20. februára 2018
Čítaní: 127
KN 8/2018 | Duchovná obnova
Aby sa z nás nestali iba konzumenti sviatostí

 Cirkev chce byť neustále prítomná vo svete; chce stáť pri neraz neistom a pochybujúcom človeku, aby mu prinášala radostné posolstvo o Kristovi, ktorý premohol smrť, vstal z mŕtvych, vystúpil do neba a ostáva s nami navždy ako Posol nádeje a spásy. Svätý Ján Pavol II. obracia pozornosť na základný a prvotný Boží zámer s človekom, ktorého Boh stvoril na svoj obraz a podobu (porov. Gn 1, 26 – 27), a zdôrazňuje, že tento nebol odvolaný ani vtedy, keď človek – po porušení prvej zmluvy s Bohom – počul slová: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb“ (Gn 3, 19). Ján Pavol II. predstavuje pot a námahu pri práci a ľudskej činnosti vo svetle veľkonočného tajomstva: „Pot a námaha, ktoré v terajších podmienkach ľudstva nevyhnutne súvisia s prácou, dávajú kresťanovi a každému človeku, ktorý je povolaný nasledovať Krista, možnosť s láskou sa zúčastniť na diele, ktoré Kristus prišiel vykonať (porov. Jn 17, 4). Toto dielo spásy sa uskutočnilo utrpením a smrťou na kríži.“

 
Novozákonné sviatosti
Aby sme mohli dosiahnuť plnosť svojho povolania – večnú spásu, Ježiš Kristus ustanovil novozákonné sviatosti, ktorých prijímanie je pomocou pre náboženský a duchovný
život veriaceho človeka, aby sa ich prostredníctvom stával účastným na Božom živote. Každý človek svojou činnosťou sleduje naplnenie sebarealizácie. Táto pravda o človeku sa nedá vypovedať bez toho, aby sa nepamätalo, že je Bohom stvorený a Bohom – v Ježišovi Kristovi – aj vykúpený. Sebarealizácia osoby v tomto viditeľnom svete nemôže byť pre človeka samoúčelná; plná pravda tohto snaženia sa stáva eschatologickou plnosťou večného života v Bohu. Katechizmus Katolíckej cirkvi formuluje náuku o sviatostiach ako o novozákonných viditeľných znakoch, ktoré svojím účinkovaním neviditeľným spôsobom vlievajú do duše človeka Božiu milosť. Je dôležité, aby sme si uvedomovali, že človek prijímajúci sviatosť sa stáva účastným na Božej láske. Z tohto dôvodu sa vyžaduje primeraná príprava pred samotným prijatím konkrétnej sviatosti. Iniciatíva ľudskej činnosti v duchovnej oblasti sa má zamerať na otvorený prístup k prostriedkom Katolíckej cirkvi, ktoré svojou povahou vytvárajú podmienky skutočnej duchovnej obnovy. Náuka o sviatostiach a najmä samotná účasť na ich prijímaní v dennom živote veriaceho človeka umožňujú vysloviť presvedčenie, že uskutočňujúce sa stretnutie s Ježišom Kristom – výnimočným spôsobom – je práve tou udalosťou, ktorá sa aktualizuje v reálnom a pravdivom znaku. Môžeme povedať, že je to stretnutie s Kristom v rámci svätého znaku. Sviatostná spásonosná udalosť, špecifcká v konkrétnej sviatosti, vyplýva zo stretnutia s Kristom ako Hlavou svojich členov. Tí tvoria jedno telo Cirkvi, ktoré pôsobí prostredníctvom svojich služobníkov vykonávajúcich objektívne účinný sviatostný znak. Hovoríme o kňazovi ako o vysluhovateľovi sviatosti, a zároveň v tejto línii sviatostného úkonu je prítomný človek, ktorý je prijímateľom sviatosti. Pretože termín sviatosť sa vzťahuje na vonkajší znak dotýkajúci sa božských vecí, nemôžeme k prijímaniu sviatostí pristupovať formálnym spôsobom, ale vyžaduje sa vedomá, slobodná a činná participácia v prijímaní sviatosti. Jej ovocím je prijatie Božej milosti ako daru Božej lásky. Svätý Augustín hovorí, že človek prijímaním sviatosti dosahuje niečo iné od seba – to, čo ho presahuje. Je isté, že Božia milosť ako vrcholný prejav lásky Stvoriteľa k ľuďom presahuje schopnosť človeka, a zároveň ho pozdvihuje k nadprirodzenému životu. Apoštol svätý Pavol ohlasuje, že poznáva tajomstvo Boha – a je ním sám Ježiš Kristus. Keď prichádza k tvrdeniu, že Ježiš je naplnením Božieho tajomstva, zdôrazňuje, že spásny Boží plán sa stáva dostupným a uskutočňuje sa pozemským spôsobom vo vykupiteľskom účinkovaní Božieho Syna. Kristov príchod na svet a jeho spásonosné vykupiteľské dielo je konkretizovaná služba ako aktuálna prítomnosť Božieho Syna v živote človeka, ktorou nás povyšuje za Božie deti.
 
