28. decembra 2017
Čítaní: 187
KN 51-52/2017 | Duchovná obnova
Slovo sa stalo láskou
Spomínate si ešte? Čo to bolo za vzrušenie, keď 22. júla 2013 v Anglicku prišiel na svet princ George z Cambridgea (syn princa Williama a jeho manželky Catherine). Podľa Washington Post sa vtedy stal „najznámejším dieťaťom sveta“. Masy ľudí prúdili k palácu a niekoľko dní očakávali jeho narodenie. Všade na svete sa špekulovalo, ako sa bude volať. Ak porovnáme očakávanie narodenia tohto dieťaťa so súčasnosťou, možno povedať, že sa situácia postupne utíšila. A tak je to aj dobre - najmä pre dieťa. A či sa neskôr bude raz hovoriť o ňom viac, závisí predovšetkým od toho, ako si bude ako dospelý počínať.

 V súvislosti s Ježišovým narodením sa nekonala taká senzácia. Vedeli o nej len niekoľkí. Tu sa udialo niečo, čo vyvoláva oveľa menej rozruchu: Ježiš je, podľa ľudských kritérií, dieťa jednoduchých rodičov. Okrem toho, oni ešte pred jeho narodením putovali cez celú krajinu, lebo najvyšší vladár Ríma – cisár Augustus – nariadil vyhotoviť zoznam daňovníkov, ktorý potreboval pre svoju vládu. Tu sa nebral ohľad na nejakú matku, ktorá nosila pod srdcom dieťa.

O jeho narodení sa však nemohlo mlčať. Preto aj tohto roku z vianočného evanjelia zaznieva: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14).

Iste, každý z nás má životnú skúsenosť, akú silu má slovo. Mnohokrát nás v ťažkých chvíľach vzpružilo dobré slovo; ale aj zdeptalo, ak bolo zlé. Slová majú svoju moc nielen na úrovni života jednotlivcov, ale aj spoločenstiev. Slová filozofov, básnikov i politikov menili a menia chod dejín.

Keď už len ľudské slová majú takú obrovskú moc, o čo viac to platí o Božom slove!

Samozrejme, pod Božím slovom predovšetkým myslíme napísané Božie slovo, ktoré sa nachádza vo Svätom písme. Moci tohto slova si je vedomý aj autor Listu Hebrejom, ktorý poukazuje na to, že: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 - 2).

Vianoce poukazujú na to, že teraz je „ten posledný čas“, keď Boh posiela svoje „Slovo“ do nášho sveta. Hovorí k nám. Toto Slovo, po grécky Logos, je osoba – JEŽIŠ – Boží Syn, večný a rovný Otcovi; Slovo, ktoré sa v plnosti času stalo človekom (porov. Hebr 1, 2 - 4).

Vo vianočnom evanjeliu čítame, že anjel hovorí k pastierom a oni si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa stalo“ (Lk 2, 15). Grécky text tu doslova hovorí: „Poďme sa pozrieť na to Slovo, ktoré sa tam stalo“ alebo „Poďme sa pozrieť na to Slovo, ktoré nám bolo zvestované“. Tu je veľká novosť. Slovo možno vidieť, pretože sa stalo telom. Odvtedy môžeme hľadieť na Slovo. A to Slovo znamená: Mám ťa rád, zem, teba, človek.

Božie dary sú dostupné už teraz

Svätý Ján, evanjelista, ktorý charakterizuje Boha ako Lásku (porov. 1 Jn 4, 7) vo vianočnom evanjeliu (Jn 1, 1 - 18) poukazuje, že Božie dary sú dostupné už teraz. Sú teda uskutočnené. Je však potrebné toto Slovo prijať a veriť v jeho meno. Táto darovaná moc nie je prísľubom, ale skutočnosťou, ktorú sme už dosiahli - „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 12). Skrze Ježiša hovorí Boh k nám. Tým, že Boh ma oslovuje „TY“, cítim, že ja som JA – jedinečný a nezameniteľný. Tým, že ma Boh osobne oslovuje, sa viac stávam osobou a dosahujem hlbokú jednotu so sebou samým. A som pozvaný na rozhovor s Bohom, som prijatý do vzťahu s ním. Smiem sa cítiť milovaný. Ľudia, ktorých takto Boh oslovil, môžu na toto pozvanie odpovedať svojím ÁNO.

