2. júla 2018
Čítaní: 26
KN 26/2018 | Duchovná obnova
Životné príbehy Petra a Pavla sú spojené nádoby
Ich napínavé životné príbehy opísané v paralelnom životopise Skutkov apoštolov nás pobádajú v horlivosti pre Krista a vytváranie ozajstného spoločenstva Cirkvi.

Taliansky teoretik komunizmu Gramschi nielen zavelil komunistom, aby sa dali na pochod inštitúciami a zmenili ľudské myslenie a kultúru, čo splodilo početné ľavicové „výdobytky“ našich čias, ale keď uvažoval o apoštolovi Pavlovi, označil ho za „Lenina kresťanstva“. Vďaka jeho trinástim listom a húževnatej aktivite ho označil za zakladateľa kresťanstva.

Leví podiel na stvárnení kresťanstva sa nedá Pavlovi uprieť, avšak prehliadnuť osobu Ježiša pri zrode kresťanstva dokáže iba ateistický ideológ. Liturgická slávnosť svätých Petra a Pavla nám každý rok umožňuje osobu Pavla vnímať vo vzťahu s Ježišom i Petrom.

Kristus najprv, potom Cirkev

Ježiš a jeho Cirkev zásadne určili úlohy Petra aj Pavla v rámci kresťanstva. Bez Krista by ich obdivuhodné životy strácali na význame. Asi v roku 27 si Kristus kázaním a konaním v Galilei získal Šimona, rybára z dediny Betsaidy.

Autentickú polohu jeho rodiska objavili izraelskí archeológovia len nedávno na prelome tisícročí. Peter po uzavretí manželstva zakotvil napokon v mestečku Kafarnaum, kde sa stretol s Ježišom a jeho život nabral nový smer. Pavla z Tarzu si stopol už oslávený Kristus prítomný v prenasledovanej Cirkvi niekedy medzi rokmi 32-36 na ceste z Jeruzalema do Damasku a začal si ho pripravovať pre veľkú misiu prostredníctvom tej Cirkvi, ktorú Šavol aktívne prenasledoval.

Pavol s nasadením života umožnil v rokoch 44-67 šírenie Ježišovej Cirkvi v Rímskej ríši. Obe postavy apoštolov zaberajú - po Ježišovi - najväčší priestor v Novom zákone.
 
Zrod Petrovho povolania a jeho aktivita pastiera
Učiteľ Božieho kráľovstva radikálne zasiahol do života rybára Šimona, syna Jonáša či Jána. Pod pôvodným hebrejským menom sa spomína 53-krát v Písme. Jeho nové grécke meno Petros (skala) spomína Nový zákon celkovo až 156-krát a iba 9-krát v pôvodnej aramejskej forme Kéfas. V Markovom a Matúšovom evanjeliu bol Peter povolaný okamžite akoby v skratke

Po oslovení Ježišom: Poďte za mnou, idú hneď prví učeníci za ním. Historicky bližším je podanie evanjelistu Lukáša. Šimon videl najskôr zázrak, keď Ježiš uzdravil jeho svokru (Lk 4, 38 - 39). Raz ráno ho po nočnom rybolove požiadal odraziť loďku, aby účinnejšie kázal zástupom. Po kázaní zrazu vyzve Petra zatiahnuť na hlbinu. Peter zariskoval, opustil svoju remeselnícku rutinu a uveril slovu podmaňujúceho si zástupy.

Oplatilo sa, Peter bol ohúrený z veľkého množstva ulovených rýb. Tie už symbolizovali jeho budúci misijný úspech. Hoci sa cítil Krista nehodný, vyvolil si ho na lov ľudí (Lk 5, 1-11). V Lukášovom evanjeliu sa povolanie Petra koná v treťom rozhodujúcom kontakte s Ježišom. Povolanie si vyžaduje čas a je dynamickým procesom, čo Lukáš ako dobrý znalec ľudskej duše zachytil.

V Jánovom evanjeliu zasa Petra k Ježišovi priviedol brat Ondrej. Odlišnosť evanjelií v pohľade na povolanie Petra prezrádza komplexnú povahu povolania, ktoré sa tvorí v čase a cez ľudské vzťahy, stretania s Ježišom, váhania a napokon v rozhodnutí. Pán si získal Petra a osobitne si ho pripravoval pre svoju Cirkev. Zaujal prvé miesto v zozname dvanástich apoštolov tvoriacich nový Izrael, ktorý je pokračovaním dvanástich kmeňov.

