17. januára 2018
Čítaní: 31
Brat Ábel ešte žije

 Celým svetom dotlieva zápalná obeť. A v jej blízkosti vyviera život. Tak sú protiklady na seba naviazané. Ale všetok život pochádza z obety. Je len otázka, či z usmernenej sily poznania dajú sa spoznať priepastne protiľahlé praobrazy bytia. Sú pratypy, ktoré sa vtláčajú na stránky plynutia, ale v ich pretrvávaní sa modifkuje život v opakujúcu sa scénu odvíjania života vo večnostných kontrastoch. Lebo život nestaví len na jednu kartu, ale v praobraze ľudstva predvedie tieňohru i najkomplikovanejších možností. Krkolomné a skoro nespoznateľné sú zákruty obetného dymu, ktorý stále stúpa i klesá, prijíma sa i odmieta, a rozrieďuje údely. I nedeliteľné bratstvá. Aká je úloha dymu? Účel vystretej ruky. Riečište nehy a poddajnosti. Zmäkčenie protikladov a prechodov. Spojenie sfér. Neviditeľné ozrejmiť. Novými čiarami dotiahnuť potrebný obraz hrádze zániku. Všetky záruky sa premenia na prechody, prehodnotenia a transformácie v rámci trvania všetkého. I keď sa obraz sveta denne mení, ostáva preformovaná typológia nezmenená a dnešok i zajtrajšok sú na to pristrihnuté. Svet je typizovaný dimenziami. Vo všetkom je dvojpólovosť. V oblasti priestorovej je veľké a malé, blízke a ďaleké; v oblasti iluzívnej, v umení, atraktívne a odpudzujúce; v oblasti etických hodnôt dobré a zlé. A možno, že je všetko v sebe možné, že sú protiklady v podstate to isté, len majú zmenené predznamenanie. Z istej perspektívy je svet veľmi členitý. Z inej je chudobný na prekvapenia. Neodcudziteľné atribúty života sú spory. Sú aj enigramom človeka. Človek sa cíti a chápe seba i všetko mimo seba dualisticky. Buď je v niečom, alebo mimo neho. A preto sa zdá svet ustavične v kríze. Ale nie je to ustavičná kríza, ale rozpor v pohľade. Premietnutý nepokoj. Ale kto sa k tomu prizná? Ľahšie sa znesie odpor ako nepriznaný súhlas.


Najväčší kumšt je žiť
Žijeme v iluzívnom svete, alebo sú všetky naše percepčné orgány neadekvátne. Možno, že žijeme v chronickom omyle o všetkom v nás i mimo nás. Mieša sa v nás naše vnímanie, naša predstavivosť i naša túžba. A vyhodnocujeme to všetko i so súčtom našich skúseností. A tak vznikajú v nás virtuálne predstavy pravdy, alebo čo si ako pravdu do svojho vnútra pripúšťame. A tak si delíme svet. Najväčší kumšt je žiť. Ale priedel sveta je v nás. Pristupujeme k nemu ako k umeleckému dielu alebo ako k náhodnému omylu vzniku. Tak vznikajú vzťahy od zľahostajnenia a odmietania až po obdiv a úžas. A to je tá priepasť v nás. Tak sa šinú príbehy životov od tisícročí ako príliv mora v nekonečnosti. Ešte sme si len málo vylúskali z ich úzadí, z tých odchodov a návratov. Vlny ako zrúcaniny nádejí. Nepredpokladané úskalia ich zneistenia. Lenže nik nerozozná, či je to zvonku, či to nie je v nich. Aj fatamorgána zajtrajškov zvádza na scestie, úspechmi zaclonená nádej. Sú imanentné súčasti života a hodnoty, ktoré postupne vytvárame. Priepastné nedostatky narastajú na hmotnom základe vtedy, keď človek manipulujúci životom premieta svoje nedostatky do každodenných snáh a konaní. A v týchto záujmových oblastiach dochádza od bežných treníc až po vražedné spory.
 
Zdravie nik nevlastní, všetko je uzdravovanie
Kde a ako sa stretajú príbuznosti? Príbuznosť je viac ako pokrvný zväzok. A nemeria sa duchovnou rovnobežnosťou, i keď sa v tejto rovine vyvíjajú protiklady. Jadro konfliktu je vždy v neviditeľne. Rodí sa v priepastnej hĺbke rozdielnych hĺbkových základov. Zvykli sme si na ustálený stav života. Ale zdravie nejestvuje, nik ho nevlastní nadobro. Všetko je uzdravovanie. Nevedno, z akých kútov a duševných zákutí vychádzajú tieto stále impulzy, ktoré sumárne vyzerajú ako trvalý stav. Ale ako sa nezbadajú len laboratórne zachytené výchylky porušenia vnútorného prostredia, tým menej sa evidujú menšie či väčšie vykoľajenia najvnútornejšieho prostredia. A odtiaľto vychádzajú šípy odklonu až po nevraživosť, antipatie až po závisť, urážlivosť až po nežičlivosť, odpor až po nenávisť, krivda až po vraždu. Ale v tomto živote niet len víťazov, väčšinou môžeme byť len porazení víťazi. Kým sme v područí stále hroziaceho zániku. Kto ale vládne len ďalekým pohľadom, za vypožičané chvíľky? Veď čas pohltí večnosť. A umieranie je kritická tvár života. Sekundami šťastia ju nevyplatíš. A jazyk srdca je často nezrozumiteľný. A strom poznania už mnohých zradil. Ale videnie a cítenie sveta a ľudí je ako obraz raz zväčšený, raz zmenšený, raz sa dotýkame detailov, inokedy sme sústredení na určitú črtu, ktorá charakterizuje, raz na určitý postoj a charakteristiku, raz na vzťah k nám, k okoliu a k okolnostiam. Čo my vnímame, je vždy náš obraz, ako si ho naše vnútro sformovalo alebo zdeformovalo. A preto sme skeptickí voči inému vidu. Náš pohľad je výsledkom nášho vývoja a našich utŕžených tráum a sklamaní. A tak sme akosi uzavretí do seba a vonkajškovými i hĺbkovými zážitkami i s podstatou našej bytnosti, so všetkým, čo sme si priniesli cez generácie pred nami. A tak narážame na svetlo sveta i na noci sveta, aj nás samotných. Pred každým z nás je otvorené pole. Život je otvorený systém a vpúšťa do seba všetky odtienky života od dúhy a nádeje až po rozmrzelosť, závisť a nenávisť. Nik sa nedá vyjadriť spoločným menovateľom. Všetko sa zrkadlí v nás. Len sme nastavení na určité vlnové dĺžky. Tie ostatné nevnímame. Tým citlivejší sme na niektoré. A tu pramení družnosť duší i odpor. Ako keby sa bezvedomie položilo na svet, ako veľká clona z dymu vo farbistých odtienkoch. Akoby zánik bol vložený do zárodkov sveta. Len tvorivosťou sa človek pomaly vyzliekol z hadej kože zúrivosti a odporu, a tak stúpal tvrdými krokmi ako Golem, do vyzlečených zákutí rozhodovaní. Bokom prúdia dych nádeje a perspektív. Zhúžvané klbko budúcnosti sa nie a nie rozmotať pred zhrdzaveným pohľadom temných brlohov duše. Ešte boli subsumované atómové nálože i zdrobnelinky technického poznania v prazárodkoch nevymyslenej vraždy.
Z KNIHY PAVLA STRAUSSA KVETY Z POPOLA
MARTIN: FATRIN-BOOKS, 1992
ILUSTRAČNÁ SNÍMKA: WIKIMEDIA COMMONS/CC
Páčilo sa :
0