25. januára 2018
Čítaní: 132
KN 4/2018 | Duchovná obnova
Obrátenie je osobná cesta človeka k svätosti
JE OBRÁTENIE EXTATICKÝ ZÁŽITOK, ALEBO ŽIVOTNÝ PROCES? MÔŽEME SA OBRÁTIŤ AKO SV. PAVOL, APOŠTOL, ALEBO MUSÍME NA OBRÁTENÍ NAMÁHAVO PRACOVAŤ? TIETO OTÁZKY SI KLADIE KAŽDÝ VERIACI, ALE NÁJSŤ SPRÁVNE ODPOVEDE NIE JE VÔBEC JEDNODUCHÉ

 Pojem obrátenie poznáme zo Svätého písma. Existencia človeka sa začína v harmónii. V harmónii stvoren stva, no hlavne v harmónii, ktorá je medzi človekoma Stvoriteľom. Boh a človek komunikujú na spoločnej vlnovej dĺžke. To, čo narúša túto harmóniu a komunikáciu, je hriech, čiže slobodné rozhodnutie sa človeka pre život bez Boha. Komunikácia zrazu ustala. Vyzerá to tak, akoby si každý išiel svojou cestou: Boh zostal v raji a človek, vyhnaný z raja, putuje „slzavým údolím“ bez Boha. Posledné slová, ktoré k nemu z raja ešte doliehajú, sú veľmi kruté: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3, 19). Aj keď to na prvý pohľad vyzerá tak, že Boh človeka odvrhol a odvrátil sa od neho, realita je úplne iná. Je to človek, ktorý sa obracia Bohu chrbtom. Dejiny vyvoleného národa svedčia, že Boh na človeka nezabudol, ale stále ho volá, ide mu v ústrety. Osloví ho, on počuje jeho hlas a obráti sa k nemu. Stáva sa prorokom, čiže nástrojom, hlasom Božím a sám vyzýva iných na obrátenie. Proroci sa zvyčajne objavili vtedy, keď sa Izrael nachádzal v nebezpečenstve, respektíve keď svojou nevernosťou voči Bohu na seba pritiahol trest v podobe poroby celého národa. Proroci však vystupujú aj vtedy, keď sa národu vodí dobre, a „vďaka tomu“ na Boží zákon zabúda. „Roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie“(Joel 2, 13). Výzvu na obrátenie nájdeme u všetkých starozákonných prorokov. Pán Ježiš i Ján Krstiteľ hovoria o pokání, o potrebe sa kajať. „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo!“ (Mt 3, 2 a Mt 4, 17). Obrátenie a pokánie spolu úzko súvisia. V skutočnosti jedno bez druhého ani nie je možné. Robiť pravé pokánie bez obrátenia sa k Bohu je nemožné. Pokánie nie je znášanie trestu za hriešny život. Človek sa obráti k Bohu preto, lebo sa ním cíti oslovený. Vtedy začne spoznávať, čo je v jeho živote skutočne dobré a čo zlé. Nie však podľa toho, čo mu škodí a čo osoží, ale skôr ako sa svojím počínaním správa k ľuďom a svetu okolo seba.

