21. februára 2018
Čítaní: 157
KN 8/2018 | Kultúra
Zanechala malé veľké príbehy
Barbora Kožíková-Lichá (1976 – 2015) má jasne čitateľný rukopis a poetiku svojich diel. Os jej predčasne ukončenej tvorby tvorí autorská ikonografia, odkazujúca na prepojenie každodenného a duchovného sveta.

 Ako repertoár tvorby slúžili autorke ľudia a predmety z bezprostrednej blízkosti – fotografické portréty blízkych; hračky, kuchynské, šijacie potreby, obrusy, náboženské obrázky a objekty, osobné poznámky, pohľadnice z ciest, výstrižky z časopisov. Všetko takzvané nájdené predmety, veci s vlastnou históriou a príbehom, ktorých pokračovanie je v autorkinej réžii, realizovanej formou koláže, šitia, lepenia, prekrývania, vrstvenia, maľovania, kreslenia, perforovania... Vychádzala z pretlaku tvorivosti aj okolností života, do ktorého v roku 2009 vstúpila choroba, s ktorou šesť rokov bojovala. Cez obrazy a objekty nám dovolila vstúpiť do trinástej komnaty svojho vnútra, a to v doslovnom aj prenesenom význame. Opakuje sa v nich téma vzťahov, hry, radosti zo života, ale aj bolesti, strachu, nádeje, hľadania útechy, naplnenia a znovuzrodenia. Na jednej strane jej tvorba môže vyznievať ako uzavretie sa do vlastného sveta. Na strane druhej je jej prepojenie na konkrétne udalosti života až príliš reálne a autentické, aj preto nadčasové. Príroda a človek, telesné, materiálne a duchovné je u Barbory Kožíkovej­Lichej s akousi samozrejmou ľahkosťou prepojené. Samostatnú a ťažiskovú kapitolu jej tvorby predstavujú diela odkazujúce na kresťanstvo. Tradičné zobrazenia Ježiša Krista a Panny Márie, ale aj svätej Terézie z Lisieux či svätého Františka z Assisi, využívala ako východisko pre defnovanie osobného postoja a spirituality. Vďaka jemnému humoru a nadhľadu, v prepojení s pokorným hľadaním im prinavracia miesto v posvätnom rytme života. Odkryla vlastnú cestu hľadania a zanechala nám autentický ľudský a umelecký príbeh. Cez svoju skúsenosť pomenovala konkrétne a zároveň univerzálne udalosti života, blízke každému z nás – tie, čo vidieť navonok, aj tie, čo sa dejú v našom vnútri. Keďže i tu platí známe exupéryovské – to hlavné je očiam neviditeľné. Alebo ako sama napísala: „Veci všedné sa striedajú s vecami nevšednými.“ Jej tvorbu možno hlbšie spoznať aj vďaka rovnomennej autorskej monografi (Hlbiny, 2017) a výstave, ktorá je prístupná do 18. marca v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy.

DANIELA ČARNÁ
SNÍMKY: REPROFOTO ERIKA LITVÁKOVÁ
Páčilo sa :
1