Postava Petra sa v evanjeliách vyvíja. Z prvotného nadšenia a zasadzovania sa Petra za Ježiša, cez Petrovo asistovanie Ježišovi pri vzkriesení Jairovej dcéry (Mk 5, 37-43), pri jeho premenení na vrchu (Mk 9, 2-10), pri eschatologickej reči na Olivovej hore (Mk 13, 3-37) a pri modlitbe Ježiša v Getsemanskej záhrade (Mk 14, 33-42) sa z Petra po zatknutí Ježiša stane tragická postava, keď sa zaprisaháva, že ho nepozná. V tme noci Peter klesá úplne na dno, z čoho ho preberie spev kohúta (Mk 15, 66-72).

V nedeľu ráno po smrti Ježiša odkazuje anjel práve Petrovi cez ženy pri hrobe, že Ježiš žije a zjaví sa im v Galilei. Jeho hrob je prázdny, Peter v ňom nenašiel Ježiša (Jn 20, 6-7), no oslávený Ježiš si nájde opäť jeho ako pri povolaní a dá sa mu vidieť ako prvému (podľa Lk 24, 34 a 1 Kor 15, 5).

Prvenstvo Petra určené v Mt 16,18-19 a potvrdené po zmŕtvychvstaní jeho trojitým vyznaním lásky voči Ježišovi (Jn 21, 15-17) pokračuje aj po zoslaní Ducha Svätého. Spolu s Jánom získava Peter prvých kresťanov v Jeruzaleme. Petrove reči plné Ducha (Sk 2, 14-36; 3, 12-26; 4, 9-12; 5, 29-32) získavajú kresťanov spomedzi Židov.

V meste, ktoré zosnovalo justičnú vraždu Ježiša, Peter v tieni chrámu rozširuje Kristovo spoločenstvo, ktoré navštevuje chrám, avšak eucharistický chlieb láme už po domoch, vie sa o všetko deliť, dejú sa v ňom zázraky a ochotne prijíma náuku apoštolov (Sk 2, 42-47 a 4, 32-35).

Peter sa stane divotvorcom i smelým vodcom tejto komunity, pred ktorým sa zázračne otvárajú dokonca dvere väzení (Sk 5,19; 12,6-10) symbolizujúce politickú moc, ktorá nemôže zastaviť šírenie Božieho slova.
 
Po obrate Petra zrod misie Pavla
V Skutkoch apoštolov 10–11 sa Peter otvorí pre ohlasovanie Ježiša pohanom. V Joppe, v dnešnom Tel Avive, na brehu Stredozemného mora videl Peter klesať plachtu z nebies s čistými a nečistými zvieratami a hlas ho vyzval z nich jesť  (Sk 10, 10-16). Videnie ho pripravilo pre návštevu bohabojného pohana stotníka Kornélia v Cézarei, aby mu kázal o Ježišovi a pokrstil celý jeho dom.
 
Teologicky sa naznačuje, že bez zásadného obrátenia Petra, by ani Pavol nepodnikal svoje cesty k pohanom. Posledný raz Peter vystupuje na sneme v Jeruzaleme v Sk 15, 6-11 konanom v roku 49. Na Petra sa viažu dva listy, pričom Druhý Petrov list bol napísaný až okolo roku 125 po Kr. Prvý list je vynikajúcim povzbudením kresťanom nevzdať sa viery v pohanskom svete a vytrvať v utrpení po vzore Pána Ježiša.
 
Stigmatizácia kresťanov je súčasťou ich identity, ktorá zneistí okolitý svet a vedie ho k obráteniu. Po Petrovi dostáva v Skutkoch priestor Pavol. Cirkev v Antiochii ho s Barnabášom vyšle evanjelizovať pohanov. Pavol v listoch spomína zjavenie, v ktorom videl osláveného Ježiša (1 Kor 9,1; 15,8; Gal 1,12.16) a Skutky až tri razy podávajú jeho skúsenosť na ceste do Damasku (Sk 9; 22; 26), čím sa len zdôrazňuje zásadná úloha Ježiša v apoštoláte Pavla. Stretnutie s Kristom ho úplne pretvorilo.
 
Pavlova odysea a zjednocovanie sa s Kristom 
Dnes sa v pohľade na život Pavla razí umiernená tendencia považujúca trinásť Pavlových listov za prvotný prameň, ktoré sa kriticky dopĺňajú údajmi zo Skutkov apoštolov bez zámeru dávať do rozporu oba pramene. Skutky Pavla už teologicky interpretujú a predstavujú jeho poslanie ako širší projekt šírenia kresťanstva „až po kraj zeme“ (Sk 1, 8).
 
Lukáš neucelené informácie o Pavlovi spracoval do uceleného príbehu. Pavlova činnosť sa vzťahuje na tri veľké misijné cesty v rokoch 47 - 57 a na záverečnú cestu a pobyt v Ríme. Tieto strastiplné cesty Pavla dosiahli asi okolo 17 000 km. Bola to ozajstná odysea pre Krista. Šavol pochádzal z mesta Tarzus známom už v 9. stor. pred Kr. Mesto v dnešnom Turecku bolo slávnym strediskom kultúry a filozofie.
 
