Naberme si z veľkonočnej radosti spolu s deťmi

VRCHOL LITURGICKÉHO ROKA

Kde práve sme? Kruh s farebným vyznačením liturgických období nás ukotvuje v čase a v symbolike liturgických farieb.

To, čo sa deje v liturgii v chráme, deje sa i doma, v domácej cirkvi. Deti si veľmi rýchlo všimnú, že zatiaľ čo slávenie ich obľúbených Vianoc trvá „dva biele dieliky“, po šesťtýždňovom fialovom Pôstnom období nasleduje až sedem bielych veľkonočných nedieľ.

Aj toto dieťaťu našepkáva, že Veľká noc je naozaj veľká – dlhá a v slávnostnej bielej farbe – a teda z radosti Veľkonočného obdobia si máme naberať dlho a v hojnosti. Kde nájsť inšpirácie na liturgický kruh, ktorý nám poslúži v rodine?

Na internete je množstvo variácií v rôznych grafických spracovaniach, aj vo forme maľovanky; v niektorých náboženských knihách pre deti sa dá nájsť vo forme praktickej prílohy či ako materiál ku katechézam Dobrého pastiera.

Menšie deti sa rady v kruhu orientujú tak, že si ho vymaľovávajú, začiarkujú ubúdajúce nedele či štipcom na kružnici označujú danú nedeľu alebo výsek liturgického obdobia. Ako môžeme nášmu domovu dať slávnostný, radostný ráz na sedem veľkonočných týždňov?

Možno postačí biely obrus a ozdobné servítky, sviatočný servis používaný celé toto obdobie, nápis Aleluja vytvorený spolu s deťmi, váza kvitnúcich vetvičiek. Prednosť má tvorivosť a nápady detí, ktoré im evokujú ich vlastné prežívanie radosti a pocit sviatočnosti. Čo je to vo vašom prípade?

JERUZALEM AKO REÁLNE MIESTO

Kde sme v čase liturgického roka a aká významná je Veľká noc, už vďaka liturgickému kruhu vieme. Ale kde sa tieto udalosti reálne odohrali? Nebolo to len „niekde, kdesi“ ako v rozprávkovom „kde bolo, tam bolo“. Dobrá zvesť nie je rozprávka, je to radostná skutočnosť ľudstva.

A v tomto kontexte si s deťmi môžeme veľkonočné udalosti priblížiť aj takto: Stalo sa to v krajine, ktorú si Boh špeciálne vybral, aby sa tam narodil jeho Syn. Prečo práve tu? Môžeme premýšľať... Je to krajina obmývaná morom, v ktorej sú hory, rieky, púšte i úrodné lány.

Udalosti Svätého týždňa sa odohrali v meste, ktoré dodnes stojí, a my si ho môžeme ukázať nielen na glóbuse, mape, ale aj na reálnych fotografiách (v knihách s biblickými reáliami či na internete).

Zvedavosť a vnútorná motivácia tak nebadane vtiahnu dieťa i rodiča do udalosti, ktorá je hmatateľnou skutočnosťou, a dieťa ju zrazu vníma inak. A podľa svojho záujmu a potrieb pátra ďalej.

Na „veľkonočnú záhradku“ môže poslúžiť kvetináč na balkóne, vyvýšený záhon na záhrade či širšia nádoba s pôdou v interiéri. Aj tu dieťa pri tvorení z prírodnín premýšľa – ako asi vyzeral kríž na Golgote či hrob? Aký veľký a ťažký bol kameň pri vchode? Akí museli byť prekvapení učeníci, keď Ježiša na tretí deň v hrobe nenašli? Kam šiel Ježiš potom? Aj semiačka trávy a kvietkov zasadené do tmy pod zeminou sú najprv akoby suché a mŕtve a po niekoľkých dňoch tepla a polievania z nich vyklíči nový život. Snímka: Alžbeta Pešková

DOBRÝ PASTIER AJ SVOJ ŽIVOT POLOŽÍ

Montessori pedagogička Gianna Gobbiová (1919 – 2002), ktorá s biblistkou Sofiou Cavallettiovou založila katechézy Dobrého pastiera, počas polstoročia sprevádzania detí vo viere vypozorovala dôležitý jav.

Deti v rôznych krajinách, kultúrach, sociálnych triedach bez ohľadu na dobu majú veľmi podobné senzitívne obdobia v náboženskom prežívaní a vnímaní Boha. Obvyklé reakcie detí na určité náboženské témy označila Sofia Cavallettiová pojmom konštanty.

Deti v konkrétnej vývinovej etape majú sklon reagovať na určité body kresťanského posolstva tým istým spôsobom.

To môže byť východisko pri hľadaní spôsobov, ako rodičia môžu dieťa sprevádzať v spoznávaní Boha, ako ho viesť, aby spoznávanie samo túžilo prehlbovať a malo so Stvoriteľom, Vykupiteľom a Duchom Svätým dôverný vzťah.

