1. marca 2018
Čítaní: 150
KN 9/2018 | Duchovná obnova
Ježiš vždy oceňuje úprimnosť a pokoru

 Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ,Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: „Nemám muža, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“

Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
Jn 4, 6 – 42
 
Príbeh o stretnutí Ježiša so Samaritánkou pri studni má dva rámce, ktoré naznačujú, že došlo k jednej podstatnej zmene. Po prvé – žena prichádza k studni napoludnie. Ide o veľmi nezvyčajný čas. Žena si ho vyberá úmyselne, lebo nechce nikoho stretnúť. Zrazu sa však ocitá v situácii, kde vidí tri prekážky. Ako žena vidí muža; ako Samaritánka
vidí Žida; a ako veriaca Samaritánka vidí veriaceho Žida. To sú tri vážne dôvody, aby neprišlo k žiadnemu rozhovoru. No nakoniec žena, ktorá nechcela nikoho stretnúť, začne iným hovoriť, že stretla Ježiša. V celom texte môžeme vidieť, ako ho postupne nazýva – Žid, Pane, prorok, Mesiáš. Pritom jej prvý postoj je, že by ho najradšej vôbec neoslovila. A posledný postoj je, keď povie: „Povedal mi všetko, čo som porobila“ (Jn 4, 39). Niečo sa v žene počas rozhovoru zlomilo – to je druhý rámec zmeny. Samaritánka prichádza k studni s džbánom, na ktorý je naviazaná, ale na konci na džbán zabúda. Už nie je pre ňu dôležitý, lebo ona sama sa stala džbánom a nesie vzácny obsah, ktorý dáva druhým.
 
Ježiš mal vždy najväčšiu lásku k nám
Spôsob, akým Ježiš k tejto žene pristupuje, by sme mohli nazvať logoterapiou – liečbou slovom. Ježiš uzdravuje slovom. V každom jeho slove je ochota zomrieť za toho, s kým sa rozpráva, pretože nakoniec zomrel za všetkých. Niekedy sa hovorí, že Ježiš mal najväčšiu lásku k nám, keď za nás zomrel na kríži, ale to je nesprávna formulácia. Ježiš mal totiž vždy najväčšiu lásku, nikdy ju nemal väčšiu alebo menšiu. Kristova láska, s ktorou umieral na kríži, bola v každom jeho slove. Pre modernú dobu je rozhovor Ježiša so Samaritánkou dôležitý v tom, že má prvky istej naliehavosti, tvrdosti, jasnosti, pravdivosti, ale obsahuje i veľké milosrdenstvo a podporu. Všetky prvky sú tu integrované a jeden bez druhého by nebol celkom autentický. Pre súčasného človeka je to veľmi dôležité, lebo na jednej strane sa veľa hovorí o milosrdenstve, ale keď to rozoberieme na drobné, zistíme, že na druhej strane sa milosrdenstvo vníma tak, že nepovieme pravdu. Nevyjadríme veci, ako naozaj sú. Podanie pohára vody je medziľudským mostom Ježiš musel zbúrať tri prekážky, o ktorých sme v úvode hovorili: pri studni sa stretli žena a muž, no v tom čase v spoločnosti muži pohŕdali ženami; stretli sa Samaritánka a Žid – aj tu bol problém, lebo Židia podceňovali Samaritánov; a stretli sa veriaca Samaritánka a veriaci Žid. A Ježiš urobí čosi neočakávané. Prirovnal by som to k hráčovi biliardu, ktorý jedným ťuknutím naruší všetky tri prekážky, a to vetou: „Daj sa mi napiť“ (Jn 4, 8). Muž hovorí žene: „Daj sa mi napiť“ – čím sa istým spôsobom vytvára závislosť. Keď niekoho o niečo poprosím, priznávam, že nemám to, čo má ten druhý. Keď muž hovorí žene: „Daj sa mi napiť“ – nielenže ju nepodceňuje, ale nadväzuje na maximum, s ktorým prichádza. Žena totiž prichádza k studni s tým, že má džbán a chce nabrať vodu. To je jej maximum, jej danosť v konkrétnej chvíli. A do toho je zahrnuté prekonanie tretej, náboženskej prekážky.
 
Podanie pohára vody je medziľudským mostom.
Keď si niečo navzájom podávame, vytvárame most. Samaritánka je prekvapená Ježišovým gestom. Ježiš, ako vieme, dokonale vidí do každého človeka. Vedel aj to, čo prežíva táto žena; vedel, čo cíti, čo si myslí. Na Ježišovu výzvu, aby sa mu dala napiť, žena odpovedá: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ (Jn 4, 9). Tu treba pripomenúť, že Židia nesmeli piť z nádob Nežidov, lebo boli pre nich nečisté. Preto Samaritánka reaguje spomínanými slovami, lebo keby Žid prijal vodu z jej džbánu, bol by nečistý. V tomto momente môžeme samotnú Samaritánku označiť za pohanskú nádobu. No jedinou krátkou požiadavkou, prosbou ju Ježiš – ako sa hovorí – nalomí. Prenikne do mysle, srdca a duše ženy, ktorá s ním na začiatku vôbec nemala v úmysle komunikovať. A to je výsostne symbolické aj pre nás, lebo vo chvíli, keď sa cítime najopustenejší, tak práve na úplnom dne, ktoré prežívame, môžeme zakúsiť veľkú Božiu blízkosť a Boží dotyk.
 
