16. januára 2018
Čítaní: 29
KN 3/2018 | Téma
Tancom vyrovnávali v domci podlahu
Príkladom dokonalého súladu človeka s prostredím, v ktorom žil a pracoval, je ľudová architektúra a staviteľstvo. Ľudoví stavitelia neboli žiadni školení architekti a urbanisti, často len tesári náturisti. Mali však silne vyvinutý zmysel a cit pre proporcie, pre súlad s krajinou.

 Dodnes obdivujeme stavebné majstrov stvo predchádzajúcich generácií, har móniu konštrukcie, účelu a krásy. Nastavbu domu si vyberali miesto podľa smeru slnka a vetra, v blízkosti pitnej a úžitkovej vody a cesty. Stromy na stavbu domu si ľudia taktiež starostlivo vyhliadli – dlho ich pozorovali, opatrovali, okolie čistili, aby korene mohli dýchať a kmeň sa dobre vyvíjal. Stromy na stavbu nevytínali v piatok, ani počas splnu mesiaca, ale medzi splnom a novým mesiacom, aby drevo nenapadol hmyz. Všeobecne uprednostňovali smrekové drevo. Ľudia totiž verili, že do jedle udiera blesk. Starí tesári hovorili, že najlepšie drevo je zoťaté v jeseni, lebo jetuhé; drevo rúbané na jar sa dobre odkôrňuje, lebo má veľa miazgy. Pred ťažbou ešte nezabudli úderom sekery o kmeň zistiť jeho kvalitu – dobré drevo malo mať čistý, zvonivý zvuk. Po zotnutí drevo ležalo na suchom mieste najmenej pol roka, aby dobre vyschlo.

 
A začala sa stavba
Samotná stavba zrubového domu trvala približne štyridsať dní a dokončovacie práce, ako vymazávanie škár zrubu hlinou a bielenie, mali na starosti ženy. Skôr ako sa do nového domu nasťahovala rodina, bolo zvykom vykonať rôzne úkony. Zaujímavý zvyk sa zachoval v obci Pribylina, kde bolo tradíciou urobiť v izbe domu zábavu nazvanú „vyrovnávanie dilí“, ktorá bola aj akousi oslavou ukončenia stavby domu. Tancom v bagančiach s podkovičkami a klincami sa vyrovnali nerovnosti nahrubo hobľovaných dosiek podlahy. Až do prvej tretiny 20. storočia bol pre Liptov charakteristický trojpriestorový dom s izbou, pitvorom a komorou. Steny domov boli budované zrubovou konštrukciou z kresaného dreva,
pod stavbu zhotovovali kamennú podmurovku. Niektorí tesári do východného uhla zrubu vysekali kríž, do ktorého vložili mincu s rokom stavby a často aj požehnané veľkonočné bahniatka, aby ochránili dom pred ohňom. Gazdiná pri tejto príležitosti pripravila malú hostinu „základovô“, ktorú začal modlitbou tesársky majster a zakončil slovami: „Bože, daj zdravie, že by nezhnilo, ale radšej nech zhnije, ako by zhorelo.“ Potom vypili pálenku, jedli chlieb, slaninu a nakoniec šišky. Na stredný stropný trám bolo zvykom napísať meno staviteľa domu a rok stavby, prípadne vyrezali na trám hviezdu ako symbol ochrany. Najstaršou krytinou na obytných domoch bola slama a šindeľ. Podľa užívateľov bola životnosť krytiny zo slamy často dlhšia ako šindľovej krytiny. Slamená strecha časom obhnila, obrástla machom, ale nepretekala. Poškodené časti jednoducho nahradili novými. Veľkou nevýhodou však bola vysoká horľavosť.
 
