista, Baránka, ktorý sníma hriechy sveta.

Dať deťom budúcnosť

Ťažká práca je evanjelizácia v kraji na konci sveta medzi pastiermi, ktorých život sa krúti okolo kráv, oviec a kôz. Netúžia po nej ani miestni kňazi. Obrátenie a hlásanie zmŕtvychvstalého Krista si totiž vyžaduje spoznať týchto hrdých a tvrdohlavých ľudí, deliť sa s nimi o každodenný život, očariť príkladom, zrieknuť sa pohodlia, ktoré bežne ponúkajú fary v mestách či dedinách. Činnosť misionárov je úzko spätá so vzdelávaním. To medzi pastiermi vôbec nie je samozrejmosťou. Väčšina mojich známych, ku ktorým sa pravidelne vraciam na návštevu či výskum, nevie čítať ani písať. Cítia však potrebu zabezpečiť svoje deti nielen dobytkom, ale i vzdelaním. Prvé lastovičky medzi rodinami v malej Chagane sa odhodlali poslať deti do najbližšej katolíckej školy v meste Igunga. No nič z toho by nebolo možné bez finančnej podpory amerického otca Daniela, ale aj priateľov a známych zo slovenských končín.

Čas pre priateľa

Osem malých Chagančanov patrí svojimi výsledkami medzi najlepších študentov v triede. Počas prázdnin sa však vracajú domov, aby ceruzky vymenili za pastierske palice a pomohli súrodencom pásť otcove stáda. Uniformy nahradia látky, v ktorých sú s ľahkosťou zavinutí, pričom nezanedbávajú ani potrebné neformálne vzdelávanie, teda učiť sa, kde je najlepšia pastva, najbližší zdroj vody a najmä ako nestratiť ani jeden kus dobytka. Pastierik Kitandula ma ťahá za ruku a dožaduje sa, aby aj on mohol ísť do školy za svojou sestrou Utabu. Jeho mladšia sestra Shini sa odmieta hrať s inými, lebo podľa maminých slov sa najradšej hrá práve s Utabu. Treba si počkať na prázdniny a školáčka bude opäť doma so svojimi, spolu s ďalšími siedmimi študentmi zo Chagany, ktorí raz azda budú vedieť pomôcť nielen rodinám, ale i svojmu ľudu. Vládou i okolitými etnikami sú totiž stále považovaní za zaostalých pre spôsob odievania, nevzdelanosť, pretrvávajúce živé zvyky i pôvodné náboženstvo. Hoci sú naoko zaostalí, oplývajú niečím, čo my nezadržateľne strácame – úprimnou radosťou zo života, ochotou sa so všetkým podeliť a časom pre priateľa, ktorý nemerajú hodinkami.

AKO POMÔCŤ:  o možnosti, ako podporiť vzdelávanie etnika Datoga v Tanzánii, vám poskytne viac informácií autorka článku. Kontakt: emi.bihi@gmail.com.

 

 

AUTOR: EMÍLIA BIHARIOVÁ
Autorka sa venuje výskumu etnika Datoga.

Snímky: autorka
Páčilo sa :
0