Boha nemôžeme šokovať svojou spoveďou
Zlomové chvíle pre Samaritánku môžu v rozhovore nastať aj vďaka spôsobu, akým ho Ježiš vedie. Keď žena zistí, že Ježiš do nej vidí; keď jej povie, že muž, s ktorým teraz žije, nie je jej manžel, žena vyhlási: „Pane, vidím, že si prorok“ (Jn 4, 19). Toto je dôležité aj pre nás. Pred Bohom nemôžeme nič ukryť. V spovedi nemôžeme Boha šokovať tým, čo mu o sebe prezradíme, lebo on dokonale pozná naše hriechy. My len prichádzame, vyznávame a priznávame, že potrebujeme liek. V rozhovore Ježiša so Samaritánkou je aj ďalšia zaujímavá vec. Keď žena prizná, že nemá muža, Ježiš uskutočňuje to, čo psychológovia nazývajú podporný prístup. Znamená to, že aj v najťažšom rozhovore, keď máme pred sebou hrubého, ťarbavého či nechápavého človeka, zachytíme iba to, čo je pozitívne, a snažíme sa to rozvíjať. Rodič, ktorý povie svojmu dieťaťu, že je beznádejný prípad, že je nanič; rodič, ktorý nazve svoje dieťa hlupákom či ešte horším výrazom; pácha svojím spôsobom duchovnú vraždu na tomto dieťati. Keď nás však niekto chce v dobrom upozorniť a usmerniť, že máme od Boha obrovské dary a talenty, ale pritom ich nevyužívame a namiesto toho robíme hlúposti, je to hneď iné. Človek, ktorý nám dôrazne, ale s láskou radí, aby sme sa polepšili, nám zároveň dáva nádej a otvára pred našimi očami nové obzory. A my si v danej chvíli môžeme uvedomiť, že všetko v našom živote môže byť inak – a to je pre každého človeka veľmi dôležité a povzbudzujúce.
 
Pravda a povzbudenie, nie kompromis
Princíp spočíva v tom, že z každého stretnutia by človek mal vždy vyjsť v pravde, nie v kompromise, a mal by sa cítiť pozdvihnutý na duši, srdci, mysli. Len tak možno posúvať človeka dobrým smerom. Presne toto Ježiš robí, keď žene povie: „Správne si povedala: ,Nemám muža‘“ (Jn 4, 17). Nezačne ju kritizovať, nezačne na ňu kričať, ale istým spôsobom ju pochváli: „Správne si povedala.“ Čo Ježiš oceňuje? Úprimnosť. Napriek tomu, že Samaritánka má toho za sebou naozaj veľa, Ježiš si váži, že neklamala, ale priznala sa k svojmu životu. A žena sa chytá Ježišovho ocenenia. To je podporný prístup. Zaujímavé sú aj Ježišove slová, keď jej hovorí: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ (Jn 4, 16). Ježiš jej hneď nevraví, že vie, že nemá muža. Uvádza ju do chvíľkovej krízy, pričom ju testuje. Samaritánka sa však popravde priznáva, že nemá muža. A Ježiš ju pochváli za úprimnosť. Pravda tu spočíva v tvrdosti reality, v ktorej žena žije, no Ježiš ju chce z dna, kde sa práve nachádza, pozdvihnúť hore.
 
Priestorový symbol studne
Aj z evanjeliovej state o stretnutí pri studni vidieť, že Ježiš počas rozhovoru o prirodzených veciach vždy človeka evanjelizuje: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ,Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu“ (Jn 4, 10). Voda je nevyhnutná pre život; voda očisťuje; voda je symbolom niečoho, bez čoho nemôžeme žiť. Ježiš sa odráža od materiálneho symbolu a ponúka duchovnú hĺbku. Preto sa aj Samaritánka pýta: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ (Jn 4, 11 – 12). Studňa je vertikála. Je to niečo, čo ide pod povrch; až k prameňu. Je to priestorový symbol tajomného spojenia človeka s Bohom, ktoré je pod povrchom, ale v ktorom sa odráža nebo. K pravej vode sa možno dostať iba v hĺbke. A keďže ide o studňu patriarchu Jakuba, Ježiš akoby preberal jeho úlohu, a preto žene ponúka inú vodu zo studne, ktorou je on sám.
 
Hľadanie nádeje
Keď sa pohybujeme medzi ľuďmi, je to skvelá príležitosť, ako z každodenných symbolov okolo nás môžeme čerpať a viesť duchovné rozhovory. Nie umelo, násilne, naopak, mali by sme ponúknuť druhému človeku priestor, aby si uvedomil, že za materiálnou vecou je nejaký symbol. Mohli by sme povedať, že keď Boh stvoril svet, stvoril ho ako symbol svojej existencie. V tomto prípade je symbolom studňa, ktorú vyhĺbil človek. Kopanie studne je proces, ktorému predchádza hľadanie miesta, kde vyrazí voda. Kto studňu kope, má nádej, že nájde vodu a bude sa môcť napiť. Takže je to hľadanie nádeje.
 
Nasýtenie celého rozhovoru
Keď Samaritánka Ježišovi povie: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko“ (Jn 4, 25), dialóg pri studni dosahuje bod nasýtenia v Ježišovej odpovedi: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (Jn 4, 26). V tomto rozhovore je veľká citlivosť, veľká úprimnosť, veľké milosrdenstvo a v určitom bode jasné vyjadrenie pravdy, ktorá mení Samaritánkin život. Z osoby, ktorá sa nechce stretnúť s nikým, sa stáva osoba, ktorá sa chce stretnúť so všetkými a smeruje ich k Ježišovi. „Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: ,Povedal mi všetko, čo som porobila‘“ (Jn 4, 39). Samaritánka to použije ako argument, v ktorom
je obrovský kus pokory. Svojím spôsobom koná verejné pokánie. Ježiš je svetlo a ona sa zrazu stáva oknom, ktoré cez seba prepúšťa svetlo.
 
JOZEF HAĽKO
Snímka: Google Art Project
Páčilo sa :
2