Jednoduchý zvonka i zvnútra
Dom, jeho konštrukcia, priestorové členenie, počet obyvateľov a ich sociálna príslušnosť už nepriamo charakterizovali vnútorné zariadenie celého domu. V ľudovom interiéri sa odrážali potreby človeka, jeho nároky na život a vkus. Podlahy v dome boli sprvu hlinené. Hlina na ich úpravu musela mať dobrú kvalitu. Takmer v každej dedine bolo miesto, kde ju ľudia kopali, zmiešali s plevami, bosými nohami miesili, pokiaľ nemala správnu konzistenciu, a nanášali na podlahu. Aby nepraskala, potrebovala pravidelnú údržbu. Každú sobotu sa povrch podlahy spevňoval – kravienčil. Na podklad sa natierala hlina rozmiešaná s vodou a trusom hovädzieho dobytka. Potom sa na takto upravenú podlahu rozhodila slama, ktorú zamietli, keď hlina uschla. Až začiatkom 20. storočia sa v sociálne silnejších domácnostiach začala robiť podlaha drevená. Životný priestor rodiny bol vymedzený na pitvor, izbu a komoru. Pitvor bol v 19. storočí vstupnou miestnosťou domu. V jeho zadnej časti bolo otvorené ohnisko a pod ním čeľuste pece na pečenie chleba. Dym z ohniska sa voľne rozplýval v priestore a čiastočne ho odvádzal do podstrešia aj lapač. Varilo sa v hrncoch postavených na kovových trojnožkách – trajfúzoch, alebo v kotlíku zavesenom na háku. Vedľa ohniska boli na polici uložené kuchynské nádoby, na lavičke ležali drevené nádoby na vodu, na stenách viseli korýtka, vahančeky, lopáre, varechy. Umiestnená tam bola aj truhla na potraviny a pri dverách kasnička s náčiním gazdu. V pitvore nechýbal rebrík na vstup do podstrešia. Celý život rodiny sa sústredil v izbe. Keďže bola jedinou vykurovanou miestnosťou, stala sa centrom denného života a miestom nočného odpočinku. Predovšetkým v zime sa v nej vykonávali rôzne práce a často do nej doniesli aj mláďatá domácich zvierat, aby v chlade neuhynuli. V izbe ženy priadli, tkali plátno a koberce, muži opravovali hospodársky riad, šili kapce zo súkna. Koncom 19. storočia nebolo zriedkavosťou, že v jednom dome bývalo viac rodín. Dom najčastejšie obývali rodičia so svojimi deťmi a s ich rodinami. Medzi najvýznamnejšie predmety vybavenia domu patril stôl, ktorému sa
preukazovala patričná úcta. Na stole sa krájal chlieb a nesmela sa na ňom robiť špinavá robota. Nikto si nesmel vyložiť nohy na stôl, ani na ňom ležať. Nebolo to len miesto na jedenie, všetky dôležité udalosti v rodine sa
diali pri stole. Tu mladucha a ženích odpytovali rodičov pred odchodom na sobáš; tu sa s rodičmi lúčil syn pri odchode k vojsku či za robotou; pri stole sa rozhodovalo o veciach gazdovstva. Pri jedení za stolom sedeli len muži, ženy obvykle stáli a za jedlom sa načahovali. Ku stolu domáci usadili len vzácneho hosťa. Kút nad stolom bol upravený podľa vierovyznania obyvateľov domu, boli tam umiestnené obrazy a sošky svätých, rodinné fotografe, pamiatky na vojenskú službu. 
 