 
V čom spočíva obrátenie
Skutočné obrátenie je dielom Ducha Svätého. Človek sa nerozhodne zmeniť svoj doterajší život preto, že by bol s jeho spôsobom nespokojný, ale preto, lebo v Duchu Svätom spoznáva a odkrýva cestu, ktorá vedie ku skutočnému životu. Obrátenie však nemusí spočívať len v tom, že sme si zrazu vedomí svojej hriešnosti. Človek môže žiť v úprimnom presvedčení, že všetko v jeho živote je správne, hoci si je svojej nedokonalosti vedomý. Po obrátení, respektíve v procese obrátenia si uvedomí, že nešiel správnou cestou; že to, prečo žil, v čo veril a nasledoval, nebolo dobré. Apoštol Pavol bol ešte ako Šavol horlivým veriacim. Miloval Pánov zákon a bojoval proti tým, ktorí ho, podľa jeho vtedajšieho presvedčenia, znevažovali. Po zážitku pred Damaskom sa začala cesta jeho obrátenia. Spoznal Pána Ježiša a začal ho nasledovať. V jeho živote môžeme pozorovať výraznú deliacu čiaru. Šavol sa stal postavou minulosti a nahradil ho Pavol. Šavla v sebe necháva zomrieť, aby sa v ňom mohol narodiť Kristus: „Veď ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 19 – 20a). Mohli by sme uvažovať o tom, či Pavlovo obrátenie bolo náhlou mystickou extázou, alebo sa za príbehom o páde z koňa a Ježišovom zjavení skrýva viac. V obrátení totižto nejde len o náhlu mystickú extatickú skúsenosť, ale ide o určitý proces. Mystici a duchovní autori hovoria o trojakom obrátení a o jednej ceste obrátenia. Obrátenie je vždy osobná cesta každého človeka k svätosti. Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium uvádza: „Všetci kresťania sú teda povolaní a zaviazaní k svätosti a k úsiliu o dokonalosť vo svojom stave.“ Dekrét Presbyterorum ordinis o službe a živote kňazov hovorí, že „snahou kňazov musí byť nehlásať vlastnú múdrosť, ale Božie slovo, a naliehavo všetkých stále povzbudzovať k obráteniu a k svätosti“.
 
Obrátenie a pokánie spolu úzko súvisia. V skutočnosti jedno bez druhého ani nie je možné. Robiť pravé pokánie bez obrátenia sa k Bohu je nemožné. 
 
Cesta obrátenia sleduje vždy konkrétny stupeň obrátenia. Na tieto stupne sa však človek nemôže vyšplhať sám od seba, ale len vďaka Božej milosti, ktorá ho pozdvihne. Pred prvým obrátením, ako hovorí Hans Buob, je pred nami celá oblasť ľahostajnosti voči Bohu a ťažkému hriechu. Je to oblasť zvykového kresťanstva. Človek síce chodí do kostola, ale zároveň sa dopúšťa ťažkého hriechu bez toho, že by sa tým nejako znepokojoval. Sv. Katarína Sienská nazýva prvé obrátenie obrátením zo stavu rozptýlenosti (života) a ľahostajnosti do stavu milosti. Teológ Yves Congar hovorí o obrátení rozumu a vôle. Obrátenie je silne motivované mojím osobným poznaním. Spoznal som Boha napríklad v kráse prírody, pri kázni alebo stretnutí nejakého spoločenstva a podobne. Tak silne som bol Bohom zasiahnutý, že mu chcem slúžiť. Už nechcem páchať ťažké hriechy. Cítim, že musím začať žiť inak. Sám sa tak rozhodnem, pretože som spoznal Boha. Budem však musieť zápasiť s jednou veľmi mocnou modlou. Tou modlou je moje vlastné „ja“. Podľa sv. Kataríny je láska k sebe chyba, ktorá volá po druhom obrátení. Človek po prvom obrátení totiž môže ľahko nadobudnúť dojem, že sa nachádza na určitej vyššej duchovnej úrovni. Začne byť prehnane horlivý, veľkolepo apoštoluje a evanjelizuje. Po čase je však sklamaný, že to nejde, tak ako si predstavoval.

Skutočné obrátenie je dielom Ducha Svätého. Človek sa nerozhodne zmeniť svoj doterajší život preto, že by bol s jeho spôsobom nespokojný, ale preto, lebo v Duchu Svätom spoznáva a odkrýva cestu, ktorá vedie ku skutočnému životu.
 
