22. júna 2011
Čítaní: 99
KN 25/2011 | Kultúra
Buonarroti? – Buona sera
Životné osudy veľkých osobností priťahujú, inšpirujú a vyzývajú hľadať, v čom spočívala ich veľkosť a v čom boli blízki nám, „obyčajným smrteľníkom“.

Divadelná inscenácia Petra Weincillera s názvom Michelangelo – divadelná freska o ceste umelca spracovala hľadanie a životný príbeh známeho renesančného umelca Michelangela Buonarrotiho. 
Autor hry a zároveň režisér Peter Weinciller so svojím tvorivým tímom prečítal príbeh vlastnou, originálnou a nezameniteľnou optikou. Z obrovského množstva mate­riálu, ktorý poskytoval približne 600-stranový román Irvinga Stona Agónia a extáza, si s drama­turgičkou Veronikou Dianiškovou vybral ako nosnú dramatickú líniu epizódy zdôrazňujúce ustavične prebieha-júci proces. Proces dospievania – od detstva až po smrť, proces učenia – od maliarskej dielne cez sochárstvo až po „školu života“. Michelangelov život sa tak vo Weincillerovom vnímaní mení na proces vytrvalej tvrdej práce, nekompromisného a poctivého hľadania cesty, ktorá vyžaduje mnohé obety. Vnútorný proces premeny je jediným uceleným a psychologicky hlbšie prekresleným hereckým partom v celej inscenácii (v sugestívnom podaní Dominika Gajdoša). Ďalší štyria herci (Juraj Ďuriš/Martin Križan, Andrej Kováč, Gabriel Tóth, Tomáš Majláth a Simona Matoleková) akoby v zámernom a ostrom kontraste k postave Michelangela tvoria pestrý kaleidoskop epizódnych postavičiek a drobných epizód z umelcovho života. Čím starší a zrelší je Michelangelo, tým rastie tempo a bizarnosť výjavov, ktoré stvárňujú.
Herci hrajú a hrajú sa. Drobnými a dômyselnými zmenami kostýmov, výraznou hlasovou a pohybovou štylizáciou sa neprestajne menia. V jednotlivých postavách sú obdivuhodne presní a precízni, a preto diváci ľahko a vďačne prijímajú ich hru. Spolu so zrýchľujúcim sa tempom a rastúcou grotesknosťou, ktorá vrcholí rýchlym striedaním pápežov, však rastie aj Michelangelova tragika – samota a opustenosť.
Inscenácia napriek hlbokému vnú­tornému posolstvu pôsobí ľahko a sviežo. Weincillerov divadelný jazyk je založený na minimalizme a poetickej hravosti. Celý príbeh sa odohráva v pomyselnej maliarskej dielni. Scénografia (Petra Petríková) si vystačí s jedným stolom – praktikáblom, niekoľkými kusmi látok a drobnými rekvizitami súvisiacimi s maliarstvom. To všetko sa vďaka presne nacvičeným a vtipne koncipovaným prestavbám, tieňohre a hre so svetlom premieňa priamo pred očami divákov raz na palác Mediciovcov, inokedy lešenie, kláštornú knižnicu, tajnú pitevňu, Dávida či Pietu...
Keď v závere vstupuje Michelangelo bránou do večnosti, zanecháva-júc na zemi tieto večné diela, zrazu divák mierne zapochybuje. Zaváha, či sa nemá tak trochu hanbiť, že sa tak dobre bavil, keď v tomto prípade išlo o viac...  A práve v tomto drobnom, nenápadnom zaváhaní tkvie čaro i hĺbka Weincillerovho divadelného pohľadu na Michelangelov život.
 


SÚťAŽ
Napíšte nám odpoveď na otázku: Ako sa volá známa kaplnka vo Vatikáne, ktorú Michelangelo vyzdobil freskami? Odpovede posielajte do 20. júla na adresu redakcie, obálku označte heslom „Miche-
l­angelo“. Jedného vyžrebovaného výhercu odmeníme dvoma lístkami na predstavenie 27. júla
o 20.30 v Bratislave.                –RED– 
 
 

ZDENKA PAŠuTHOVÁ
AUTORKA JE DIVADELNÁ DRAMATIČKA
Snímka: naďa uherová
Páčilo sa :
0