AKO SA V SKUTOČNOSTI ŽILO
 Bača Ján Krásničan zo Žiaru sa narodil v roku 1905 v dome u Labaškov, matkiných rodičov, kam otec prišiel na prístupky. Dom bol drevený, štvorpriestorový, umiestnený v dlhom dvore. Strecha bola zo slamených snopkov, ktoré boli z vnútornej strany celé začiernené od dymu a sadzí. Dymom, čo sa voľne rozplýval v podstreší, sa celé leto údilo mäso a slanina. Do domu, kde bola vo všetkých miestnostiach len hlinená podlaha, sa vchádzalo cez pitvor, odkiaľ sa na jednej strane išlo do izby a na druhej strane boli dve komory. Do jednej sa dávali potraviny, sud s kapustou, rôzne náradie a náčinie; a v jame boli zemiaky. V druhej komore spávali chlapci, aj keď sa tam nekúrilo. Jedlo sa varilo na otvorenom ohnisku v pitvore, pod ním bola pec na pečenie chleba. Bača Krásničan spomínal: „Bolo nás osem detí a spolu s rodičmi sme žili v jednej izbe. Tu bola postavená veľká pec bez dvierok, v nej bolo vidieť horiaci oheň, ktorý zároveň osvetľoval izbu. Popri stenách boli tri postele a v každej spali po dvaja – rodičia spolu, dve sestry spolu a dvaja mladší bratia spolu. V komore spali väčší chlapci. Mamka piekli chlieb v peci v pitvore raz za dva týždne a naraz upiekli až 8 chlebov, ale to bolo málo. Vždy sme sa tešili na posúchy – kabáče, ktoré nám pritom upiekli, ani nemuseli byť pomastené, najviac nám chutili trochu posypané bryndzou.“ 
 Keď sa matka Evy Antoškovej vydala v roku 1912 do gazdovskej rodiny Kováčovcov – Horárovv obci Žiar, naraz boli v dome štyri nevesty. Mladé rodiny mali v dome málo súkromia. Bývali spolu v jednej izbe a každému páru patrila len jedna
posteľ. Spoločne sa varilo, spoločne sa aj jedlo. Vo veciach gazdovstva a hospodárstva rozhodoval otec – gazda, vo veciach kuchyne a domácnosti matka – gazdiná. Za stolom spolu s otcom sedeli len synovia, mužskí členovia rodiny. Nevesty stáli pri stole, každá za chrbtom svojho muža a za jedlom sa naťahovali len spoza nich. Často zostávali hladné, lebo pokiaľ si stihli niečo zobrať, už bolo jedlo zjedené. Niektoré sa trochu najedli pri kŕ-
mení svojich detí na lavičke pri peci. Keď gazdiná matka upiekla na sviatky koláč, rozkrájala ho na toľko kusov, koľko bolo členov rodiny. Obvykle si každá nevesta svoj kúsok koláča skryla do postele pod vankúš, aby jej ho nikto nezobral. 
 Vo Vavrišove obývali murovaný dvojpriestorový dom murárskeho majstra Adama Kováča postavený v roku 1860 traja bratia spolu s rodinami a starými rodičmi. V celom dome bola hlinená podlaha a v pitvore ohnisko, na ktorom sa v lete varilo. Centrom života celej rodiny bola izba. Bola v nej veľká murovaná hranatá pec, ktorá mala platne na varenie na dve strany, aby mohli naraz variť viaceré gazdiné. Popri stenách bolo päť postelí, v ktorých spali manželské páry – rodičia a synovia s manželkami. V piatej posteli spali väčšie deti, ktoré sa vždy po týždni striedali. Ostatné deti spali na núdzových lôžkach, v zásuvkovej postieľke, na kanape, na prípecku za pecou a na tzv. stolci. Bolo to lôžko z dosiek, na ktoré sa kládol strožliak, vrece naplnené slamou.

ROZDELENÉ RODINY
Začiatkom 20. storočia nastalo rozdelenie veľkorodiny. Zlé hospodárske pomery nedávali možnosť osamostatniť sa, preto často aj rozdelená rodina zostávala bývať spolu. Mala rozdelený majetok, predovšetkým pôdu, ale jej členovia
nemali dostatok fnancií na stavbu nového domu. Napríklad v Liptovskej Lúžnej žilo v jednom trojpriestorovom dome v rodine Pavla Bullu aj po rozdelení rodiny devätnásť ľudí. Boli to traja bratia s manželkami a deťmi. Každej rodine patril
v izbe jeden kút, v ktorom bola posteľ, pod posteľou šuplódňa na spávanie detí, na stene zavesená polička na kuchynský riad a pri posteli lavička. Spoločným priestorom pre všetky tri rodiny bol kút so stolom a s lavicami. Zo začiatku boli mladé nevesty znášanlivé a varili vo svojich hrncoch na jednom ohnisku. Neskôr si každá rodina pristavila k peci murovaný sporák – varivo. Stolovali tak, že striedavo vždy jedna rodina sedela za stolom, ďalšie dve si sadli na lavice a ako stôl im slúžili stolčeky a hokerlíky. Aj Karol Okáľ z Hubovej opísal spoločné bývanie rozdelených rodín: „Po smrti otca sa rodinám zvyčajne nepodarilo osamostatniť sa aj v bývaní, a tak museli žiť v jednom dome, no stravovali sa samostatne. Varili pri tom istom ohnisku, ale na vlastnom trajfúze. Často si nevesty, ale aj svokruše pri varení robili naprotiveň a hádali sa aj pri iných domácich činnostiach. Niekedy išlo ich osamostatnenie až do krajností. Otec spomínali, že v jednom dome ostali dve ženy a v jednej izbe mali dva sporáky. Kládli v nich oheň a v zime sedeli v kožuchoch každá pri svojej peci. Mali aj dve petrolejové lampy, ktoré svietili iba tak, že cudzí človek prechádzal po izbe len šúchaním nôh po podlahe.“ 
IVETA ZUSKINOVÁ
SNÍMKY: ARCHÍV –IZ–
Páčilo sa :
0