4. júla 2018
Čítaní: 38
KN 27/2018 | Duchovná obnova
Pápež František futbalu rozumie
Mať srdce fanúšika, byť dvanástym hráčom na ihrisku, či to neevokuje tú známu pravdu, že piate evanjelium píše každý jeden z nás svojim životom? Že tým trinástym apoštolom mám byť ja tu a teraz, kde som? Videl som v Anglicku aj v Taliansku na futbalových štadiónoch, ako sa rodia fanúšikovia so srdcom.

Všimol som si, že na chladničke máme väčšinou rovnaké veci. Magnetky z rôznych miest, rozpis, čo nám treba dokúpiť do domácnosti, alebo posledný výkres nášho malého dieťaťa. Minule som však stál pred jednou chladničkou a neveril som vlastným očiam. Okrem toho, že tam otec dal tabuľku, kde sa jeho dcéry mali každý mesiac deliť s titulom knihy, ktorú prečítali. Visel tam aj otcov  celoročný plán. Ale nie čítania, lež sledovania cyklistických pretekov v televízii. Samozrejme, s poznámkou, kedy to musí sledovať a to tým viac, lebo tam jazdí Peter Sagan. Mal to vraj na chladničke nielen preto, aby na to nezabudol, ale aj ako upozornenie pre ženskú časť domácnosti, aby ho po tieto dni nevyrušovali. V duchu som sa zasmial a pomyslel som si: chvalabohu, že nemusím zverejňovať takýto športový zoznam ja. Lebo by na tej chladničke visel celoročný rozpis mojich obľúbených futbalových zápasov. A to je - už priznám sa - iná „káva“.

Slovko o športe
Šport je okrem miestom súťaživosti v prvom rade miestom stretnutia. Kde sa stretávajú rôzne generácie, náboženstvá i rasy. Ako to výstižne povedal 13. októbra 2017 pápež František pri stretnutí pred futbalovým turnajom fyzicky a mentálne znevýhodnených: „Šport je jedným z univerzálnych jazykov, ktorý prekonáva kultúrne, sociálne, náboženské a fyzické rozdiely, a je schopný spojiť ľudí, umožňujúc im účasť na tej istej hre a byť spoločne protagonistami pri výhre či prehre.“ Šport inšpiruje a poukazuje na cnosti ako je veľkodušnosť, pokora, obetavosť, stálosť i radosť. A ako každá dobrá ľudská činnosť, aj táto vytvára príležitosť na ohlasovanie Kristovho posolstva. Lebo ako sme to mohli aj nedávno čítať pri predstavení nového dokumentu o športe Dikastéria pre laikov, rodinu a život pod názvom Dať to najlepšie zo seba, šport so sebou prináša aj výzvu na dosiahnutie svätosti. Lebo dať to najlepšie zo seba máme nielen na ihrisku, ale aj v živote! My totiž krstom patríme do jedného veľkého tímu. Tímu Ježiša Krista! A keď dávame zo seba to najlepšie, akoby sme žili slová apoštola Pavla, ktorý povedal: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán...“

Pozrime sa teraz spoločne cez slová pápeža Františka na futbal a na výzvy, ktoré prináša nám kresťanom

Výzva dodržiavať pravidlá
Tak ako pri každej hre aj pri futbale si v prvom rade musíme všimnúť a naučiť sa rešpektovať pravidlá. Tie sú pre všetkých rovnaké. Rovnaký čas, rovnaký priestor, ale aj rovnaký vek či zloženie súperov. Jasne stanovené pravidlá volajú k spravodlivosti, na fair play hru.  Samozrejme, nielen na ihrisku. Veď v zápale hry, sa neraz odhalí holá pravda o človeku, o jeho charaktere, postoji k iným. Táto úloha dodržiavať pravdivá ma privádza k slovám Ježiša: „Kto je verný v malom, bude verný aj vo veľkom“. Kto je človekom rešpektujúcim životné pravidlá, Desatoro, bude mať v úcte aj pravidlá na ihrisku.