Žiť ustavične v Božej priazni
Ježiš chce priviesť človeka k poznaniu, že Božia láska je väčšia ako akýkoľvek hriech človeka. Ustanovenie novozákonných sviatostí najplnším spôsobom poukazuje na
Boží zámer priviesť človeka k plnosti spásy. Apoštol národov svätý Pavol hovorí: „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich“ (1 Tim 1, 15). Túžba veriaceho človeka po dosiahnutí kresťanskej dokonalosti podľa slov Ježiša Krista – „vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48) – sprevádza rozhodnutie človeka žiť v stálej Božej priazni. Predpokladom úspešného napredovania na ceste svätosti života, ku ktorej nás povzbudzuje Kristus, je ustavičné napojenie na neho. Všetkým nám adresuje vždy aktuálne posolstvo: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5).
 
Vytrvať na ceste krstného povolania
Sviatosťou krstu sa stávame Božími deťmi a členmi Kristovej Cirkvi, keď sme očistení od dedičného hriechu. Zároveň sme pozvaní vytrvať na ceste nášho krstného povolania; zachovať vo svojej duši krstnú milosť. Ak teda nazývame sviatosť krstu prvou a najpotrebnejšou sviatosťou, ktorá do duše človeka vtláča nezmazateľný znak, všetky ostatné sviatosti sú prostriedkami na zachovanie krstnej milosti a naplnenie povolania svätosti.
 
Vrcholný prejav Božej lásky k nám
Cirkev nás povzbudzuje k častému prijímaniu sviatostí – najmä sviatosti zmierenia a Eucharistie. Vrcholom kresťanského života je účasť na Eucharistii, ktorá je najväčším prejavom Božej lásky k ľuďom. Katechizmus Katolíckej cirkvi objasňuje vzťah Eucharistie a ostatných sviatostí: „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka“ (KKC, 1324).
 
Kristovi bojovníci
Ak sme prijali sviatosť birmovania, máme účasť na daroch Ducha Svätého a máme sa zodpovedajúcim spôsobom aj prejavovať. Nitriansky arcibiskup Karol Kmeťko (1875 – 1948) nazval tých, ktorí prijali sviatosť Ducha Svätého, Kristovými bojovníkmi. Skutky apoštolov vydávajú svedectvo o tých, ktorí na Turíce prijali Ducha Svätého; svedectvo o tom, akým spôsobom sa stali zodpovednými a vytrvalými svedkami Ježišovho života, ktorý dosvedčovali svojím vlastným životom. V tom bola, je a vždy bude presvedčivá sila Ježišových učeníkov, čo vyjadril svätý Pavol, apoštol: „Viem, komu som uveril, a som presvedčený, že má (Kristus) moc zachovať to, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa“ (2 Tim 1, 12). Kresťan s takým postojom nebude iba pasívnym konzumentom sviatostí – podľa okolností svojho života, ale stane sa verným v službe pravdy svojho krstného zasvätenia a kresťanského povolania. Korešponduje to so slovami nášho Pána, ktorý o pravých učeníkoch hovorí: „Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21).
 