Ego ho môže priviesť k tomu, že sa na iných bude pozerať ako na „neobrátených“ ľudí nižšej úrovne. „Tradičnú“ modlitbu (ruženec, liturgia hodín...) začne zo života vypúšťať, pretože nadobudne dojem, že jediný správny spôsob modlitby je „plesať v Duchu Svätom“. „Plesanie“ však často býva založené len na emocionálnom základe a rodí sa v mysli človeka, nie v jeho srdci. Iné nebezpečenstvo sa skrýva v snahe ísť takzvanou „cudzou cestou“. Človek po obrátení začne hltať životopisy či diela svätcov, najmä mystikov, a začne mať pocit, že podobne by mal vzťah s Bohom prežívať aj on sám. Tu treba pripomenúť, že niekto môže svoju „svätosť“ aj hrať. K žiadnemu skutočnému obráteniu uňho nedošlo, túži však po tom, aby ho iní vnímali ako duchovne vyššieho. Začne používať teatrálne gestá, pátos v reči, najmä pri prednášaní modlitby. Najčastejšie sa to dá vidieť u ľudí, ktorí trpia rôznymi poruchami osobnosti, najmä ak ide o tzv. histrionskú poruchu osobnosti (histrios = herec). Ďalšou ťažkosťou je akoby protiklad rozumu a vôle. Rozumom si uvedomujem potrebu zmeny života, ale vôľa je zvyknutá na iné. Po obrátení totiž prichádza mnoho impulzov a výziev, no srdce nespolupracuje. K Božím impulzom sa musíme postaviť čestne a poctivo. Povedzme Bohu otvorene: „Pobádaš ma k mnohým osožným veciam, ale mne sa nechce!“ Pán na ceste obrátenia totiž požaduje moje osobné rozhodnutie. Nechce, aby som bol otrokom, chce, aby som mu slúžil slobodne. Hneď ako mu poviem svoje áno, začne ma viesť jeho milosť.

Druhé obrátenie je čistá Božia milosť
Druhé obrátenie podľa sv. Kataríny Sienskej je obrátenie zo stavu nedokonalosti k vážnemu rozhodnutiu usilovať sa o kresťanskú dokonalosť, utvárať obraz, ktorý o mne má Boh. Druhé obrátenie je už čistá Božia milosť ako odpoveď
na moje áno Bohu. Pri obrátení nie je podstatné to, či príde akoby odrazu alebo postupne, ale že jeho iniciátorom je Boh, ktorý do srdca človeka vkladá rôzne túžby, za ktorými sa skrýva tá najväčšia a najvznešenejšia – túžba po ňom samotnom. U apoštola Pavla išlo o poznanie, ktoré našiel v Ježišovi a jeho evanjeliu. Dovtedy bol presvedčený, že Boha pozná natoľko, nakoľko dobre pozná a dodržiava Zákon. V Kristovi vďaka milosti potom spoznal Boha už nielen rozumom, ale predovšetkým srdcom. Zaujímavo svoje obrátenie opisuje sv. Terézia z Lisieux. Aj keď vyrastala v nábožnej katolíckej rodine, predsa na Vianoce roku 1886 zažila svoje úplné obrátenie. Hoci mala vtedy necelých štrnásť rokov, vnímala túto skúsenosť ako prechod z detstva do dospelosti. Už ako štvorročná prišla o matku, a keďže bola najmladšia, materinskú lásku jej nahrádzali staršie sestry. V spomenutý vianočný deň dostala od Pána milosť prestať byť dieťaťom, ktoré nachádza radosť z vianočných darčekov, a stala sa novým človekom, ktorý chce zabúdať na seba a robiť radosť druhým. Terezka tento zážitok opísala ako začiatok tretej, najkrajšej etapy svojho života, ktorá bola najviac naplnená nebeskými milosťami. Paradoxne, impulzom k precíteniu a obráteniu bola namrzenosť otca, ktorý po návrate z polnočnej svätej omše vidiac, ako sa teší na darčeky, ktoré si nájde v topánkach, zahundral: „Našťastie je to už posledný rok...“
Obrátenie srdca je ten najdôležitejší krok života kresťana. Bez obrátenia nemôžeme prežívať vlastné povolanie ani našu špecifckú spiritualitu. Skutočné obrátenie nám dáva zažiť Boha ako milujúceho a po človeku túžiaceho. Nasledovať Ježiša znamená byť ochotný vydať sa na cestu. Je to protiklad k pohodlnému sedeniu za pecou. Nasledovanie je vždy pohybom dopredu. Ak sme obrátenie doteraz nezažili, musíme sa poctivo pozrieť na svoj život. Ako prežívam svoje kresťanstvo? Nie je to len zbožný „folklór“? Postavme sa čestne k svojmu životu, priznajme sa k nemu a dajme Bohu svoje áno, aby doň mohol vstúpiť svojou milosťou.
 
ŠTEFAN VÍCEN
ILUSTRAČNÁ SNÍMKA: WIKIMEDIA COMMONS/CC
Páčilo sa :
2