Podľa Strabóna školy mesta boli lepšie od aténskych a alexandrijských škôl. Žili tu stoickí a epikurejskí filozofi. Mesto navštívil Cicero, Július Cézar, Augustus, Marcus Antonius a Kleopatra. Pavol bol „občan nie neznámeho mesta“ (Sk 21, 39). Nevieme, kedy sa narodil, asi medzi r. 5-10 po Kr. V Liste Filemonovi (porov. 9), asi z roku 60 sa označil za „starého muža“; pri kameňovaní Štefana (medzi r. 32-36) bol označený v Sk 7,58 ako „mladý muž“.
 
Meno výrobcu stanov a intelektuála Paulos je v Písme použité 157-krát a je gréckou formou rímskeho „priezviska“ Paulus, t.j. nepatrný. Apoštol ho mal zrejme od narodenia (Sk 22, 28) a meno Šavol používal v židovskom prostredí (spomína sa 15-krát iba v Sk).
 
Pavol bol človekom troch kultúr: rímske občianstvo (Sk 22, 28) mu umožňovalo slobodný vstup a evanjelizáciu v mestách; rodený Žid, farizej a učeník Gamaliela sa oboznámil so židovskými výkladmi Písma a napokon ako helénsky vzdelanec píše listy v dokonalej gréčtine, pričom v nich aplikoval postupy klasickej rétoriky, čo prezrádza i jeho reč na Areopágu v Sk 17, 22-31.
 
Veľkú úlohu zohrali u neho dôkladné poznanie a výklad židovských Písem i ticho púšte, modlitba, pokora a utiahnutie sa po prvotnom ohlasovaní Krista, ktoré vyľakalo kresťanov (Sk 9, 26-30). Utrpenie od Židov i pohanov pre Krista na misijných cestách zoceľujú jeho vieru a lásku k Ježišovi a jeho Cirkvi. Pavla nebolelo uvažovať nad dosahom diela Ježiša a nad vierou v neho.
 
Netrpel mentálnou lenivosťou, ktorá neprospieva viere, ale silu k ohlasovaniu čerpal v zjednocovaní sa s Kristom. Odkaz jeho listov vystihujú najmä výrazy: v Kristovi (odkaz naň je v listoch 65-krát) a s Kristom (28-krát). Pavol píše o tom, čo to znamená, keď prijmeme Krista pre našu vieru, morálku, rodinný a spoločenský život a najmä pre večný život.
 
Ako prvý vôbec píše o Poslednej večeri a Eucharistii (1 Kor 11) a o zjaveniach Zmŕtvychvstalého (1 Kor 15, 3-8) o charizmách a bláznovstve kríža. Dielo Krista interpretuje v právnom pojme ospravedlnenia pred Bohom. Sme spravodliví (rehabilitovaní) nie cez skutky, ale skrze vieru v Krista, pričom skutky idú v závese za vierou, ktorá musí byť činná skrze lásku (Gal 5, 6).
 
Rím, miesto umučenia a spočinutia
Životy oboch apoštolov Petra a Pavla spečatí ich mučenícka smrť v Ríme za cisára Neróna. Poapoštolská tradícia hovorí, že po dvojročnom väznení bol Pavol prepustený a šiel do Španielska. Klement Rímsky v roku 95 spomína, že Pavol „vyučil celý svet spravodlivosti, došiel až na hranice Západu, vydal svedectvo pred vladármi a potom sa vzdialil zo sveta a odobral sa do svätých miest ako najväčší vzor vytrvalosti“.
 
Prvé svedectvo o Pavlovom druhom väznení v Ríme a jeho mučeníckej smrti za Neróna máme od Euzébia (HE 2.22.3), ktorý cituje Dionýzia z Korintu, že Peter a Pavol „boli umučení v rovnakej dobe“ (HE 2.25.8).
 
Pre oboch apoštolov sa smrť datuje na rok 64, no niektorí dávajú prednosť roku 67. Tertulián prirovnal smrť Pavla k smrti Jána Krstiteľa. Pavla po sťatí pochovali na Ostijskej ceste na mieste dnešnej Baziliky sv. Pavla za hradbami a Petra po ukrižovaní pochovali vo Vatikáne na mieste Baziliky svätého Petra.
 
Mučeníctvo Petra a Pavla urobili z Ríma srdce Katolíckej cirkvi, kde slúži našej viere a láske aj dnešný Petrov nástupca a Kristov námestník, pápež František.
Jozef Jančovič
Páčilo sa :
0