Ale možno ho aj odmietnuť. Božie slovo je síce veľmi mocné a rešpektuje našu slobodu, či ho prijmeme, alebo nie. Neznásilňuje nás. Božie slovo dokáže robiť obrovské divy v tých, ktorí ho prijmú, ale voči tým, ktorí ho neprijmú, zostáva bezmocné, pretože Boh rešpektuje našu slobodu a čaká na náš súhlas - až potom v nás začne pôsobiť.

Takouto situáciou, veľmi známou, je zvestovanie Panne Márii, ktorá až po svojom fiat, ktoré dáva v plnej slobode, sa stáva Božou Matkou (porov. Lk 1, 26 - 38). Alebo to môžeme vidieť pri obrátení Šavla – Pavla (Sk 9, 1 - 19). Najskôr ho neprijal, odporoval mu, chcel ho udusiť i v iných, vymazať zo zemského povrchu a predsa, toto Slovo ako dvojsečný meč zaťalo do hlbiny jeho vnútra a začalo z neho vytvárať nového človeka.

To je vlastne odkaz Vianoc, že celé naše napredovanie je výsledkom spolupráce Boha a človeka, Božieho všemocného Slova a ľudského slobodného rozhodnutia, v ktorom človek prijme Božie slovo a nechá ho v sebe pôsobiť, a potom ono v ňom učiní skutočné divy.

V malom betlehemskom Dieťati sa rodí nový vzťah človeka k Bohu a nový vzťah človeka k človeku. Teraz nám Boh, ktorý sa stal Dieťaťom, hovorí: „Už nemôžete mať zo mňa strach, odteraz ma môžete iba milovať.“ V tomto novom vzťahu sa neodvolateľne rodí nová sloboda človeka a nová nádej. Na tomto vzťahu sa rodí zmysel pre nekonečno, pre jas nádeje, pre príležitosť rozdávať sa. Tu sa rodí dôvod vianočnej radosti - odkaz Vianoc, tá hlboká podstata lásky Boha k nám ľuďom; k človeku.

Treba však priznať, že sme plní pokroku. Pomocou techniky skracujeme diaľky, ale zároveň vytvárame prázdny priestor medzi ľuďmi; hlásame poriadok, ale popierame akúkoľvek autoritu; hlásame solidaritu, ale radi súdime všetkých a všetko – okrem seba. So skrytou pýchou hlásame sebaistotu, a zároveň šírime strach; a spochybňujeme aj Desatoro, aj vieru, aj Sväté písmo, aj Zjavenie, teda aj pravú tvár Vianoc.

Tak stojíme proti sebe takmer na všetkých rovinách medziľudských vzťahov - dokonca neraz aj doma, v rodinách. Sme z toho vyčerpaní, znechutení a máme strach. Bojíme sa jeden druhého. Bojíme sa aj samých seba.

Náš každodenný život je plný námahy a vie človeka veľmi ťažiť. Koľko tieňov, koľko chladu, koľko mlčania a samoty! Nie náhodou sa snažia ľudia ujsť reálnemu životu tak, že utečú do vysnívaných svetov, alebo hľadajú dobrodružstvá rôzneho druhu. A keď viditeľný svet nemá pripravené vhodné cesty, vydajú sa niektorí po najzvláštnejších, často pochybných cestách, až po magické praktiky.

Zázrak Božej prítomnosti a každodennosť nášho života

Vo svetle Vianoc sa ukazuje, že nemusíme hľadať vo veľkej vzdialenosti to, čo je celkom blízko. Tým, že Boh sa stal človekom, spojil zázrak svojej prítomnosti aj s každodennosťou nášho života.