Výzva naučiť sa tímovosti
Pápež František v roku 2016 pri stretnutí s mužstvom Nemecka povedal: „Často som počul hovorievať, že vaše víťazstvá sú víťazstvami tímu. Práve preto sa mančaft stal spoločnou definíciou vašej skupiny. Vskutku súťaživý šport si vyžaduje nielen veľkú disciplínu a osobné obetovanie sa, ale tiež rešpektovanie druhého a tímového ducha. To je to, čo vás vedie k úspechu.“ Áno, byť hráčom futbalového tímu, znamená byť tímovým. Spolu sa vyhráva, ale spolu sa prijíma aj prehra. Aj keď neraz futbalové zápasy rozhodnú jednotlivci, nikdy to nie je bez podpory ostatných spoluhráčov. Sila jednotlivca rastie v spolupráci. Práve tento duch tímovosti v športe privádza deti a mládež najrýchlejšie a najľahšie k rešpektovaniu druhého. K úlohe spolupracovať. Odbúrava závisť. Vedie k dobroprajnosti. Lebo či nie aj dobré vzťahy, priateľstvo mimo ihriska, vedú k nezištnej prihrávke či obetavému zákroku? A duch tímovosti prináša aj ovocie vďačnosti. Opäť citujem pápeža Františka, ktorý pri stretnutí s hráčmi španielskeho klubu Villareal v roku 2017 povedal: „Jedna z charakteristík dobrého športovca je vďačnosť. Ak sa zamyslíme nad naším životom, príde nám na um toľko ľudí, ktorí nám pomohli a bez ktorých by sme tu neboli. Môžete si zaspomínať na tých, s ktorými ste hrali ako chlapci, na svojich prvých spoluhráčov, trénerov, asistentov a tiež na fanúšikov, ktorí nás svojou prítomnosťou povzbudzovali na každom zápase. Táto spomienka nám pomáha, aby sme sa necítili nadradení, ale aby sme si uvedomili, že sme súčasťou jedného veľkého tímu.“

Výzva rešpektovať trénera
V roku 2015 napísal pápež František pozdravné posolstvo účastníkom dvojdňového medzinárodného seminára na tému Tréneri: vychovávatelia osôb, ktorý sa organizoval v Ríme pod záštitou Pápežskej rady pre laikov, konkrétne sekciou dikastéria „Cirkev a šport“, ktorú zriadil sv. Ján Pavol II. v roku 2004 tieto slová: „Prítomnosť dobrého trénera-vychovávateľa sa javí ako blahodarná obzvlášť vo veku dospievania a ranej mladosti, keď sa osobnosť naplno rozvíja a hľadá vzory na porovnanie a identifikáciu; ako silno sa cíti potreba uznania a rešpektu nielen zo strany svojich rovesníkov, ale aj dospelých. Vplyv pedagóga, najmä na mladých ľudí, závisí viac od toho, aký je ako osoba a ako žije, než od toho, čo hovorí. Aké dôležité je teda, aby bol tréner príkladom integrity, zásadovosti, spravodlivého súdu, nestrannosti, ale aj radosti zo života, trpezlivosti, schopnosti vážiť si a byť zhovievavý ku všetkým, najmä k tým najznevýhodnenejším! A aké je dôležité, aby bol príkladom viery!“ Či nám tieto slová nehovoria zároveň aj o našej úlohe? Tých, ktorí majú možnosť a úlohu vstupovať do života a formovania nielen mladého človeka? No zároveň ma privádzajú k myšlienke na môjho spovedníka či duchovného vodcu! Tak ako rešpektovanie pokynov trénera na ihrisku privádza hráčov k úspechu či rešpektovanie hlasu Cirkvi nás tiež vedie k úspešnému boju s vlastnými slabosťami a pokušeniami? Výzva rešpektovať trénera je výzvou k hĺbke a kvalite. Je to akoby hlas dobrého pastiera, ktorého jeho ovce nasledujú, lebo poznajú jeho hlas! Poznajú jeho kvality a vedia, že ich vedie k tomu, čo je viac a lepšie.

