9. februára 2018
Čítaní: 112
KN 6/2018 | Misie
Honduras nám dal nový pohľad na život
UŽ STE SA NIEKEDY ZAMYSLELI NAD TÝM, ČO SA SKRÝVA ZA MEDOVNÍKOVÝMI SRDIEČKAMI, KTORÉ SI KUPUJEME POČAS ZBIERKY BOJ PROTI HLADU, PROSTREDNÍCTVOM KTOREJ PODPORUJEME MENEJ ROZVINUTÉ KRAJINY? VÄČŠINOU SI POZRIEME LETÁČIK, PREČÍTAME SI INFORMÁCIE ČI MODLITBU

 Mala som možnosť ocitnúť sa na druhej strane tej to zbierky – bola som namisiách v Hondurase, čo je jedna z krajín podporovaných spomínanou zbierkou, preto by som vám rada trochu priblížila svoju misijnú skúsenosť. Na misie som sa dostala prostredníctvom občianskeho združenia MiSeVi (Vincentskí laickí misionári), kde ma nadchla predovšetkým myšlienka misií ako životného štýlu. Naším cieľom je objaviť v sebe misionárske povolanie, ktoré sme dostali už pri krste, a ohlasovať Boha či už na Slovensku, alebo v zahraničí až do konca nášho života.

 
Všetci máme misijné povolanie
Na misiách v Hondurase vo farnosti sv. Petra a Pavla v Sangrelayi som bola trištvrte roka, ale čas, ktorý som tam prežila, ubehol doslova ako voda. Misijnú stanicu majú na starosti pátri vincentíni zo Slovenska. Priamo v dedine pôsobia sestry vincentky z Hondurasu alebo Guatemaly. Touto cestou by som chcela poprosiť o modlitby za nich, pretože som presvedčená, že dielo, ktorého sú súčasťou, je vôľou Najvyššieho, a preto potrebujú naše modlitby ako soľ. Počas pôsobenia na zahraničných misiách som pociťovala obrovskú vďačnosť za to, že ma Boh poslal práve na toto miesto, za ľuďmi, ktorí boli veľmi jednoduchí a bezstarostní, aby som sa spolu s nimi snažila objavovať Božiu krásu a veľkosť. Keď som prvýkrát vstúpila na misijnú stanicu Božieho milosrdenstva, do očí sa mi tisli slzy a cítila som sa, akoby som konečne prišla na miesto, po ktorom som už tak dlho v hĺbke srdca túžila. To najkrajšie, čo som si však uvedomila až neskôr, bolo to, že Boh nás povoláva do veľkej služby a má s nami veľké plány. Honduras je považovaný za exotickú krajinu v srdci Karibiku, no druhá strana mince ukrýva obrovskú materiálnu, ale aj duchovnú biedu. Typická honduraská rodina má päť­šesť detí, ktoré nemajú počas dňa zmysluplné využitie voľného času. Po tom, ako sa vrátia zo školy, sa iba potulujú po ulici alebo sa hrajú futbal s hocičím, čo im padne pod ruku. Presne to sme si všimli už hneď po našom príchode. Veľa detí čaká na niekoho, kto by im poskytol ochotné srdce a radostné slová. A práve to sa ukazovalo ako jedna z potrieb, ktorú môžeme naplniť. V priebehu prvého mesiaca v Hondurase sme spoznávali farnosť a spoločne vytvárali plán našej činnosti. Pamätám sa na deň, keď za nami prvýkrát prišli traja chlapci, že si chcú zahrať futbal. Povedali sme im, nech prídu poobede o tretej, pretože v tom čase sme mali inú prácu. A predstavte si, oni naozaj prišli. Boli sme s nimi na ihrisku, hádzali sme si s nimi loptu, a to bolo pre nich najväčšie šťastie na svete. Vtedy som si povedala, že Boh sám nám ukázal, čo máme robiť. Poslal nám do cesty deti, ktoré potrebujú mladých ľudí, ktorí sa s nimi zahrajú, porozprávajú sa s nimi a niečo ich aj naučia. Tak sa náplňou našich dní stali popoludnia s deťmi, ktoré sme sa snažili vyplniť rôznorodými činnosťami.
 
Ukázali nám, ako žiť
Počas obdobia, ktoré som strávila medzi našimi farníkmi, sme takisto podnikali takzvané ľudové misie. Na štyri dni sme sa stali obyvateľkami černošských dedín. Privítali nás jednoduché príbytky, strava, diametrálne odlišný životný štýl. Žili sme spolu s tamojšími ľuďmi, pripravovali sme si pre nich program a katechézy v škole aj v kostole. To by som povedala, keby sa ma niekto spýtal, čo sme vlastne na misiách robili. Skutočnosťou však bolo, že sa misie stali predovšetkým duchovnou obnovou pre nás, laické misionárky, pretože veľa ráz nám ľudia pomohli viac ako my im. Svojou jednoduchosťou, otvorenosťou, vierou. Ani o tom nevedeli, ale na ich životnom príklade sme videli, že sa dá žiť aj bez našich bežných starostí alebo prinajmenšom prijímať všetky životné výzvy bez zbytočného reptania. Pocit, ktorý som mala pri odchode od ľudí, s ktorými som strávila časť môjho života, bol predovšetkým pocit zodpovednosti za chudobných v Hondurase, ale nielen tam. Za chudobu v našom okolí; za ľudí bez domova; za ľudí, ktorí nemajú rodinu; za ľudí nešťastných, deprimovaných. Každý z nás má okolo seba ľudí, ktorí potrebujú akúkoľvek pomoc. Nemusíme vycestovať do Hondurasu, môžeme byť misionármi tam, kde sme. Všade môžeme byť zodpovední za chudobných. Kto by sa mal o nich postarať, ak nie my kresťania? Veď toto povolanie nám dal sám Boh. Ako hovorí Pán Ježiš: „Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe“ (Mt 20, 14). V Božích očiach má každý z nás ľudí rovnakú hodnotu. Ukážme túto pravdu aj ostatným okolo nás. 
LUCIA ONDREJKOVÁ
SNÍMKA: ARCHÍV AUTORKY
Páčilo sa :
1