Preto si chceme uvedomiť, že aj od nás očakáva Božie Slovo nielen mlčiaci, meditatívny, ale aj rozhodný postoj. Večné Slovo sa svojím príchodom do nášho sveta zľutúva nad našimi ľudskými slabosťami. Ako Slovo plné ohňa by chcelo znovu zapáliť naše vyhasnuté srdcia. Ako Slovo plné múdrosti by chcelo zapožičiavať novú silu našim prázdnym frázam. Ako Slovo života chce dodávať nielen našim slovám, ale aj nášmu životu nádej. Slovo sa spája s našimi životnými cestami - „inkarnuje sa“ v nich. Naše slovo totiž môže byť viac ako len zvuk vychádzajúci z úst. Môže obsahovať, čo prichádza z hĺbky Boha! Predovšetkým jedno slovo by nám malo ležať na srdci; často znetvorené, zneužité slovo, v ktorom sa napriek všetkému ozýva bezhraničná Božia nežnosť, a toto slovo sa volá: LÁSKA.

Dieťa, ktoré potrebuje ochranu

Ježiš - Dieťa sa rodí ako novosť, a novosť jeho posolstva sa nevyčerpáva ani neunavuje aj napriek dvetisícročnému rozdávaniu sa. Kresťanstvo nám chce ponúkať čistú, opravdivú, ľudskú radosť presvietenú Božou, pretože Ježiš Kristus je tá nová radosť z Boha, zo života, ktorá je úplná, preto treba iným pomáhať nájsť znovu pramene stratenej radosti.

„V každom začiatku bývalo kúzlo“ – básnil Hermann Hesse (1877 - 1962) aj uprostred druhej svetovej vojny. Naozaj, kúzlo narodenia Ježiša zažiarilo vo vianočnú noc do sveta a v nezmenšenej miere žije a svieti v každom čase.

Žiaľ, nenávisť medzi ľuďmi a národmi patrí ku skutočnosti aj našich dní. Posolstvo Vianoc neznamená, že zrazu je svet zmierený; všade je mier. Posolstvo Vianoc znamená, že uprostred tmy sveta, tmy nášho života, prichádza Boh – živé Slovo. Nevyberá si iný svet, ale sa narodil uprostred nášho sveta. A Boh neprichádza k nám ako mocný kráľ, ale ako malé Dieťa, ktoré potrebuje ochranu.

Iste poznáte obrazy starých majstrov s jasličkami: Ježiš na nich nie je osvetlený zvonka, ale svieti zvnútra. Svetlo vychádza od samého Ježiša. Žiari v zlatých farbách. V kresťanskom umení a v ikonografii sa svätí často zobrazujú so zlatou svätožiarou. Svätožiara nám hovorí, že cez tohto človeka prišla žiara Božej lásky na svet. V Ježišovi Kristovi vychádzalo pre náš svet svetlo Božej lásky. Jeho narodením vieme, že náš Boh stojí celkom blízko po boku človeka. Nevládne neprístupný, ako sa dovtedy myslelo - zhora panujúcim žezlom. Z lásky k nám posiela svojho Syna. Tento Syn povie o tri desaťročia neskôr, že bohatstvo nepozostáva z toho, čo máme, ale z našej dôstojnosti človeka – Božieho dieťaťa. Že nie vonkajšie zdanie sa počíta, ale srdce. Ježiš svojím životom ukázal, že je možné odpustenie a nový začiatok. Jeho posolstvo nám pomáha spoznať, s čím skutočne počíta v našom živote.

Božie svetlo dostalo tvár

O radosť a nadšenie z toho sa ľudia delia už dvetisíc rokov. Vianoce nie sú koncom, ale začiatkom niečoho nepochopiteľne nového: Božie svetlo dostalo tvár. Detskú tvár dojčaťa v jasliach. Svetlo, ktoré toto Dieťa vyžaruje, mení svet. Pretože Boží Syn prišiel na tento svet, vyjasňuje sa aj môj život. Cítime radosť, vidíme v svetle narodeného Dieťaťa najkrajšie farby a jasné kontúry nášho života.

Sviatky Vianoc sú najlepšou príležitosťou nadýchnuť sa, zastaviť sa, stíšiť sa a hlboko si uvedomiť veľkosť a trvácnosť Božieho daru.