Preto je dôležité poznať potreby dieťaťa a aspekt Boha, ktorý týmto potrebám najviac zodpovedá v danej etape vývinu. Ako hovorí Gianna Gobbiová: „‚Božia tvár‘, ktorá najviac uspokojuje menšie deti (3- až 6-ročné), je tvár Ježiša – Dobrého pastiera.“

Podobenstvo o dobrom pastierovi (porov. Jn 10) je nádherným viacvrstvovým obrazom, ktorý nás môže sprevádzať Pôstnym i Veľkonočným obdobím v mnohých formách, symboloch i tvorivých rodinných aktivitách.

Práve toto podobenstvo totiž i malému dieťaťu odhaľuje totálnu, bezpodmienečnú lásku Boha – starostlivého, ochraňujúceho, sýtiaceho, úplne blízkeho, vždy milujúceho.

„Ja som tou ovečkou, ktorú Dobrý pastier vodí na pašu; hľadá a nájde, keď sa stratí; nosí zranenú na rukách; lieči ju, aj svoj život za ňu položí“ – dokáže objaviť už 4-ročné dieťa veľmi intenzívne.

Keď hovoríme dieťaťu, obzvlášť v útlom veku, o Ježišovom utrpení a smrti, je potrebné povedať – nielenže zomrel na kríži –, ale jedným dychom musíme dôrazne dodať i to, že na tretí deň vstal z mŕtvych. Krížom sa táto udalosť nekončí. Ježiš je ten, vďaka ktorému sa život nekončí smrťou.

On je ten, ktorý je s nami a túži po našej večnosti s ním. V staršom veku, v morálne senzitívnom období (6 – 12 rokov), keď je dieťa citlivé na pravidlá, spravodlivosť, rozoznávanie dobra a zla, nájde dieťa v podobenstve o stratenej ovci vzor Božej lásky, ktorá odpúšťa.

Zároveň v stáde okolo Pastiera vníma rodinu Cirkvi, spoločenstvo viery, do ktorej krstom patrí a prijímaním Eucharistie je plnšie účastné na hostine Baránka.

Vo veku dospievania je Dobrý pastier nanovo dôležitý, lebo bez podmienok prijíma a rozumie všetkým zmenám, ktoré otriasajú dospievajúcim telom i dušou. On je tým Pastierom, ktorý ide napred a ukazuje cestu.

S ním môže mladý človek rozdebatovať svoje rozhodovania; hranice, ktoré skúša; otázniky spojené so sebarealizáciou, s hľadaním svojho miesta vo svete a motiváciu k dobrovoľnej účasti v spoločenstve. Ježiš, ktorý „dáva život za ovce“, je vzorom úplného sebadarovania.

Deti, obzvlášť chlapci, obľubujú stavanie Jeruzalema z kociek, lega, škatuliek či iného materiálu na predkreslený pôdorys dobového mesta. Ktorou bránou prešiel Ježiš na osliatku, kde bol dom Poslednej večere a Getsemanská záhrada, ako sa šlo na Golgotu? Snímka: autorka

SVETLO SVETA

Ďalšou konštantou v náboženskej skúsenosti dieťaťa, o ktorej hovorí Cavallettiová, je „Božia tvár“ v symbole svetla, ktoré dieťa zmyslami intenzívne vníma počas liturgického roka – počnúc kontrastom medzi sviecami na adventnom venci a tmou zimy, až po symbol veľkonočného paškálu v tme chrámu na Svätú sobotu.

Práve aktuálny paškál nemusí byť len „tá veľká svieca v kostole, na ktorú sa musí kostolník vyšplhať po rebríku, aby ju zhasol“, ale môže byť konkrétnym sprítomnením vzkrieseného Krista, svetla sveta na našom domácom stole, domácom oltári – pri spoločnom jedle, spoločnej rodinnej modlitbe.

Stačí väčšia jednoduchá svieca, fixou či voskovkou naznačený kríž a symboly s číslicami roka. Žiara tejto sviece v rodinnom kruhu nech nás upriamuje na radosť a nádej vo všetkých tmách dnešného sveta!

Krásne ilustrovaná knižka pomôže deťom vo veku od štyroch do siedmich rokov jedinečným spôsobom prežívať tajomstvá Veľkej noci. Rozpráva príbeh o Márii Magdaléne, ktorá pozná úžasné Ježišove skutky. Jedného dňa však Ježiša zajmú vojaci a pribijú ho na kríž. Mária veľmi smúti, až kým nesvitne veľkonočné ráno. Mária sa opäť vracia do záhrady. Slnko už vyšlo spoza vrchov, ale ona ešte stále plače a roní horké slzy. Keď otvorí uslzené oči, vnútri skalného hrobu, kde predtým ležalo Ježišovo telo, zbadá žiarivé postavy dvoch anjelov. „Neplač, Mária,“ hovoria jej s úsmevom, akoby poznali veľké tajomstvo. Potom k Márii pristúpi akýsi muž. „Prečo plačeš?“ pýta sa jej láskavým hlasom. Mária sa obzerá okolo seba. „Mária!“ oslovuje ju Ježiš. „Áno, som to ja. Choď a povedz mojim priateľom, že som živý a onedlho ma uvidia aj oni.“

SPOLOK SVÄTÉHO VOJTECHA, TRNAVA 2015