Výzva prijať zodpovednosť a realitu života
V neposlednom rade chcem spomenúť aj výzvu prijať zodpovednosť a realitu života. Opäť si pomôžem citátom pápeža Františka, ktorý v roku 2017 povedal: „Mne osobne veľmi pomáha myslieť na futbal, lebo sa mi páči a pomáha mi. Ale na koho myslím najviac je brankár. Prečo? Lebo on musí zastaviť loptu odtiaľ, odkiaľ ju kopnú. Nevie odkiaľ príde. A život je taký istý. Musíš brať veci odkiaľ prichádzajú a ako prichádzajú. Aj keď sa ocitnem pred situáciami, ktoré som nečakal, lebo prídu z inej strany, než som ich čakal, treba ich vyriešiť. Preto často myslím na brankára“. Práve tento obraz nám opäť odkrýva to, čo zažíva každý jeden človek. Prekvapenia života, pokušenia, realitu ťažkého stavu, nečakaného útoku. Sme neraz ako brankár v paľbe striel. Sme ako Ježiš v Getsemanskej záhrade s pocitom opustenosti. Tí, čo mali „bojovať“ so mnou spia! Cítime sa v mnohých prípadoch, ako Eliáš- posledný Boží prorok v prostredí, ktoré vôbec neprináša pokoj a radosť, skôr naopak. Ale všímajme si brankára: nebedáka, hádže sa do striel! Nemyslí, koľko ich ešte príde. Reaguje aktuálne na to, čo sa v zápase deje. Ide mu o jedno, o víťazstvo tímu. O ochranu „svätyne“. Neraz práve prijatie tejto zodpovednosti vedie k pokore. Uznaniu svojich limitov. Pravdy o sile súpera, ale aj o prijatí „zázračných zásahov“!

Futbalový vzor
Namiesto záveru chcem spomenúť dve osobné skúsenosti. Najprv z mojej farnosti. Skoro polovica mojich miništrantov hráva futbal za FK Humenné. Ak sa dá, chodievam sledovať ich zápasy. Ja si nachvíľu odpočiniem a ich – verím - moja prítomnosť povzbudí. Ale všimol som si, že občas tí moji miništranti – futbalisti sú na omši nesústredení. Je to zväčša vtedy, keď do nášho kostola príde Martin Koscelník, aktuálne už hráč Slovana Liberec. Sledujú ho a po omši sa ponáhľajú, aby mu podali ruku. Nie, nevadí mi to. Lebo si uvedomujem, že na tej omši máme dva v jednom. Vzor futbalu, ale aj života s Bohom. Tak sa modlím, aby sa Martinovi darilo. Aby mohol kdekoľvek bude, približovať mladých k futbalu, ale aj k životu s Bohom. Lebo s tým je spojená aj druhá moja nedávna skúsenosť, keď som sa stretol s bývalým slovenským futbalovým reprezentantom. A ten mi okrem iného povedal: „Jožo, mňa moji rodičia neviedli veľmi k Bohu a sviatostnému životu. V pätnástich som odišiel do Holandska a žil si svoj športový život. Ale vieš, v každom jednom klube kde som pôsobil, boli aj veriaci hráči! Brazílčania, Španieli, Poliaci a tí ma postupne priviedli k tomu, že som ako dospelý prijal sviatosť birmovania a teraz chodievam pravidelne na spoveď a ak mi to klubové povinnosti dovolia aj na omšu nielen v nedeľu.“ 

Doma som ešte raz nad tým premýšľal a ďakoval, že Boh aj futbalom si nás vedie bližšie k sebe.
Jozef Kozák
Páčilo sa :
0