Takto nás Vianoce, aj v tomto roku, vyzývajú na to, aby sme boli naplno ľuďmi tým, že prijmeme SLOVO, ktoré nám Boh posiela; tým, že sa z neho znova narodíme; tým, že ako Božie deti prijmeme svoju najvyššiu dôstojnosť a budeme z nej žiť; tým, že moc života, ktorú nám Boh udelil, necháme v sebe rozvíjať a ďalej pôsobiť.

Áno, iba ak sa zmenia ľudia, zmení sa svet. A aby sme sa mohli zmeniť či meniť k lepšiemu, potrebujeme svetlo prichádzajúce od Boha. To Svetlo, ktoré nečakane vstúpilo do našej noci. Vyvoľme si aj my tú cestu, ktorou išiel Ježiš. Nie, to nie je rozprávka ani technický vynález toho-ktorého obdobia. Je to nádherný, sotva uveriteľný prejav Boha, ktorý je Láska. To je príležitosť zmeny a premeny – osobnej i spoločenskej. Boh predsa vstúpil na zem a do dejín ľudstva. Vstúpil aj do našich dejín, do môjho života.

Či dejiny aj neskôr zaznamenajú ešte niečo o britskom  princovi Georgeovi z Cambridgea, ktorého narodenie v roku 2013 obehlo zemeguľu a postaralo sa o veľké vzrušenie, dnes ešte nemožno povedať. Inak je to však s Ježišom. Jeho sviatok narodenia sa slávi ešte aj dnes, aj keď sa jeho narodenie neodohralo tak ohurujúco.

Áno, sviatky Narodenia Ježiša Krista sú príležitosťou hlboko si uvedomiť, že v Ježišovi sa nám Boh stáva viditeľným „svojím spôsobom lásky, aj svojím spôsobom všemohúcnosti“ – hovorí emeritný pápež Benedikt XVI.

Veľký nemecký teológ 20. storočia Karl Rahner (1904 - 1984) toto hlboké tajomstvo vyjadril nasledujúcimi slovami: „Boh prišiel. Je tu. A preto je všetko iné, ako si myslíme. Keď hovoríme, že sú Vianoce, potom hovoríme: Boh ohlásil do sveta svoje posledné, svoje najhlbšie, svoje najkrajšie slovo v Slove, ktoré sa stalo telom. Vianoce znamenajú: On prišiel, osvetlil noc, urobil z noci našej tmy, z noci nášho nechápania, z ukrutnej noci nášho strachu a beznádejnosti Vianoce, Svätú noc. Boh povedal do sveta svoje posledné, svoje najhlbšie, svoje najkrajšie slovo v Slove, ktoré sa stalo človekom. A toto slovo sa volá: Milujem ťa, ty, svet, a ty, človek. Áno, zapáľte sviečky! Majú viac pravdu ako tma.“

Svätá Hildegarda z Bingenu (1098 - 1179) to vyjadruje s dosahom, ktorý presahuje náš prirodzený život, takto: „Odteraz nám je znova otvorená naša vlasť. Tým, že sa Boh stal človekom, nám zjavil najhlbšie tajomstvo: Boh sa stal človekom, aby mohol mať človek svoju vlasť u Boha.“

Dialóg so zmyslom Vianoc musí pokračovať

Preto náš dialóg s významom a so zmyslom Vianoc môže, ba musí pokračovať. Aj my máme byť v tomto úsilí stále otvorení Nekonečnu; v úsilí dávať všetko naše konanie a myslenie do súladu s vianočným posolstvom. Ak sa Kristus narodil, a my sa k tomu hlásime, tak preto, aby žil aj v našich životoch. Nesmieme sa Krista zrieknuť, nechať ho narodiť sa, a potom si ho nevšímať.

Chyťme sa teda, drahí bratia a sestry, ponúknutej ruky Ježiša Krista, ktorú k nám vystiera a ktorá nič neberie, ale dáva neustále, nielen vo sviatočné vianočné dni.

Viliam Judák
Páčilo sa :
1