Dosiahnuť svätosť je poslaním všetkých
Účasť na sviatostnom živote Cirkvi v prijímaní Kristom ustanovených sviatostí nemá byť iba formálnym úkonom viery. Naopak, má byť činným úkonom vôle a skutkov človeka v dosahovaní duchovného dobra, ktorým sa jednotlivec posväcuje a pracuje aj na posväcovaní Cirkvi. Zdôrazňuje to aj Kódex kánonického práva, ktorý formuluje vzájomný vzťah medzi sviatosťami Nového zákona ustanovenými Kristom a Cirkvou. Z toho vyplýva poslanie sviatostí, ktorými sa viera vyjadruje a upevňuje, vzdáva sa kult Bohu a uskutočňuje sa posväcovanie ľudí; a tak zvrchovane prispievajú k utváraniu, upevňovaniu a prejavovaniu cirkevného spoločenstva. Dosiahnuť svätosť života nie je výsadou niekoľkých, ale poslaním všetkých, bez ohľadu na jednotlivé úrady, ktoré či už veriaci laici, alebo klerici zastávajú v Cirkvi. V tomto kontexte Katechizmus Katolíckej cirkvi konštatuje: „Sviatosti sa týkajú všetkých etáp a všetkých dôležitých chvíľ života kresťana: dávajú životu viery kresťanov vznik a rast, uzdravenie a poslanie“ (KKC, 1210). Takto sa človek viery dostáva do úzkeho kontaktu s tajomstvom Božej lásky, ktorá je konkretizovaná stálou prítomnosťou Boha uprostred svojho ľudu v ponúkanom dare Kristových sviatostí za stáleho spolupôsobenia Ducha Svätého. A Duch Svätý posväcuje všetkých, ktorí sa neprotivia Božej láske, ale účinným spôsobom s ňou spolupracujú v prijímaní sviatostí.
 
Viera Cirkvi je eucharistická viera
Viera Cirkvi je vierou Božieho ľudu a vyrastá z poznania Ježiša Krista. Emeritný pápež Benedikt XVI. hovorí: „Viera Cirkvi je vo svojej podstate eucharistickou vierou a osobitným spôsobom sa sýti na eucharistickej hostine. Viera a sviatosti sú dve komplementárne stránky života Cirkvi. Viera, vzbudená ohlasovaním Božieho slova, sa živí a rastie prostredníctvom láskyplných stretnutí so zmŕtvychvstalým Pánom, ktoré sa dejú vo sviatostiach.“
 
Nesmieme byť ľahostajnými
Z napísaného vyplýva požiadavka živej a osobnej viery tých, ktorí pristupujú k sviatostnému stolu života Cirkvi. V praxi sa neraz stretávame s formálnym prístupom k sviatostiam, so subjektívnym postojom a snahou ospravedlniť ľahostajný prístup k prameňu Božej lásky, ktorou je každá sviatosť. Keďže sú formulácie tohto typu všeobecne známe, nie je potrebné ich na tomto mieste uvádzať. Chceme však pozitívnym spôsobom poukázať na dôležitosť sviatostného života, ktorý nenecháva Kristových nasledovníkov ľahostajnými vo vzťahu k hodnotám vlastného života, ani k životu spoločenstva Cirkvi. Naše zjednotenie s Kristom a spoločenstvo s ním prináša úžitok nielen nám, ale náš nadprirodzený život môže byť užitočný aj pre iných. Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium o posvätnej liturgii poukazuje na úlohu sviatostí, ktoré sú zamerané na posväcovanie človeka a na budovanie Kristovho tela. Prosme o silu, aby náš sviatostný život bol stálou odozvou Kristovej prítomnosti v každej činnosti nášho života.
ANTON ADAM CM
Snímka: wikimedia commons/cc
Páčilo sa :
0